Žihľava

Poobedné slnko vytváralo v záhrade hrejivý dojem. Usušilo všetky náznaky včerajšej búrky a prinieslo so sebou spevavé vtáky, ktoré svojimi jemnými tóninami uspávali Lenu. Lenin hmlistý sen bol prerušený šuchotom v tráve. Jemne pootvorila oči, mysliac, že je to Jakub, ktorý jej nesie pohár vody. Sadla si, ale Jakuba nevidela. Okamžite sa postavila na nohy a rukami si prekryla brucho. Rozhliadla sa vôkol seba a keď si uvedomila, že šum vychádza z černíc, spustila ruky k telu. Necítila sa byť ohrozená. Predsa nič veľké sa nemôže schovať do černíc. Ale aj tak bola zvedavá, čo za malého ťarbavého tvora sa to tam skrýva.

Vstala z deky a kráčala k černiciam. Poznala len jedného takého ťarbavca, ale ten sa im pred rokom vytratil. Keď uvidela povedomý chvostík, zatúžila ho zobrať na ruky. Holými nohami nevedomky vstúpila do žihľavy a v momente, čo sa dotkla na prvý pohľad nevinného tvora, pocítila zuby na krehkej pokožke svojej dlane. Od bolesti skríkla a malý tvor jej vyskočil z rúk. Vzdialil sa, ale nie úplne. Vyzeralo to, že vyčkáva, akoby sa ešte chcel vrátiť a dokončiť svoju robotu.

„Lenka!“ pribehol k nej Jakub.

V ruke držal dva prázdne poháre, ktorých obsah mu skončil na tričku. Lena sa pri pohľade naňho jemne usmiala. Páčilo sa jej mať niekoho, kto sa o ňu bojí. O Lenu sa predtým nikto nikdy nebál.

Jednoducho povedané – Lena bola taká menej nežná Popoluška, do ktorej sa zaľúbil nebojácny princ. Mnohí dúfali, že žiara šutru na prstenníku presvieti všetky zlé pohnútky jej bývalého života, ale nestalo sa tak. Ostávalo záhadou, že prečo sa tak často vracala do žihľavy. Zrejme to bolo tým pŕhlením, ktoré jej bolo také povedomé…

Hoci sa žihľava na ňu prítulne pozerala, vždy ju napokon popŕhlila. A následne ju nechala samú behať po svete a hľadať pomoc. Tak to bolo vždy, ibaže teraz už na to nebola sama – mala Jakuba, ktorý ju odviezol na pohotovosť.

Nebola to veľká rana, ale z letmého pohľadu nemožno usúdiť, či zviera bolo, alebo nebolo zdravé.

Keď Lena odchádzala z ambulancie, bola presvedčená, že Jakub bude dobrým otcom. Rozmýšľala, či počul jej rozhovor s doktorom. Netváril sa inak ako zvyčajne, čiže zrejme nie. Mrzelo ju, že to nezačul, keď ju čakal za dverami ambulancie. Sama bola nerada poslom nových správ. Jej myšlienky náhle vystriedal šok, keď v čakárni uvidela svoju malú sestru.

„Eliška, čo tu robíš?! Prečo si tu sama?“

„Čakám mamu,“ odvetili jej nevinné očká, takmer ešte nezranené svetom.

„A prečo tu nie je s tebou?! Čo sa stalo?“ objímala ju Lena.

Eliška neodpovedala, iba prstom ukázala na jedny z dverí. Lena nechápala tomu gestu.

„Leží tam. Zobrali ju.“

V ten večer sa jedna izba v ich dome premenila na Eliškino útočisko. Vedeli, že to takto raz skončí, iba predpokladali, že to bude iný dôvod ako nemocnica.

Bývanie s Eliškou bolo pre Lenu zvláštne. Eliška vyzerala ako normálne dieťa. Nemala strach v očiach a jej telo nebolo posiate modrinami rôzneho druhu. Žeby sa mama zmenila? Lena túto podobu mamy nezažila, ale tešilo ju, že jej sestra má lepšie detstvo ako ona. Zároveň v sebe cítila istú formu závisti. Bolo nutné, aby bolo jedno dieťa zničené, aby to druhé malo pokojné detstvo? — pýtala sa samej seba.

Keď matku pustili z nemocnice, prišla si po Elišku. Lena vkročila do kapitoly života, ktorej sa vždy chcela vyhnúť — zmierenie s jej matkou. Eliškin pobyt u nich bol krátky, ale zanechal po sebe lupene nádeje. Lena sa k nim často vracala a plnými dúškami vdychovala ich sladkosť. Zasypali všetku minulosť a diktovali budúcnosť. Rozhodla sa nasledovať ich sladkú vôňu a stretnúť sa s matkou. Cestou na stretnutie cítila povedomé pŕhlenie. Rozhodla sa ho ignorovať.

Sedeli v parku na lavičke a sledovali Elišku, ktorá s radosťou behala po detskom ihrisku. Bol sychravý deň, ale vôňa lupeňov neutíchala. Jediné, čo tíchlo, bolo pŕhlenie žihľavy. Predsa žihľava v daždi nepŕhli.

„Mami, ide sem Eliška, potom mi to dopovieš,“ Lena zastavila ich rozhovor a celú svoju pozornosť premiestnila na Elišku.

Eliška bola špinavá od blata a plakala. Musela padnúť z nejakej preliezky.

„Zlatko, čo sa stalo?“ naklonila sa k nej Lena.

Eliška jej nestihla odpovedať, pretože prv, než stihla otvoriť ústa, schytala silný úder od vlastnej matky. Lenu strhlo a v bruchu pocítila kopnutie. Lupene nádejí uvädli a všade navôkol ostala len žihľava. Lena objala Elišku, čím ju pritlačila blízko k tajomstvu, ktoré už niekoľko týždňov nosila pod srdcom. Chcela ich mať obe pri sebe, aby ich dokázala ochrániť. Vedela, že nemusia byť popŕhlené, aby sa z nich stali slušní ľudia.