Správa

„Kde bolo, tam bolo,“ začala mi rozprávať moja mama. Zvalila som sa na koženú sedačku a prikryla som sa vlnenou prikrývkou. Tieto chvíle milujem, aj keď som už skoro dospelá. Jej melodický hlas ma upokojoval. „Mami, dnes by som ti chcela porozprávať príbeh ja!“ povedala som to odhodlane. No v skutočnosti som z toho nemala dobrý pocit.

Moja mama, ktorá mala krásne prešedivené hnedé vlasy, okuliare na očiach a kruhy pod nimi, sa na mňa usmiala. Rozprávala mi príbehy, keď som sa necítila dobre, keď som sa bála, keď som nemala svoj deň. Nebolo tomu inak ani teraz. Videla v mojich očiach strach, a beznádej. Jednoducho vycítila, že sa niečo deje. Na okamih odbehla do kuchyne. Vrátila sa s dvoma šálkami čaju na podnose. Jeho vôňa rozvoňala celú obývačku. Na chvíľku sme sa započúvali, ako za oknom duje silný vietor. „Teraz alebo nikdy“ Zhlboka som sa nadýchla a začala som rozprávať svoj príbeh.

Kde bolo, tam bolo, bolo jedno smogom zahalené mesto. Všade navôkol boli veľké budovy, kde neprestajne jazdili nekonečné kolóny áut a po uliciach chodili čudní ľudia. Niektorí fajčili cigarety, niektorí venčili biele čivavy a iní venčili svoje agresívne deti. Všetko vyzeralo až príliš normálne a bezstarostne. Teda na dnešnú dobu. V tomto meste žilo aj jedno sedemnásťročné dievča. Bola iná ako ostatní. Aspoň to o sebe tvrdila. Volala sa Anna. Milovala knihy, prírodu, more a dlhé dni zaliate slnečnými lúčmi. Cítila, že nezapadá do tohto prostredia, ale aj tak sa snažila užívať si život. Jej priateľ Martin bol o rok starší. Mal krásne blond vlasy, modré oči a všetci ho milovali. Anna mu o sebe povedala všetko. Vedel o jej problémoch, snoch a túžbach. Martin si však svoje tajomstvá nechával pre seba.

Anna mala krásne zelené oči, široký úsmev a hnedé kučeravé vlasy. Dbala na svoj vzhľad, snažila sa žiť zdravo. Ale stalo sa niečo, čo nečakala. Dnes jej na váhe vyskočilo číslo 75 kg. Pozrela sa do zrkadla a po líci sa jej skotúľala slza. Videla to, čo nechcela vidieť. Nebola so sebou spokojná. Faldík sem a celulitída tam. Veľké prsia, veľký zadok a obrovské brucho. V skutočnosti nevidela, ako dobre a zdravo vyzerá. Zrazu jej cinkla správa na mobile. Na displeji sa jej zobrazila fotka kamarátky, ktorá držala Martina okolo krku. Mala oblečené krásne čierne šaty, ktoré jej robili dokonalú postavu. Na tvári mala rozmazaný rúž. Pod fotkou bolo napísané: „Dokonalá postava ti zabezpečí luxusnú večeru.“ Hodila mobil o posteľ a rozbehla sa k chladničke. Zobrala šľahačku do ruky a nastriekala si z nej priamo do úst. Nebolo to poslednýkrát, čo zajedala stres, smútok a nešťastie. Utrela si slzy, ešte raz si strekla šľahačku a utekala do školy.

Keď vošla do triedy, všetci sa začali smiať a recitovať odpornú riekanku:

„Anna, Anna máš riť ako vaňa. Prečo si taká planá navždy ostaneš sama.“

Anna sa otočila a so slzami v očiach vybehla z triedy. Pri vchode do školy stál Martin. Pozeral sa jej priamo do očí. Opýtal sa jej, či sa chce upokojiť, či si chce potiahnuť. Vytiahol z vrecka cigaretu. Anna sa naňho prekvapene pozrela a pokrútila hlavou. Myslela si, že nefajčí. Provokačne sa jej opýtal, čo sa stalo, že je taká bledá.  Anna vytiahla mobil a ukázala tú fotku. Áno tú fotku, ktorá jej spôsobila takú bolesť. S úsmevom na tvári jej porozprával o tom ako strávil večer so Sárou. Myslela  si, že je buď sfetovaný alebo opitý. Zakrútila sa jej hlava. Po dlhej dobe nabrala všetku svoju odvahu. Povedala mu, že s ním končí, že ho nenávidí a nikdy ho už nechce vidieť. Martina to však viac vzrušilo. Pritlačil ju o stenu a šeptom jej povedal do ucha, že je slabá a nikdy ho nedokáže opustiť. Pritiahol ju ešte bližšie a vtisol jej chladný bozk na pery. Anna mu vylepila facku a s nechuťou si utrela pery. Dokázala mu len potichu povedať, že ak to neskončí s ním, určite to skončí sama so sebou. Martin klesol na podlahu a ukázal jej prostredník. Anna zhlboka vzdychla a odišla zo školy. Kráčala prašnými ulicami a neverila, čo sa všetko stalo.

Otvorila správy na mobile a zobrazil sa jej obrázok moslimskej ženy zahalenej v čiernom hidžábe. Ležala na pláži pod ležadlom svojho manžela. V hlave jej vírili myšlienky. Možno existujú ženy, ktoré trpia viac a majú horšie problémy. Ženy boli v minulosti upaľované ako čarodejnice. Dnes sú považované za pobehlice? Sme ako sedačka v predajni, ktorú si môžu vyskúšať? Sme víno, ktoré premyjú v ústach a potom ho vypľujú? Prečo žiť na zemi je také ťažké? Prečo u ľudí existuje zrada, podlosť a krutosť?

Myslela len na to, ako skončí tento náročný deň. Našťastie už otvárala dvere do bytu. Jej mama ležala na sedačke po nočnej službe. Nemali veľa peňazí, ale dvojizbový byt bol útulný, jednoducho a vkusne zariadený. Otec jej zomrel, keď bola ešte malá. Mama sa snažila jej dopriať, ale nie vždy si to mohli dovoliť. Išla hneď do chladničky, kde vybrala dva čokoládové pudingy. Keď zabuchla dvere chladničky, mama už stála vo dverách kuchyne. Opýtala sa jej prečo nie je v škole. Anna len odvrkla, že jej bolo zle a s pudingami v ruke zabuchla dvere do svojej izby.  Pudingy položila na stôl a pozrela sa na poličku. Zobrala do ruky žiletku a pozrela sa na svoje zápästie. Hlboko vzdychla a začali sa jej triasť ruky. Ako rýchlo sa dokáže zbaviť svojich problémov? Jeden hlboký rez a bude po všetkom. Položila žiletku. Zobrala papier, pero a začala písať list na rozlúčku. Zrazu jej prišla správa. „Ahoj, ako sa máš?

„Mami, tú správu som jej poslala ja.  Len to som jej napísala. Keby som vedela, čo sa stalo, čo zamýšľa spraviť… Prišla mi moja otázka hlúpa. Neverila som vlastným očiam, keď mi prichádzala ďalšia a ďalšia správa od Anny. Napísala mi o všetkom, celý jej príbeh. Mami dnes sme sa stretli v škole. Martin dostal pokarhanie riaditeľom, lebo ho našli sfetovaného na chodbe.“ hlasno som preglgla. „Keby si jej nenapísala už by tu dnes medzi nami nebola. Zachránila si ju“ zašepkala mama. „Uvedomujem si to. Takýchto ľudí je na svete milión. Veľa ľudí má takéto problémy a nerieši ich. Prečo práve Anna? Nezaslúžila si to! Mami! Mami! Prečo sú ľudia takí hnusní? Prečo?“ vychrlila som zo seba. „Ach nepamätám si, že by som ja niečo také riešila, keď som bola mladá. Myslím si, že boli vždy takí sebeckí, hnusní a nepríjemní. Anna stretla len zlých ľudí, ale na svete sú stále aj dobrí ľudia.  Budem tu vždy pre teba, keby sa dialo čokoľvek. Aj keby bola invázia robotov.“ objala ma. Po celom týždni som sa prvýkrát usmiala. Mama vstala, zapla rádio a začala tancovať.

Ja som ešte na chvíľu zablúdila k mojim myšlienkam. Nikdy nevieme,  čo prežívajú iní. Nevieme, čo sa deje v bytovke oproti. Ale uvedomila som si, že tu budem pre ľudí, ktorí ma budú potrebovať. Už ma zaliala vlna horúčavy, položila som šálku s čajom a pridala som sa k maminým ladným krokom.