Spoveď mojej bábiky

Som handrová bábika. Pre niekoho mäkké potešenie do objatia, pre iného vedľajšia postava v hre. Pre tých najsmutnejších len zaprášená spomienka. Som bezpečná hračka, no po čase ma už nevidia ako dostatočnú. Prestávajú sa im páčiť moje jednoduché šaty, mäkké a trošku ploské telo – zdeformované od tých krásnych nocí, ktoré som strávila v náručí môjho dievčatka. Ach… Tej sa dnes zapáčia len tvrdé, dlhé, dokonalé nohy plastových hmôt. Plasteliek – tak ich ja volám.

Sú to rovnaké úsmevy, rovnaké pôvabné ruky, úzke drieky – postavy. Jediné, čím sa líšia sú ich šaty a niekedy vlasy. Každej prischne meno len vďaka farbe, dĺžke alebo veľkosti účesu, alebo farbe, dĺžke a vzoru na odeve.
Hry s nimi boli vždy opatrné. „Pozor! Neznič jej účes! Pozor! Nenatrhni jej novú sukňu!“ Lenže Plastelky nie sú také krehké. Veď som to bola JA, koho si dieťa vynulo k sebe skrývajúc slzy. Tvrdá hmota nedokáže byť nežná. A predsa si potom moje dievčatko vyberalo inak… Veď kto by si vybral piknik s handrovou vernou bábikou radšej ako s Plastelkami? Nikto. Plastelky sú krajšie. Je to smutné? Možno, ale: „Taká je dnes móda.“. Takže neplač. Zadrž vzlyky, z hĺbky dýchaj a už aj bež! Bež vpred a nezastavuj sa, neobzeraj sa ani nepremýšľaj! Len bež vpred! Utekaj rýchlejšie ako pás, na ktorom ma vyrobili. Nemaj otázky! Neprotireč! Bež!

Toľko zhonu a tak málo dychu. Čas ženieme tak rýchlo, že niektorí z nás sa ani nenaučia správne kráčať, a tak čapcú až kým nevydýchnu. Hlúpe. Môj život nebol o nič dlhší ako ten tvoj. Dokonca som tu len polovicu času priemerného človeka. Ani to nie! Avšak, naučila som sa viac ako väčšina z vás.

Nevzdychám. Na to tu je moja opatrovateľka. To je v poriadku. Ja som handrová bábika. Na opatrovanie človeka som bola stvorená. Poznám svoje poslanie a zmysel života od začiatku až do konca. Na rozdiel od ľudí. Ale i to je v poriadku. Ty si človek. Si inou bytosťou. Narodíš sa, ja vzniknem – som stvorená. Ty ešte nič nevieš, ja ťa učím. Nie je tvojou úlohou nosiť masku poznania. Svoje poslanie a zmysel hľadáš, strácaš, meníš, nachádzaš, bojuješ s ním a napokon ho prijímaš. Ja ťa vždy verne sprevádzam. Nemusíš sa báť! Si človek! Chyby, alebo len zvyčajné veci tebou nepochopené, sú tvojou zdravou súčasťou. Nemeň to! Ver mi. Zmeň len svoju schopnosť učiť sa. Nájdi si spôsob, ktorý druhým neublíži a uč sa. Musíš! Nauč sa kráčať poriadne! Neboj sa sadnúť si na lavičku. Hlavné je len to, či sa z nej budeš vedieť postaviť! Toto platí pre všetkých. I pre moje dievča. Ver mi. Veď bolo to len jednu krátku a detskú hru vzad, keď ma ukladali k jej novorodenému telíčku. Od neustálych plačov po prvé zuby a prvý krok. Cez vtipné brblanie, počítanie prstov, nádherné a útulné domčeky pre bábiky.

Cez prvé posmešky, vyplazené jazyky, pády po naháňačkách. Cez to všetko som s ňou prešla. Prvý-krát ku knihám, na prechádzku s novým – vysnívaným šteniatkom. Len jedna hra. Cez nanútený spánok pre chlpáča, cez čierne diery aj kostnatú kožu. Cez dusivé noci, unavené večery. Do nového domova, do nových ulíc, sveta. Stále vždy pri nej. Niekedy len v rohu postele, inokedy celá mokrá, zároveň popálená slzami. Prestalo záležať na narodeninách. Už navždy nosí okovy ukuté počas skrývania si tváre, fialových škvŕn aj červených vreckoviek, ktoré boli biele. Len jednu hru vzad. Škoda, že ten čas všetci chcú len urýchliť. Ja si myslím, že hier by malo byť v živote viac. To isté si myslia aj ostatné bábiky. Dokonca i vážne plastelky.

Odpusť mi, prosím, drahé čítajúce stvorenie, toľkú reč. Tak veľa nevypovedaného pre tento svet. Bohužiaľ, čas sa už vypredal a ja zas a znovu odchádzam s prázdnymi rukami. Nepodarilo sa mi zaistiť ho viac. Ani pre ňu, ani pre mňa. No sebe som ho kúpiť nechcela. Na čo je bábike čas ak ostane zaprášená na polici, keď svet sa rúca?! Ja, handrová bábika, čím by som bola bez svojho dievčatka? Len jej patrí moje meno. Som oddaná človeku celým mojím plyšovým srdiečkom. A teraz sa bojím. Nie o seba. Vlečúc ma za ruku kráča so mnou dievčatko bielymi chodbami nemocnice. Keď zistia, že sa opäť nepozorovane prechádzame, bude zle. Nás to však neodrádza od chvíľky mimo sivej izby.

Vyjdeme von. Nemocničná záhrada je len skupinkou líp, lavičiek a čakárňou tichých ľudí. Veľa premýšľajú. Nekupujú si čas len na to, aby ho utratili bezcieľnym štekaním. Ich slová sú zväčša múdre a pohľady nešťastné. Stratili svojich detských opatrovateľov radosti. Asi na nich už úplne zabudli. Zabudli teda i na to všetko farebné, a tak teraz sotva vidia. Avšak, verte mi i teraz, ich starí opatrovatelia dnes ešte stále na nich s láskou myslia. Väčšina z nich ešte stále na skládke čaká na svoj koniec v čiernej peci. Aj mňa tam raz hodia. Môj čas sa rúti strmhlavo rýchlo ku koncu, no prv než ma strhne, musím vytrvať až do konca pri mojom dieťati. Sedíme spolu na koreni starej lipy. Dívame sa na okolitý svet a dievča sníva. Rodičia jej neprezradili, že sny sa jej už nikdy na tejto zemi nesplnia. A hoci by som sa tej správy mala zhostiť ja, nedokážem to. Farby stekajú z tváre jej i mne. Už viac nie som handrová bábika. Už som len handra. Dívajúc sa na konáre, na ktoré tu nepolezie, sníva. Žiaľ, nie vždy slová presvedčia telo. Možno, ak by trénovala, na strom by dokázala vyliezť aj bez nohy. Lenže trénovať nebude. Jej svet je samé možno. „Možno.“ Má hnev. Má vykričané hrdlo a plač. Povedz človeku možno! Daj mu tým pocit neistoty a nepríjemné myšlienky plné dotieravých otázok. Jej telo možno neprijme! Telo je vec pozemská, preto po zemi i kráča. Nesníva, nedúfa, netuší. Kráča po zemi!

Telo vie, a teda vie i dievča, že na stromy viac nepolezie. Možno, ak príde na krajšie miesto, bude môcť opäť behať. To jej dáva nádej. Nádej tíši strach, preto je so svojím poslaním zmierená. Kto by pochopil silu duše človeka, ak by sa mu nepozrel do očí? Nikto. Preto sa dívam do očí i sestrám nesúcim nás späť na lôžko. Preč od nežných snov. Zapudili v sebe dušu pre toľkú prácu. Už si niekedy ani nevládzu myslieť, len konajú. Vraj má chorý len ležať medzi stenami, no prečo mu odopierajú voľnosť a úsmev? Veď ani smädnému by ste nepodali prázdny pohár.

V posteli únava dieťaťu spája viečka. Dnes si ma túli tesnejšie, avšak, slabšie. Nevládze už držať ani svoju handrovú bábiku. Vyčerpaná z nekonečných bojov zaspáva. Ja nie. Ja ležím a plačem. Na dobrú nôcku nedostala dnes ani objatie, ani bozk od matky, či jednoduché prianie. Veď na čo? Nikto si vraj nekúpil dostatok času, a predsa, keď som prišla ja, bol už vypredaný. Plačem. Plačem ako len bábika v tichu môže. Držím sa zaspávajúceho zmyslu môjho života – mojej existencie. Každému želám, aby sa mu vždy podarilo kúpiť dostatok času ešte pred vypredaním. Zbohom, Moja drahá zverenkyňa. Moje dievčatko.

Čoskoro budeš opäť liezť na stromy. Viem to. Raz sa tam uvidíme. Pokúsim sa tam dostať za tebou čo najrýchlejšie. Sľubujem. Odpusť mi. Odpusť mi, prosím, zatiaľ. Odpusť ten čas, čo sme stratili.

Ľúbim ťa.