1000
Stoj!
Ani sa nepohni!
Ostaň tam, kde si, ostaň stáť, prosím…
Nemusíš nič vravieť…
Nemusíš nič robiť…
Len seď…
Iba stoj…
Buď pri mne…
Neodchádzaj…
Nenechávaj ma samú…
Neodpúšťaj ma…
Nehovor mi zbohom…
Hľaď si ako chceš, psie oči nepripúšťajú, psie oči neodchádzajú…
Buď úžasným a nerob ďalší krok…
Nepohybuj sa preč…
Neutekaj…
Nesnaž sa utiecť…
Nebuď ďaleko, ďalej než si teraz…
Neodpúšťaj ma…
Ostaň stáť…
Len seď a buď pri mne…
Nespi, to kráti čas…
Nejedz, tým brániš slovám vyjsť von…
Nespi, aby rozum vládol nad tebou…
Rob, čo chceš, len nenechávaj ma samú…
Buď tu, aby boli sme dvaja…
Jedna plus jedna…
Potrebujem ťa…
Bez seba nie sme pár…
Chcem ťa tu, rozumieš?
Chcem ťa pri sebe…
Túžim ťa mať po boku…
Nie, že pôjdeš…
Nie, že vyjdeš dverami, vystúpiš z auta skôr než ja či vojdeš do inej kolóny…
Ostaň stáť…
Ostaň tam kde si, ostaň, prosím…
Neutekaj…
Nechce sa mi za tebou bežať…
Nechce sa mi smútiť…
Nemienim ti vyvolávať keď tu nie si…
Buď tu…
Nikam nechoď…
Vymaž svoj cieľ z mapy…
Rozkáž sám sebe i svojim nohám nemyslieť…
Buď raz tým, kým skutočne si…
Staň sa snom…
Buď realitou…
Len buď pri mne…
Buď krásavcom s kravatou i priškrteným výrazom na tvári…
Buď tvrdohlavcom a povedz únave nie…
Oponuj…
Vzpur sa…
Postav celú kolóniu…
Vytvor zástup do vojny…
Nechaj city vládnuť…
Ostaň tam, kde si, ostaň, prosím…
Budem ťa presviedčať, dokiaľ nebudeš súhlasiť…
Prisahaj, že budeš verný, že nepôjdeš, že neopustíš ma…
Prisahaj…
Čestné skautské?
Dážď je nám svedkom…
Vidí, počuje…
Vie, čo plánuješ…
Jeho kvapky neunesú ťa preč…
Neplav ak môžeš…
Teč proti prúdu, ku mne…
Nie, že nachytám ťa, ako nesieš sa ňou, ďaleko, ďalej než dokáže…
Tvoje prosby nevypočujem ak opustíš ma…
Nepozriem sa ti do krásne modrých očí…
Nebudem počúvať jemné hladké tóny slov…
Nenaletím na falošné objatia…
Nedám ti ďalšiu šancu…
Ostaň, o viac nežiadam…
Nemienim sa ráno zobudiť a zistiť, že ty tu nie si…
Chcem ťa v svojej blízkosti…
Chcem ťa mať stále…
Desať metrov, viac nie…
Neodchádzaj…
Nedvihnem ti telefón…
Neodpoviem na SMS…
Poriadne to zváž…
Buď to pôjdeš alebo nie…
Nevzdiaľuj sa, prosím…
Tvoje komplimenty zaberajú len ak ich vravíš priamo…
Cítim sa byť s tebou len ak tu si, ak stojíš, sedíš či ležíš, na stoličke, posteli ba i na zemi…
Zamrznutý, no živý…
S rukami na srdci…
Hladný ale celý, z mäsa a kostí…
Stačíš mi…
Nedávaj mi darčeky…
Nekupuj hlúposti…
Nemíňaj na mne…
Najlepším darčekom si práve ty…
Daruj mi úsmev, ktorý trvá večne…
Zabaľ mi pohľad do krabičky aby som ho mala neustále vo vrecku…
Ukry spomienku do rukáva, ktorý nekončí, ktorý nemá hranice…
Napíš náš príbeh…
Začni, ži no hlavne pokračuj ďalej…
Začiatok, dej i koniec…
Tak konečne stoj!
Neopováž sa pohnúť…
Nesprav jediný krok…
Ostaň tam, kde si, ostaň, prosím…
Buď pri mne…
Neodchádzaj…
Nevzdiaľuj sa…
Nehovor mi zbohom…
Vítaj sám seba v krajine, v ktorej konca niet…
Splň mi moje želanie…
Neutekaj preč…
Ignoruj cudzie volania…
Vzdoruj okolitému svetu…
Bojuj pre mňa…
Vyber si mňa nie ich…
Ukáž prstom…
Označ ma za jedinú…
Nevrav nič, nie ak to nebude nutné…
Seď…
Stoj…
Spi…
Neodchádzaj…
Nenechávaj ma samú…
Ostaň tam, kde si…
Tak už ostaň, prosím…
Milión tisíc päťsto i jeden pokusov, ktorými som ťa presviedčala, na ktoré povedal si mi jednoducho nie. Viac ťa ale prehovárať nebudem…
Prosila som, aby si ostal, no ty si odišiel a tak teraz ži, ži si bezo mňa tak ako ja kedysi bez teba.
Teraz sa nepoznáme, teraz sme si cudzí, drahý môj nepriateľ. Pocíť bolesť, čo si spôsoboval ty mne.
„Prosím, odpusť mi,“ povedal si a odišiel.
„Prosím, odpusť mi,“ no potom si sa objavil akurát, že s tými istými slovami.
„Prosím, odpusť mi,“ poznám lepšie než teba samého. Fráza, ktorá sa mi vryla do mysle, ťa nahradila.
„Kto som?“ raz si sa opýtal.
„Netuším,“ vtedy sme sa ale po prvýkrát stretli. Bolo to v parku, tu neďaleko, v umelo vytvorenom lesíku. Kŕmili sme holuby. Vtedy bola moja odpoveď očakávaná, no po roku a pól by sa už hádam mala začať meniť v niečo iné, v slová, po dvoch, troch, vo vety, po štyroch, v príbeh a po tých našich desiatich, v nekonečnú rozprávku, nie v odpoveď zo začiatku.
„Neviem.“
Mal si na výber, buď ostaneš, sadneš si a sľúbiš, že ma to naučíš, to, čo povedať alebo vstaneš a odídeš. Ty si odišiel.
„Netuším, kto to bol ani kým bol, viem len, že vždy niekam šiel, nikdy neostal, nikdy nebral ma vážne.“
Dvere sa zatvorili, no okno rozletelo dokorán.
„Posledná šanca. Odpusť mi.“
„Nie.“
„Volám sa…“ začal, vravel, sedel. Deň, dva, tri až týždeň. Potom si presadol a vravel ďalej, „…mám rád jeseň, zimu i leto. Neznášam jar, čo ďalej? Som jedináčik. Mám niečo po dvadsať päťke. Pracujem ako technik v cukrárni. Teda ako kuchár i upratovač. Inak povedané, som jej vlastníkom,“ vravel.
„Ostaneš?“ zastavila som ho až keď zastavil sa sám.
Postavil sa, zasunul stoličku späť k stolu, obrátil sa k dverám a mňa nechal stáť, v strese, v strachu, v zlosti. Potom ich zatvoril.
„Navždy, sľubujem.“