Ako sa so mnou príroda porátala

Ako sa so mnou príroda porátala

Doma bola zase nuda. Vianočné prázdniny trvali už dlho a vonku poriadne mrzlo. Rozmýšľal som, čo budem robiť. „Miesto na bunker!“ napadlo mi. O bunkri som uvažoval už dlhšie. V okolí bolo veľa detí, ktoré taký tajný bunker mali. Jasné, že som ho chcel aj ja. Dobrý bunker však potrebuje dobré miesto. Nesmie byť príliš ďaleko, ale ani príliš na očiach. Dnes také miesto nájdem!

Zavolal som kamošovi, či mi chce pomôcť. Nebol so si istý, pretože on už bunker má, ale nakoniec súhlasil. Do vrecka som schoval nožík. Ak sa mi podarí nájsť perfektné miesto, nechám tam svoj tajný symbol.

Vyrazili sme. Prvá cesta viedla do krovia, pretože tam bunker naozaj nikto neuvidí. Predierali sme sa ním skoro pol hodiny a… NIČ! Žiadne poriadne miesto sme nenašli a ešte sme k tomu vyzerali ako dvaja zabudnutí snehuliaci. Bol som strašne nahnevaný. Tak ako už dávno nie.

Vedľa krovia bola lúka a uprostred nej pekná breza. V hneve mi napadol zákerný plán. Do brezy urobím nožíkom poriadne zárezy. Potom zavolám mladšieho brata a poviem mu, že strom poškriabal medveď. Aďo sa medveďa bojí. Raz mu oco povedal, že ak nebude poslúchať, príde a odnesie ho do hory. Odvtedy sme pred ním nemohli spomenúť ani rozprávku o Mackovi Uškovi. A hoci už je prvák, medveď mu určite stále nedá spávať.

Rozbehol som sa k breze a začal rezať. Kdesi za kľúčnou kosťou mi napadlo, že stromu to škodí, ale bolo mi všetko jedno. Ak mám nafigu deň ja, nech ho má aj niekto iný. Kúsky kôry lietali hore-dole, nevedel som sa zastaviť. Odrazu Tobiáš zjačal.

„Šibe Ti?“ zrúkol som naňho.

„Pozri! Pozeraj! Tam!“ vrieskal Tobiáš ďalej. Tón jeho hlasu ma prinútil otočiť sa.

„Dočerta!“

Oproti nám sa rútil diviak. Normálny živý trojrozmerný diviak!

„Je po nás,“ blyslo mi hlavou, ale to ma už nohy niesli dole kopcom.

„Kľučkuj,“ fučal Tobiáš za mnou, „inak nás dostane!“

Poslúchol som a zmenil smer. Tobiášov otec je poľovník, možno mu prezradil nejaké finty.  Asi sme zviera naozaj zmiatli, pretože sa nám ho podarilo striasť.

V prvom dome pod lesom býva moja babka. Zvalili sme sa na lavičku na dvore a hlasno dychčali. O chvíľu sa babka zjavila vo dverách. Ruky mala od cesta. Ani neviem, či som ju niekedy videl inak. „Babka, neuveríš, čo sa stalo!“ Hneď som jej musel všetko vyrozprávať. Keď som skončil, povedala len toľko, že tu ešte nikdy v živote nevidela diviaka. Tak teda neviem, čo je horšie. Nikdy žiadneho nevidieť alebo vidieť jedného obrovského, ktorý uteká smerom k tebe.

Na druhý deň som vzal brata na sánkovačku. Chcel som mu ukázať brezu. Len čo sme sa priblížili, začal som ho strašiť: „ Aďo, pozeraj! To sú škrabance od medveďa, určite je nablízku. Podľa mňa nás pozoruje z krovia!“

Aďo na mňa pozrel totálne pohŕdavo. „Ha, ha, fakt si myslíš, že ti uverím? Nemám päť rokov!“ Podišiel k breze a začal skúmať zárezy. „Ten strom nepoškriabal medveď, ale nejakí somári, čo sa nevedia správať. Pozri, ako ho zničili! Taká krásna breza. Príroda to určite nenechá len tak! Poráta sa s nimi, uvidíš!“

Došlo mi, že brat je oveľa múdrejší, ako som si myslel. Je oveľa múdrejší ako ja. Príroda sa so mnou už porátala. Poslala na mňa diviaka.

 

Hlasovanie

Ďakujeme za váš záujem, hlasovanie už bolo ukončené.