Malé vianočné tajomstvo

Malé vianočné tajomstvo

V jednej dedinke menom Memenzia, ktorá bola menšia ako snehová vločka , bývalo dievčatko menom Karla. Karla mala 10 rokov.

Blížilo sa k Vianociam , času pokoja a radosti. Každé dieťa sa nevedelo dočkať toho dňa. Ale Karla bola v tomto období smutná, ako ešte nikdy predtým. Boli prvé Vianoce bez jej najlepšej kamarátky Petry.  Petra sa na začiatku tohto roka presťahovala do mesta Lelinda. Išli tam kvôli práci jej otca . Petra žila vo veľmi chudobnej rodine, takže keď prišla ponuka na pracovné miesto, hneď si začali baliť kufre. Odvtedy sa nevideli, ale miesto toho si každé dva dni píšu listy. Píšu tam svoje zážitky, veci, ktoré ich trápia, alebo sa len tak rozprávajú. 10. decembra napadlo tak veľa snehu, že bolo jasné, že vydrží až do Vianoc. Toto si priala Karla každý rok, ale nikdy sa jej to nesplnilo,  zrazu keď sa jej malý sen splnil nebola šťastná. Ráno, keď vstala a pribehla k oknu uvidela sneh, ale len si pomyslela: „Na čo mi je sneh, keď sa sním nemôžem hrať s Petrou?“ Mama Karly bola nešťastná, keď uvidela, že jej to nezlepšilo náladu. Veľmi vnímala, ako Karle je stále smutne od času, čo sa Petra odsťahovala. V ten deň, večer Karlu napadlo, že čo keby šla za Petrou do Lelinda, aj keď to mesto je veľmi ďaleko. Hneď začala písať nový list pre Petru a začali spoločne plánovať dobrodružstvo. O 5 dni bol dokončený plán na najlepších pár dní v roku. Karla sa začala baliť, ale rozhodla sa, že nepovie rodičom, že ide za Petrou pretože by jej to nedovolili. Nastal deň D , Karlu čakalo ešte vymyslieť, čo povie rodičom.  Mala ruksak na sebe a už bola prichystaná vyraziť na vlak. Stála pred rodičmi a im hovorí: „ Idem za starými rodičmi.“ Rodičia sa čudovali, čo sa tak zrazu rozhodla. Chceli sa jej ohľadom toho spýtať veľa vecí, ale Karla sa ponáhľala na vlak až tak veľmi, že im stihla povedať iba to, že príde 22.decembra. Karla sedela vo vlaku a o pár minút mal vlak prísť do Lelindu. Keď sa jej pred očami otvorili vlakové dvere, oblialo ju potom. Petra sedela na stanici a už sa nevedel dočkať keď ju uvidí. A nastal ten moment, keď sa stretli ich oči, nemohli uveriť, že sa konečne vidia.  Vtedy boli po pár mesiacoch konečne obe veľmi šťastné. A mohlo začať dobrodružstvo. Petra ako prvé chcela ukázať Karle  byt v ktorom žije. Karla sa veľmi tešila preto, lebo ešte nikdy nebola v bytovke. Keď mala nastúpiť do  výťahu nebolo jej všetko jedno, našťastie ju Petra utešila, že sa nemá čoho báť. Otvorili sa bytové dvere a zrazu sa na ne vyvalila neodolateľná vôňa jedla. Možno nemala Petra a jej rodina úchvatný byt, ale variť vedeli tak ako nikto. Najedli sa a vyrazili sa pozrieť do mesta. Išli sa pozrieť na Petrino obľúbené miesto. Stáli pri potôčiku a Karla sa čudovala, prečo sú tam, ale potom jej došlo, že je to jej obľúbené miesto v meste. Prekvapilo ju to, myslela si že to bude cukráreň, alebo niečo viac veľkolepé, čo nemali v dedine. Karla sa spýtala: „Prečo sa ti to tu tak páči? No vieš, pripomína mi to Memenziu tým pokojom ktorý tu je.“odpovedala Petra. Ďalšia zastávka bol miestny hrad, ale museli sa tam najprv dopraviť. Kúpili si lístky na vlak, ktorý skoro nestihli. Počas cesty Petra vykladala Karle, aký je ten hrad ohromujúci. Že keď vojdeš už len do dvornej záhrady, hneď sa cítiš ako v rozprávke a hneď sa stáva s teba princezná. Vyšli z vlaku a Petra sa cítila ešte ako nikdy predtým. „Čo sa stalo?“ spýtala sa Karla.“ No vieš ja to tu vôbec nespoznávam, museli sme nastúpiť do zlého vlaku“. Panika zasiahla už aj Karlu. Nemali mobil a mali len 50centov. „Čo budeme robiť? Však ani nevieme kde sme“. A zrazu zahliadla Petra tabuľu s názvom „Vítajte v meste Mrakava“. No, neviem čo budeme robiť, ale aspoň viem, že sme v meste Mrakava. Opýtali sa milej pani na stanici, či nevie kedy ide ďalší vlak do Memenzie. Povedala, že až zajtra ráno o 8:30. Až teraz si uvedomili do akej kaše sa dostali. Museli vymyslieť, kde budú spať a kde zoženú viac peňazí na cestovné lístky a jedlo. Išli do mesta a tam si sadli na lavičku a zrazu Karlu napadlo:“ Čo keby sme si zarobili peniaze tak, že budeme spievať na ulici však obidve máme 1 z hudobnej?“ Petra súhlasila, lebo ju nenapadlo nič lepšie. Karla dala svoju zimnú čiapku na zem a začali spievať. Spievali vianočné koledy, ale nikto po hodine ku nim ani neprišiel. Chceli to vzdať, ale nevzdali to a o 15minút sa začali okolo nich zhromažďovať ľudia . Až to došlo k tomu, že celá ulica okolo nich stála a spievali spolu koledy. Mnoho ľudí im ďakovalo, že dlho si takto dobre nezaspievali. Zarobili 30eur, čo im s prehľadom stačilo a mohli sa isť dokonca vyspať do motela. Ležali na posteli a zhodnotili, že sa s tohto katastrofálneho dňa sa vykľul zážitok do konca života. Ráno sa zobudili a šli spokojne na vlak. Keď prišli domov ku Petre jej mama žiarila od radosti, včera večer, keď neprišli domov sa veľmi bála a ani nespala. S kruhmi pod očami a s úsmevom sa spýtala, či si dajú nejaké jedlo. Povedali jej, čo sa stalo a ešte pár dni  Karla a Petra si užívali pokojné dni spolu. Keď stála Karla vo dverách vlaku ktorý išiel do Memenzie mala slzy na krajíčku, ale verila, že sa čoskoro opäť stretnú. Cestou domov si uvedomila, že to bol najlepší darček na Vianoce aký mohla dostať.  Prišla domov spokojná, ale dúfajúca, že sa jej rodičia nič nedozvedeli.

Toto malé vianočné tajomstvo sa jej rodičia nikdy nedozvedeli, ale pre ňu sa stal každoročnou tradíciou. Každý rok ona a Petra spievali vianočné koledy v ten istý deň, na tom istom mieste a stou istou radosťou.