Nočné myšlienok blúdenie
Nočné myšlienok blúdenie
Zápis z denníka – deň nepodstatný
Prečo by sme mali podľahnúť umieraniu skôr ako umrieme ?
Desivému procesu, ktorého sa bojíme viac ako prostej smrti ? Duše, ktoré podľahnú klamu umierania – duševného umierania, nachádzajú východisko jedine v smrti. Majú pocit, že umieranie bezprostredne patrí k deju života. Slepo uveria tejto nevedomosti. Smrť nie je záchranou od umierania. Smrť je jeho dôsledkom.
Neviem kedy sa môj život skončí, a kedy priateľkou mojou bude smrť. Avšak bezpochyby viem kedy sa začal…A ten okamih, bol najdôležitejším okamihom môjho pozemského bytia. Zrodenie ďalšej životom opojenej duše. Nekonečný zázrak nazvaný životom. Život je písaný daždivými dňami, a prebdenými nocami. Je namaľovaný rukou umelca. Je skrytý v temnotách tajomstiev, a odhalený očami duše. Život je hraný skladateľmi. Básnici, so životom sa kedysi dávno pohrávali. Vkladali doň poéziu. Život je hudbou zázraku. Život je jedinečnými východmi slnka obmieňaný. Je chránený mesačným svitom. Život je nekonečná extáza a nepredvídateľný vzlet…Život je predohra nebies. Život je horlivým vesmírom, bývajúcim v mojej duši. Zrodenie života, prirovnávam k výstrelu do ticha. Je to vrchol kde obmieňa sa úspech s neúspechom.
Od kedy žijem, za každou piesňou nachádzam príbehy. Od kedy žijem, tanec zdá sa mi ozvenou vetra. Od kedy žijem, poéziou všetko navôkol nazývam. Aké len šťastie ma stretáva každé ráno, keď sa zobudím. Nie som pochabá, keď len na pominuteľný život pomýšľam ? Keď žijem v daný okamih, a budúcnosť mi nie je dôležitou ? Ako je mi ale dobre…keď po zotmení, jasné hviezdy organizujú sa na nebi. Tie omamné vyhasnuté hviezdy, čo sú bránou do minulosti. Sú dôkazom toho, že čo pominie, ešte nie je zabudnuté. Aké je len kúzelné, keď na jeseň sú farbami západu slnka listy obdarené. Keď kvapky dažďa zanechávajú odkazy na mojich rukách. Keď zlatisté lúče ranného slnka dopadajú na moje oči ospalé. Keď snehové vločky šteklia moje červené líca. Keď voda živá zladená s tlkotom môjho srdca žblnká. Ako len vďačím Pánovi za každý nádych úsmevom sprevádzaný.
TENTO môj život, dáva mi istotu že umriem, zatiaľ čo smrť mi dá istotu, že som žila. Dva nerozlučné okamihy. Prúd myšlienok zdá sa, doznieva…
Hádam neexistuje nič krajšie, ani záhadnejšie ako sú tri bodky za vetou. Táto jednoduchá interpunkcia, otvára nespočetne veľa možností a ciest v našej ľudskej mysli. Nech sú napísané hockým, sú pozvánkou do našej vlastnej mysle. Akoby nám dávali možnosť dokončiť príbeh. Bodky za vetou nie sú písané len zo zúfalosti, bezradnosti a vyčerpania slov pre dokončenie vety. Sú jediným možným prípadom, ktorý nenútene ponúka našej duši, dokončiť príbeh začatý niekým iným… Autori troch bodiek, prenechávajú voľnosť a vzlet myšlienkam čítajúcich. Tri bodky, nám nezabraňujú vetu dokončiť…tri bodky nám núkajú čas ju pochopiť.
Vďaka trom bodkám, teda svedomito prenechávam čitateľovi slobodné dokončenie mojich úvah…