Zberateľka tajomstiev

Zberateľka tajomstiev

,,Teraz ty, Lexa!“ zasmialo sa jedno dievča, ktorej meno som si už nepamätala. Nebolo dôležité. To dievča bolo nudné. Nebolo na nej nič, čím by ma mohla prekvapiť. Nemala žiadne tajomstvá.

Všetky tváre sa otočili ku mne. ,,Teraz ty Lexa!“ zopakovalo dievča, akoby som bola hluchá. ,,Povedz nám nejaký svoj zaujímavý zážitok. Alebo kto sa ti páči!“ zasmial sa iný. Usmiala som sa. ,,Na to rovno zabudni.“ prehodila som. ,,Poviem vám jednu legendu, ktorú som počula kedysi dávno.“

,,Nudaaaa…“ zaškriekal jeden chlapec, ale keď som sa na neho pozrela chladným pohľadom, zmĺkol. A začala som rozprávať.

,,Existovalo isté dievča. Nebolo vysoké ani nízke, nebolo tučné ani chudé. Vlasy nemalo blond, ani čierne, ale šedé ako búrkový mrak. Bolo nenápadné a zanikalo v okolí ako sivá myš zakrádajúca sa temnými uličkami osvetlenými tmou. Nemalo rodinu. Nemalo priateľov. Malo len svoje tajomstvá a tajomstvá iných… Bola profesionálnou zberateľkou tajomstiev.

Nikto nevie kedy a prečo sa to stalo. Isté však je, že do školy sv. Antona pribudlo jedno dievča. Volalo sa Oxana, ale jej meno bolo jej tajomstvo. A ona sa so svojimi tajomstvami nerada delila…

Keď prišla do školy sv. Antona, takmer nikto nezaregistroval tiché, nenápadné dievča, ktoré sa po chodbách školy presúšalo ako duch mladej študentky pochovanej zaživa. Oxane to neprekážalo. Skôr či neskôr si ju všimol každý.

Oxana bola zvláštna bytosť. Postupne si vytvárala vzťah k niektorému žiakovi alebo učiteľovi. Dobre ich pozorovala a učila sa o nich čo najviac. Získavala si dôveru ľudí a oni sa jej zdôverovali so svojimi problémami. Vyplakali sa jej na pleci a odhalili svoje najtajnejšie tajomstvá. A ona ich do seba vsiakla ako životodarnú vec. Tajomstvá boli pre ňu kyslík, ktorý dýchala i voda, ktorú pila. Keď sa Oxana nasýtila tajomstvami, z človeka zostala iba prázdna schránka. A tú už Oxana nepotrebovala. Odhodila ju a už sa ňou viac nezaoberala.

Oxana bažiaca po tajomstvách si jedného dňa vybrala nový terč a zároveň posledný a najťažší zo školy, Mareka. Marek bol hviezda školy a bol obklopený mnohými pätolizačmi. Oxana ho dlho pozorovala, ale nevedela sa dostať cez bariéru riťolezov nahromadených okolo neho ako fľašky okolo alkoholika.

Rozhodla sa mu zanechať odkaz v skrinke. Bol krátky a Oxana s ním bola spokojná.

Ahoj Marek!

Dnes na matike si teda zabodoval. Myslím si, že si naozaj múdry a pekný chalan.

Čo keby sme sa dnes spolu stretli v parku? Budem ťa čakať.

S pozdravom Nancy

Oxaniným pozorovacím schopnostiam samozrejme neušlo, že Marek je do Nancy zamilovaný až po uši. A teraz jej Nancyno meno poslúži ako návnada na Mareka.

V ten večer sa Oxana pobrala do parku a zbadala Mareka skleslo sediaceho na lavičke. Usmiala sa. Jej plán ako vždy vychádzal úplne úžasne. Prešla okolo neho, zastavila sa a prekvapene sa na neho pozrela.

,,Marek! Nečakala so, že ťa tu stretnem. Čo ty tu tak sám?“ zvolala a prisadla si k nemu na lavičku. Marek len pokrútil hlavou a ďalej zanovito hľadel do zeme. ,,No taaak, Marek, vidím, že ťa niečo trápi. Čo sa stalo?“ Marek vzdychol a zamrmlal: ,,Mal som sa tu stretnúť s Nancy. Povedala, že ma tu bude čakať. Ale vykašlala sa na mňa. Sedím tu už dve hodiny.“

Oxana zaklipkala očami a vzdychla: ,,Ó, to je naozaj strašné.“ Hneď na to sa zamračila a dodala: ,,Je to obyčajná zmachlená mrcha. Nezaslúži si ťa.“ Marek jej venoval jeden z jeho pokrivených úsmevov a ona mu úsmev opätovala.

Stali sa z nich ,,dobrí“ kamaráti. S Marekom si vytvárali žartíky na účet nič netušiacej Nancy a trávili spolu všetok voľný čas.

,,Zahrajme si pravdu alebo úlohu!“ navrhla Oxana jedného slnečného dňa, keď sedela s Marekom na deke v parku. ,,Okej.“ Pokrčil Marek plecami. ,,Pravda alebo úloha?“ spýtala sa Oxana dychtivo. ,,Hmmm…tak teda pravda.“ Oxana sa tvárila, že premýšla a potom povedala: ,,Povedz mi tvoje najväčšie tajomstvo.“ Oxana bola veľmi nedočkavá, div jej sliny z úst netiekli.

,,Fuuu…“ Zastonal Marek. Chvíľu rozmýšľal a povedal: ,,Kebyže je moje najväčšie tajomstvo to, že mám rád palacinky, uveríš mi?“ Oxana pokrútila hlavou a zasmiala sa, pričom mala chuť ho zaškrtiť. ,,Hmm…“ zahmkal Jacob znova. ,,Tak potom… moje najväčšie tajomstvo je, že sa mi páčiš.“

Oxane sa zakrútil pred očami celý svet a mala pocit, že Jacobovu tvár plnú očakávania o chvíľu celú ovracia.

,,Musíš mať aj iné tajomstvo. Povez mi to.“ Povedala priškrteným hlasom. Marek zavrtel hlavou a usmial sa na ňu. ,,Nie, páčiš sa mi. A to je moje najväčšie a jediné tajomstvo.“

Oxana skríkla a vytrhla si chumáč sivých vlasov. Marek na ňu vyvalil oči a nervózne si žmolil prsty. ,,Oxy, čo sa deje?“ pýtal sa vystrašene.

Oxanina jediná práca na svete bola zbierať tajomstvá. Prísť, získať si obeť, dostať sa k jej tajomstvám a odísť. A tajomstvo sa nesmelo týkať jej. Zberateľ tajomstiev nikdy nemôže byť súčasťou tajomstiev. To bol najvyšší zákon. Zlyhala.

Oxanin svet sa rozpadal na kryštálový prášok rozbitých túžob a zlieval sa do obrovskej kaluže. Kaluže konca. ,,Oxana!“ kričal Marek, no Oxana počula už iba jemný šepot, ktorý sa ozýval. ,,Oxana, Oxana, Oxana…“ Marek si ju privinul a vystrašene na ňu hľadel. Oxana si uvedomila, že má v očiach divnú tekutinu. Tak teda toto sú slzy, pomyslela si, keď jej striebristá slza stekala po bledom líci. Pozrela sa na Mareka, ktorému sa v tvári miešala bolesť so strachom. Tak teda toto je láska? To, po čom každá duša túži? To bez čoho život nedáva zmysel? Toto je láska? Bolesť? Smútok? Utrpenie?

Oxana sa pozrela na oblohu. Okolo seba mala stále ovinuté Markove hebké ruky. Kde sa ich pokožka dotýkala, tam to iskrilo a tie iskry jej napĺňali srdce zvláštnym pocitom. Uvedomila si, že vzťah k Marekovi nehrala. Bol skutočný. Tak isto ako to, že opúšťala svet.

,,Láska bolí,“ povedala Oxana, ,,Ale zároveň je taká príjemná…“ Zašepkala a prvýkrát sa skutočne usmiala. A s úsmevom na perách sa pobrala preč. Kam? Na druhý svet? Nikto nevie, kam išla ďalej. Marekovi sa vyparila v rukách ako dym. A nikto ju už nikdy nevidel.“

Zmĺkla som. Všetci na mňa hľadeli s otvorenými ústami. ,,To je ale pekná historka,“ usmialo sa jedno dievča. ,,Ešteže to bolo len vymyslené,“ zachvela sa druhá.

,,Ktovie…“ Zašepkala som a zahľadela som sa do hviezdnatej oblohy. ,,Možno práve ja som Oxana, ktorá sa vrátila a naďalej zbiera tajomstvá.“ Zamrmlala som potichu, no nikto ma už nepočul. Usmiala som sa. ,,Ach, Marek…“ Vzdychla som a zapozerala som sa do ohňa.