Čo keby sme ušli
Čo keby sme ušli
Prásk! S veľkým rachotom dopadli mohutné kľúče našej profesorky na stôl a so zdĺhavým povzdychom sa uvelebila na stoličke, ktorá nešťastne zastonala pod váhou. Po triede sa rozniesol ako prúd búrlivej rieky šumot nervóznych študentov. Od tohto momentu som vedela, čo ma čaká.
Ešte týždeň pred týmto okamihom bol úplne normálny. Teda… Podľa toho, čo sa vám vynorí v hlave, ak si pomyslíte na „úplne normálny” študentský život.
Písomka za písomkou, akoby sa učitelia v kabinete pretekali, kto si žiakov znepriatelí ako prvý. Neustále únavné učenie sa do tmavých nocí a ranný stres, či si všetko pamätám, nie to ešte, či mám správne zaviazané topánky.
Bolo pondelkové ráno, 7:34, keď som sa došuchtala do triedy plnej ešte polorozospatých tiel. Dlaňami si šuchali oči, aby sa odpútali od raňajšej pohody. Márne.
Tašku som si hodila na lavicu a rýchlosťou slimáka sa odmašírovala na dámske toalety. Otvorila som dvere a zvnútra ma ovanul chládok. Ten typ, ktorý sa vám zaryje hlboko a pochutnáva si na vašich kostiach ako vyhladované psisko.
S nevôľou otužovať sa, som pristúpila k umývadlám a obzrela sa do zrkadla. Z môjho vnútra sa vydral povzdych nad mojím výzorom, otočila som kohútikom a do rúk nabrala vlažnú vodu, ktorou som si nechala vyštípať tvár.
„Misia splnená. Opäť sa cítim aspoň kúsok pri živote,” zamrmlala som si pod nos. Ako na zavolanie sa dvere rozleteli, až kľučka narazila do farebných kachličiek znejúc ako výstrel zbrane. Snažiac sa nenechať dušu preniknúť pomedzi prsty som sa ťarbavo zatackala a uprela pohľad na osobu vo dverách.
Upretým pohľadom podišla ku mne, stisla mi ruku a s ľahkosťou odtiahla do zadnej časti záchodov, kde sú väčšinou dve storočné stoličky a prstom ukázala, aby som sa posadila. Urobila som, ako mi nakázala, no zmäteným pohľadom si ju neustále premeriavala od hlavy po päty. Do ruky mi vložila akýsi malý objekt pripomínajúci cukrík. Zvraštila som čelo a opäť uprela pohľad na dievča sediace oproti mne.
„Čo to j… ,” ani som nestihla dopovedať a jej hlas ma prerušil.
„Čo keby sme ušli?” uprela na mňa velikánske oči nečakajúc na moju odpoveď, prehltla druhý kus, čo jej ostal v ruke.
Hoci mi naši vždy hovorili, „ak skočia oni, skočíš aj ty?”, no toto bola výnimočná situácia.
Ruku som si zdvihla k ústam a prehltla „cukrík” ležiaci mi v ruke. Striaslo ma.
Chvíľu sme sa na seba dívali. Ani jedna sa neuráčila rozbiť dusné ticho, čo nás obklopovalo.
Nenazdala som sa a čas sa akoby spomalil. Cítila som vzduch a počula farby. Pripomenulo mi to staré „skrínsejvre” vo Windowse, lietala som…
Prásk! Onedlho sa znova rozleteli dvere dokorán a neznáme osoby neustále vchádzali a vybehovali dnu. Pocítila som, ako ma niekto stisol za plece, kmásal mnou ako handrovou bábikou, a v ten moment sa mi zatmelo pre očami a…
Otravný pípajúci zvuk a oslepujúca žiara bielych svetiel je posledné, na čo sa pamätám. Postavy v bielych, prísne vyzerajúcich plášťoch lietali okolo mňa.
V nemocnici som ostala ešte pár dní na „preventívku”. Nemôžem povedať, že som si to užila, no nebolo to práve najhoršie. Aj v škole som sa neskôr od spolužiakov dozvedela, čo sa stalo. Ľutovať to budem do konca života.