Od samého začiatku

Od samého začiatku

Ak ste sa niekedy zamýšľali nad tým, ako vyhynie ľudstvo, zrejme ste dospeli k záverom a pohromám ako meteorit, atómová vojna alebo pandémia. Ale ja vám to poviem. Poviem vám o budúcnosti ľudstva. Teda… o minulosti ľudstva.

Sedím tu pri lese a vyrezávam slová do skaly. Ako nejaký pračlovek. Toto je svedectvo pre budúcu generáciu, pre ľudí z budúcnosti, ak ešte nejakí budú. Možno tomu nebudú rozumieť, lebo si vymyslia novú abecedu. Ale som si istá, že jedného dňa prídu do bodu, keď to rozlúštia, ako my egyptské hieroglyfy.

Je to ako výpoveď dinosaura. Výpoveď o tom, že dym a oheň všetko zabil. No ja nie som dinosaurus. Som človek a napriek tomu bude moja výpoveď podobná. Výpoveď o tom, ako môj druh zahynul. Väčšina. Neviem, koľko ľudí prežilo, tu som jediná a za ten čas som nikoho nestretla. No možno niekde ďaleko ešte sú preživší.

Ako teda zaniklo ľudstvo? Vlastnou hlúposťou. Alebo múdrosťou? Všetkým dokopy.

Bolo piateho júna 2139, keď prišla mama domov z práce a naštvane hodila tašku na gauč.

,,Vykopli ma,” povedala stručne. ,,Už aj učitelia sú roboti.”

To bola už jej tretia práca. Najprv bola upratovačka v reštaurácii. Lenže prišla samozmývačka a podlaha sa začala zmývať sama. Mamu vyhodili, zmývačka to spraví rýchlejšie ako ona.

A tak chvíľu pracovala ako kuchárka. Lenže onedlho prišli stroje aj do kuchyne. Roboti- kuchári boli rýchlejší, presnejší, pedantnejší, proste lepší.

Mama zistila, že bez výšky sa v tejto dobe pohnúť nedá. Akúkoľvek ľahkú prácu urobí stroj. Išla preto študovať.

Išla za učiteľku, lebo dúfala, že učiteľov nahradia roboty medzi poslednými.

Mýlila sa. Výklady od robota sú presné, výstižné. Lepšie ako ľudské. Testy sa už dávno nerobia. Mama si ich ešte pamätala, ja už nie. Nás skúšali len na konci roka jedným veľkým IQ testom.

A tak tu sedela a lámala si hlavu nad tým, čo má robiť.

Školy však uvítali viac ako len robotických učiteľov. Vizuálny teleport. V školách sa začal používať na geografii alebo dejepise. Bol však len vizuálny, takže preniesol iba myseľ. Vlastne virtuálna realita, ale reálna virtuálna realita. To sa však o chvíľu zmenilo.

Pamätám si, keď som sa to prvýkrát dozvedela. Bolo to na jeseň roku 2141, keď sa v hlavnom mestskom centre zrazu mohli ľudia za päťdesiat kryptónov fyzicky teleportovať. Kamkoľvek. Do práce, do školy, kam ste len chceli. Nikdy som na tom nebola, čo mi bolo veľmi ľúto, no tiež nie nadlho.

Lebo teleport mal zrazu každý. Chudobnejší len ten vizuálny, bohatší aj ten fyzický.

My sme tiež doma jeden mali. Vizuálny, jeden z menších modelov, hádam najlacnejší v obchodoch. A hovorím jeden, lebo v niektorých domácnostiach mali teleport do každej izby.

Teleportom ľudia zleniveli. Zdalo sa, že viac už to nejde, ale išlo. Ak si môžete zjednodušiť život, urobíte to. Ľudia teda len vstúpili do teleportu v spálni, ťukli tlačítko a boli v kuchyni. Bolo to jednoduché.

No onedlho školstvo vybavili ďalšou skvelou vecou na uľahčenie života. Vizuálnym časovým teleportom.

Hodiny dejepisu sa tak celkom zmenili a minulosť sa spoznávala inak. Ako film, video.

V roku 2144 prišiel fyzický časový teleport. Skaza ľudstva. Najprv sa dalo cestovať iba do minulosti, neskôr aj do budúcnosti.

Onedlho sa stal tiež dostupným verejnosti a bola to totálna katastrofa.

Ak si vravíte, že cestovanie v čase musí byť super, poviem vám veci, ktoré by vám možno ani nenapadli.

Čas prestal existovať. Nič to neznamenalo, keď ste si ho mohli kedykoľvek posunúť. Nikto nikam nemeškal. Nikto nerobil chyby. A nikto ani nikde nebol a nič nerobil.

Pretože ľudia sa prestali o všetko zaujímať. Ak ich čakal náročný deň, proste odišli do budúcnosti, keď už je po ňom. Prestalo sa chodiť do práce. Ľudia len preskočili čas, keď mali byť v práci. Lenže v práci potom nikto nebol.

Ak si čas predstavujete ako časovú priamku, už to tak nebolo. Pretože všetko sa zrazu odohrávalo naraz. Niekto mohol v Egypte, pozorovať stavanie pyramíd a niekto iný si prezeral technológie budúcnosti.

Všetko bolo zrazu zbytočné.

Ľudia ale stále bývali chorí a nemal ich kto ošetrovať, lekári sa na to vykašľali. Začali sa tak šíriť choroby.

Vláda si rýchlo uvedomila, že teleport v domácnostiach je veľká chyba, a tak prerušili teleportačné prepojenie. Ako keď sa vypne internet.

Ľudia boli naštvaní. Páčil sa im jednoduchý život. Začali protesty. Prečo musíme vôbec pracovať?! Otrokárstvo! Neľudské podmienky! V 22. storočí by sme mali byť dosť vyspelí na to, aby sme nemuseli zo seba robiť otrokov! Pamätám si niektoré pokriky, keď išli protestanti mestom.

My s mamou sme stáli bokom. Mama ich nepodporovala. Celkovo bola proti moderným technológiám, vždy hovorievala, že ľudská múdrosť dosiahla svoj vrchol a už iba klesá nadol.

Začal problém – ľudia nechcú pracovať. Lenže pracovať treba. Všetko stálo. Tí, čo na protest prestali chodiť do roboty, zistili, že si v obchode nemajú čo kupovať. Že im v nemocnici nikto neošetrí zlomenú ruku. Že ich deti sú hlúpe, lebo nechodia do školy. A že nájom nemá kto platiť.

Koho viniť? Mesto. Vládu. Štát.

Protesty otriasali mestami. Bolo to takto celkom všade, v celom svete, od Ameriky po Áziu. Nedostatok tovaru! Vláda sa nevie starať o svojich občanov!

Lenže komu to celé hovorili? Proti komu išli? Vláda sa rozpadla, veď keď nikto nepracuje, tak ani oni.

Totálny chaos.

Nikto nepracoval, nikto nezarábal, no aj keby zarábali, nebolo čo kupovať. A navyše sa vrátilo teleportačné pripojenie. Niekomu sa podarilo nabúrať do systému a vláde to už bolo jedno. Teleportácia bola späť.

Ľudia v uliciach sa zredukovali. Odchádzali do minulosti, keď ešte nebol na Zemi taký chaos.

Dvadsiateho ôsmeho septembra 2145 vybuchla vo Washingtone jadrová elektráreň. Jadro sa roztavilo, nebolo dosť obsluhy. Požiar hasili len dobrovoľníci z okolia a po týždni sa im ho podarilo uhasiť. No zasiahlo to celý Washington. Prírodu, zvieratá, ľudí z okolia.

Len o mesiac neskôr vybuchla ďalšia v Rusku. To bolo ešte väčšie.

Nad Amerikou a polovicou Ázie a Európy sa vznášal rádioaktívny mrak.

No nikto s tým nič nerobil, čo by s tým mali robiť? Možno sa o to aj snažili, no s nefunkčným svetom sa ťažko pracuje.

Zdravie ľudí sa stále viac zhoršovalo a do nemocníc sa začalo vracať pár doktorov. Na všetkých však nestačili.

No a roboty sa po čase pokazili a nemal ich kto opravovať. Deti už nechodili do škôl a tých, čo to vedeli, bolo stále menej. A tak začala odchádzať aj robotická sila.

V roku 2146 sa rozšírila po svete choroba Mancas. Tak ako mor v roku 1720 alebo Covid v roku 2019.

Veľká pandémia.

Neboli však lieky. Nemal ich kto vymýšľať ani vyrábať. A tak bola úmrtnosť na Mancas vysoká. Do týždňa od nakazenia ľudia umierali na vysoké horúčky a zlyhávanie pľúc.

Civilizácia sa vrátila na začiatok. Spoločnosť bez pravidiel, zákonov alebo peňazí. Všade chaos a choroby. Začal opäť fungovať výmenný obchod, no nie nadlho, lebo úroda, zvieratá, všetko zomieralo.

Požiare po výbuchu jadrovej elektrárne v Indiane poškodili hlavné teleportačné pripojenie, a tak teleportácia navždy skončila.

Mama dostala Mancas. Dostala sa z toho, no odvtedy bola veľmi slabá a stále chorá.

Planéta sa od roku 2145 oteplila o deväť stupňov.

Požiare, horúco, potom zase hrozné dažde, extrémne výkyvy počasia a hrozné podmienky. V januári 2146 bola priemerná teplota Zeme 32 stupňov Celzia.

Štrnásteho marca 2146 vybuchla atómová elektráreň v Číne. Najväčší jadrový výbuch v histórii. Ľudia tvrdili, že to bol sedemkrát väčší ako vo Washingtone. Otriaslo to celou Čínou. A napokon aj celým svetom.

Mama zomrela, keď opäť dostala Mancas. V meste ma už nič nedržalo, bola som sama.

Musela som ujsť. Planéta zomierala, vedela som to. Išla som ďaleko od miest, ďaleko od ľudí, od civilizácie.

Dostala som sa až do lesa, ktorý pred tromi rokmi zhorel. Kedysi lesy bývali zelené. Aj tráva alebo rastliny. No už dlho mávali hnedo-žltú farbu alebo ani vôbec nerástli.

Vo vyprahnutom lese, miestami to už bola len skalnatá pustatina, sa mi podarilo nájsť jaskyňu. To bolo to, čo som hľadala.

Mala som veľa jedla ešte z domu. V konzervách. Vravela som, že mama bola na to pripravená. Mali sme veľké zásoby pre prípad núdze.

Jaskyňa, ktorú som našla, bola dobre krytá zo všetkých strán, mala len malý otvor ako vstup.

Neviem, koľko som tam sedela a čmárala na steny jaskyne. Vonku som videla veľa dymu. Bol aj v jaskyni, no stále ho bolo menej ako vonku. Držal sa pri strope, no často som sa budila, lebo som sa dusila.

V jaskyni som bola ukrytá od všetkého. Od ohňa všade naokolo. Čiastočne aj od vysokej radiácie po celom svete. Od Mancasu.

Zvierat som sa báť nemusela, tie už dávno všetky vyhynuli. Stretnúť v lese psa bola vzácnosť.

Neviem, aký je dnes dátum. Neviem, aké je ročné obdobie. Dni sú horúce, nedá sa dýchať. Dym zakryl slnko, nepamätám si, kedy som ho naposledy videla. Neviem.

Sedím tu na kraji jaskyne a vyrývam do kameňa slová. Cítim, že musím dať vedieť budúcej civilizácii, ak nejaká ešte bude, čo sa stalo s ľuďmi. S planétou. Ako im ju ľudia zničili prílišnou múdrosťou a hlúposťou zároveň.

Nám by tiež pomohlo, keby nám dinosaury nechali odkaz, čo sa im stalo. Takže to urobím. Lebo o chvíľu aj ja zomriem a neviem, či je na Zemi ešte niekto, kto by to urobil.

Keď zem dohorí a dym sa po rokoch a rokoch rozplynie, všetko sa zase obnoví. Evolúciou sa z mikroorganizmov možno znovu vyvinú inteligentné bytosti.

A svet môže začať žiť zase od samého začiatku.