Som
Som
Volám sa Richard, kamaráti ma volajú Rišo, niektorí aj Riči, ale to je nepodstatné. Som tu od toho aby som vám vyrozprával príbeh, moje priznanie. Bratislava, mesto kde žijem nie je moje rodné mesto, som rodený oravčan. Narodil som sa v Dolnom Kubíne a keď som mal asi tri roky, tak sa moji rodičia rozhodli presťahovať. Vraveli mi že kvôli robote, ale ja si skôr myslím, že to bolo kvôli pochybným vzťahom, ktoré v našej rodine sú…to je jedno. Presťahovanie zapríčinilo to, že som nevyrastal s rodinou ako väčšina mojich kamarátov, veď deväťdesiatšesť percent rodiny ostalo na Orave a ja so ich videl iba počas sviatkov, či prázdnin a to nie vždy.
Chabý vzťah som mal aj s mojimi starými rodičmi, vinu za to určite nesú moji rodičia, veď oni sa chceli presťahovať…to je jedno. Moji starí rodičia, babka a dedko ako sa hovorí, neboli zlí ľudia. Áno babka si rada pokričala, ale dedo bol dobrák od kosti. Hoci som s ním nemal nejako veľmi blízky vzťah, mohol som sa na neho vždy spoľahnúť. Zomrel vo svojej osemdesiatke keď som mal osemnásť rokov. Vtedy som nepociťoval smútok, skôr hnev, bol som pri ňom keď vydýchol…to je jedno… všetko sa stalo tak rýchlo, väčšinu toho si nepamätám, ale to čo si pamätám sa stalo asi takto.
Môj dedo bol vždy vitálny človek, na svoj vek až príliš, v sedemdesiatichdeviatich stále behal po hore, kálal a pílil drevo. Mal neskutočnú chuť do života a myslím si, že práve to zapríčinilo jeho vitálnosť. V takom, relatívne mladom, stave som ho videl naposledy keď som mal sedemnásť a vybehol som hore na Oravu sa schovať pred vlastnými problémami…to je jedno. Odvtedy to šlo iba dole vodou. Dva mesiace po mojej návšteve mu bola diagnostikovaná rakovina prostaty, všetci naokolo verili, že sa z toho dostane, no ja nie, ja som sa s naším vzťahom – nevzťahom rozlúčil už vtedy.
Čas plynul a ja som sa staral o svoje záležitosti, samozrejme, že som si občas povedal, že by bolo dobré ísť pozrieť ako sa dedo má, no vždy do toho niečo vbehlo. Neponáhľal som sa, veď predsa ešte nikto nezomieral…to je jedno. Toto obdobie odkladania trvalo asi polroka až kým sa všetko neposralo. Deda našli na zemi, že odpadol, klasicky prišla sanitka a odviezla ho do nemocnice, kde strávil dva týždne. V nemocnici mu spravili vyšetrenia a výsledky boli zvláštne, rakovinu prostaty už nemal, ale namiesto nej mal rakovinu kostí. Nehovorím o tom, že po tých dvoch týždňoch v nemocnici proste zdementnel…to je jedno. Po tomto incidente sa moja matka rozhodla vycestovať a ostať pri dedovi nejaký ten týždeň, nakoniec ale ostala dva, nemal som jej to za zlé, veď to bol jej otec, to čo ma nasralo bolo iná vec. Keď sa vrátila, hneď mi oznámila, že ja a moja sestra o tri dni odchádzame na Oravu aby sme sa o neho starali. Fakt sa mi tam ísť nechcelo, ale hriali ma slová mojej matky, že iba na týždeň.
Prvý deň som mal rôzne očakávania a vedel som iba to čo som počul, že z deda je zrazu starec, bezvládny, bez pomoci sa nikam nepohne, ale že komunikuje. Keď som prišiel tak ležal na gauči, tuším, že ma spoznal, totižto keď ma videl naposledy, nemal som dlhé vlasy. Slabým hlasom vyslovil pár vtipných viet, že vyzerám ako splašený kôň a potom načiahol ruku nech sa ho chytím. Neznášam dotyky, neznášam objatia, neznášam prázdne romantické gestá, ktoré nikam nesmerujú, neznášam formality…to je jedno. S obrovskou nechuťou som mu podal ruku a snažil sa počúvať čo hovorí, nejaké happy-end shitty do prázdna. Šiel som sa zavrieť do izby z ktorej som vyšiel iba vtedy ak odo mňa niekto niečo potreboval. Takže každé ráno, každý obed, každý večer a každú chvíľu čo si ta bezvládna kôpka mäsa rozhodla, že potrebuje ísť na záchod. Rozmýšľal som, že ako dlho budem trčať v tejto diere, na týždeň to tu ani z ďaleka nevyzerá…to je jedno.
Druhý deň som pomohol, dostať deda z postele. Nespoznal ma! Nemo sa na mňa pozeral, pozdravil sa mi, ale v očiach som videl, že nevie kto som! Zamyslený som ho pomohol dať na kreslo a dali sme mu raňajky, nič nechcel, vôbec nejedol. Tak si nejedz, ty budeš hladný! Zobral som jeho tanier a odišiel vedľa. Keď som sa vrátil tak spal, on proste zaspal na kresle! Akoby mu na ničom nezáležalo, že my musíme vstávať a on si môže vylihovať ako také pras…to je jedno. Celý deň nejedol, väčšinu dňa prespal a ak sa ho aj niekto niečo spýtal, dostal nemú odpoveď. Večer som ho pomohol dať do postele a šiel do svojej izby, že sa konečne zavriem. Z dedovej izby sa ozývalo kašlanie, neriešil som to, už má po večierke, tak nech spí. Ale sestra sa ma spýtala, či to neskontrolujem, namietol som.
Ale po krátkom presviedčaní som pritakal, za jednej podmienky, že sa najprv osprchujem. Dal som si dlhú, teplú sprchu, cítil som sa svieži. Vyšiel som z kupelne a šiel sa pozrieť do dedovej izby. On sa dogrcal! Celý bol od tej hnusnej grcky, veď ani nič nejedol, ako sa mohol dogrcať! Všetko bolo špinavé a ja som bol celý špinavý, ten starý čur…to je jedno.
Deň tretí a aj noc v ktorú som nespal, celú noc som pri ňom musel byť, lebo vypľúval hlieny. Bola to odporná robota, suchou utierkou som mu stieral z jeho starých hnusných pier hlieny, ktoré sa penili ako voda vo fontáne. Každých päť až desať minút, hnu…to je jedno. O piatej ráno zomrel, vydýchol, keď som otvoril okno a ironicky som dodal, že aké krásne ráno. Prišiel doktor a spravil obhliadku, príčina smrti bola, ževraj neuropatia z metastáz. Prišla čierna dodávka, do ktorej ho naložili a odviezli dvaja chlapi v čie rnych oblekoch. Šiel som spať, konečne pôjdem domov.
Deň piaty som sa bol pozrieť v dome smútku. Dedo tam ležal v akejsi presklennej chladničke, celý čistý, vysmiaty a nabalzamovaný mirhou. Nikde žiadna stopa po pachu zvraciek, iba voňavá mirha, prenikavá vôňa. Chvíľu som si sadol na stoličku a zatvoril oči, nevedel som sa nabažiť tej vône, bola nádherná.
Deň šiesty bol pohreb, rýchly, pekný a symbolicky. Teda mne symbolizoval lístok domov, že sa konečne dostanem domov z tejto diery plnej idio…to je jedno. Ukončili sme pohreb, šli na kar a potom domov. Stále som cítil tú vôňu, krásny pach, nádherný! Ovoňal som si ruky, bol tam, aj na košeliach, celý šatník, všetko oblečenie…Zabil som ho!…Ten pach je všade!…Zabil, zabil som ho!…ten pach je všade! Úplne všade!…Zabil, ja som, všade! Pach, zabil!…Som!