Horúčka

Horúčka

Ortuť šliapala hore a neprestávala. Ľahla som si na posteľ. Snažila som sa zatvoriť viečka, ale myseľ pohybovala očami po prázdnej izbe. Z mihalníc vytvorila vojakov.  Biele steny boli v silno modrom svetle chladné. Jednoduché ticho. Neznášam nové ticho, robí strašný rámus, Musím ho reklamovať alebo vymeniť. Keď sa k tomu dostanem, skončím s abstraktnými opismi a náčrtmi nezmyslov.

S bosými nohami som sa dotkla studenej podlahy. Po zdvihnutí nohy na nej ostali otlačky stôp. Nemohla som sa dočkať koberca. Ale žiadny nemám. Zo šuplíka som vybrala sviečku a zapálila ju. Steny zmenili náladu. Položila som ju do stredu stola a opäť si ľahla.

Mihalnice som donútila zmieriť sa.

Kone s vozom bez jazdca už doniesli hviezdy a pristáli na zem. Za stenou začala Irma trieskať s miskami. Desať hodín. Suseda má vyše sedemdesiat rokov. Kvôli chorobám strašne blúzni.

Niekto zaklopal na dvere. Irma opäť nemohla v lekárničke nájsť potrebný liek. V duchu som sa pripravovala na návštevu jej bytu. Najprv som musela prejsť cez ružové záhony na chodbe. Strácala som sa v tŕňoch, no vyšla som bez rán.

Opatrne odchýlila dvere. Z bytu sa vyvalil odporný zápach.  Musela som sa rýchlo prepchať cez malú medzeru dverí, ktoré Irma držala, aby jej mačka neutiekla von. Nevedela som, že má mačku. Chcela mi ju ukázať. Ležala na zemi. Zdvihla ju a vtesnala do mojich rúk.  Držala som zdroj zápachu.  Nehýbala sa, bola studená, ťažká a chytala modrastú farbu. Má v dome mŕtvu mačku. Nasledovali sťažnosti, že nechce jesť.

„Mám na mačky alergiu!“,zhodila som ju na zem.

Otvorila som poličku, ktorú Irma nazývala lekárničkou. V pozadí mi Irma vravela o plavbe loďou v búrke. Presviedčala ma, že počula spev sirén. Podala som jej krabičku. Z vďaky mi dala päť balíkov obväzov. Doma ma čakalo pokazené ticho.  Nedalo sa vypnúť ani zapnutím rádia a telky. Ten pocit,zhasnutie zápalky.

Do plastového pohára som nasypala sadru a zmiešala ju s vodou. Do hustej melanže som namočila obväzy a začala tvarovať. Lebka jelenčaťa bez parohov s tvarovanou hlavou do ovalu, tenký dlhý krk s prstencami okolo a trup s výraznými rebrami. Zľakla som sa. Zamkla som ho do skrine a otočila kľúčom. Našťastie nemá končatiny. Neschopný čudák. Obliekla som sa.

Nesvietilo slnko, no aj tak som si zobrala slnečné okuliare. Chodba, ktorá má väčšinou päť dverí, sa zmenila na nekončiacu uličku.  Vzhľadom na jej dĺžku som ju prešla celkom rýchlo.  Nastúpila som do výťahu. Na panely so šiestimi tlačidlami pribudol stresujúci počet v nerytmickom rozpoložení. Stačila som náhodné tlačidlo napravo dole.

Suterén. Musela som vyjsť o poschodie vyššie. Na ihrisku, na kovovej preliezačke, visel povedomý koberec. Spoza neho vyšla Irma s prúteným klepáčom v ruke. Irma si nikdy nenosí kľúče. Vchodové dvere som nechala otvorené.

„Zatvor tie dvere, zatvor ich!“

V rohu potravín sedeli ľudia za stolom a hrali karty. Z poličky som zdvihla cestoviny. Rozsypali sa mi na zem. Ľudia za stolom sa začali smiať.

Otočila som kľúč. Tlkot srdca, hlasné dýchanie. Vošla som dnu. Dvere ostali otvorené. Zvuk bol hlasnejší a hlasnejší. Začínala som cítiť, ako sa trasie byt. Po každom údere. Pomaly som pristupovala k drevenej skrini v strede izby. Skriňa sa nehýbala. Niekto v nej kričal a kopal akoby nemal nohy a ústa. Cez moje uši preletel pískavý zvuk. Spôsobil nevydržateľnú bolesť hlavy. Čupla som si a držala ruky na ušiach. Oheň. Vojna.

Keď som vstala a pozrela von oknom, na kovovej preliezačke visel povedomý koberec. Spoza neho vyšla Irma s prúteným klepáčom v ruke. Vchodové dvere boli otvorené. Otvorila som okno.

„ Nebojíte sa, že Vám utečie mačka?“

„Ja žiadnu mačku nemám.“

Hlasovanie

Ďakujeme za váš záujem, hlasovanie už bolo ukončené.