Parketa, čo vŕzgala
Parketa, čo vŕzgala
Stála som v prázdnej izbe. Steny boli holé a mdlé, moje obrazy a plagáty dávno zvesené, zabalené a naložené do auta. Huňatý koberec, taktiež chýbal. Biela kovová posteľ, nasvetlo natretá skriňa, pletený košík s červenou dekou, porcelánová lampa, drevené hojdacie kreslo. Všetko bolo na ceste do nového domova. Potichu som si povzdychla a izba mi odpovedala ešte tichším výdychom. Rozhliadla som sa po prázdnych stenách a do nezábudkových očí sa mi tlačili slzy. Nahnevane som potriasla hlavou.
Podišla som k oknu s výhľadom na ulicu a pozrela von. Pred činžiakom, v ktorom som strávila svoj celý doterajší život, sa hrali deti. Všetky mali oblečené farebné overaly, na nohách čierne zateplené čižmy a hlavy im chránili štrikované čiapky. Ľahké snehové vločky poletovali vzduchom a deti pobehovali s hlavami v záklone a otvorenými ústami, pretože sa ich snažili prehltnúť.
„Chytila som jednu!“ zvýsklo drobné ryšavé dievčatko menom Lucka, šesťročná dcéra našich susedov.
„Čože?! Ako sa ti to podarilo?“ zaúpel tmavovlasý chlapček, ktorého meno som nepoznala.
Boli tam ďalšie dve deti- dvojičky Lenka a Klára, ktoré začali Lucke tlieskať. Chlapec na ne vyplazil jazyk, no vzápätí pokračoval v chytaní vločiek. Bol to veľmi pokojný výjav, ktorý ma opäť dojal skoro až k slzám. Znovu som sa vyhrešila za sentimentálnosť a radšej som odstúpila od okna.
„Haló! Už čoskoro odchádzame!“ zakričal nízko položený hlas z obývačky.
Rozhodla som sa, že bude lepšie odísť čím skôr. Zastavilo ma zaškrípanie. Pobavene som sa pozrela na podlahu. Stála som na parkete, ktorá ako jediná vŕzgala. Vždy keď som po večeroch chodievala do kúpeľne, musela som si dávať pozor. Stále prebudila rodičov. Och, ako strašne ma otravovala. Teraz som na ňu pozerala s láskou. Parkety v mojej izbe boli z tmavého orechového dreva. Mne osobne sa odtieň nikdy nepáčil, a preto som podlahu stále zakrývala kobercom. Až teraz som zbadala, že pri tejto parkete je drobná škára. Zaujímalo by ma, či…
Zohla som sa, opatrne som strčila prst do škáry a vybrala kus parkety. So záujmom som nadvihla obočie. Položila som kus na zem a podišla k dverám. Opretý o ne ležal môj hnedý ruksak, na ktorom boli pripnuté rôzne odznaky. Jeden so symbolom mieru, druhý s nápisom Don’t let the sun go down on me, tretí s portrétom Madonny. Rýchlo som ho odzipsovala, vybrala pero a notes- z neho som vytrhla jednu stránku- kľakla si na zem a rozmýšľala. Čo také by som mohla napísať? Chvíľu som sa takto nehybne krčila.
„Je čas ísť!“
Preľakla som sa a chytro naškrabala prvú vec, čo mi zišla na um. Papier som preložila na trikrát, vložila som ho na miesto chýbajúcej parkety a ňou som ho nakoniec zakryla. Oprášila som si okrové menčestráky a chystala sa vyjsť von. Predtým som naposledy pozrela na moju starú izbu. Prežila som v nej šestnásť rokov. Nostalgicky som sa usmiala a pocítila niečo vlhké na mojom bledom líci. Potichu som za sebou zavrela dvere a odišla z bytu, do ktorého som už nikdy nevkročila.
„Neverím, toto je posledná škatuľa!“ zajasala Saša a odhrnula platinové vlasy zo spoteného čela.
„Kriste, už nikdy sa nechcem sťahovať,“ unavene zamrmlala Nela, „môžeme vybaľovať až zajtra? Ja už nemôžem.“
„Jasne, v pohode,“ odpovedala vďačne druhá dievčina.
Z vrecka Nela vytiahla mobil, klikla na uložené číslo a vyčerpane objednala pizzu. Medzitým si Saša išla obzrieť svoju novú izbu. S Nelou sa poznali už večnosť a vždy snívali o tom, že si kúpia spoločný byt počas štúdia na univerzite. Tak sa aj stalo. Inzerát na byt našli pred pár týždňami a obe sa doň zamilovali. Náter na stenách bol síce nový, no dvere, okná, zárubne a podlahy boli pôvodné a ony to nemienili meniť. Saša prišla pred svoju izbu a nakukla dnu. Bol to nádherný priestor. Vysoké stropy, staré podlahy, výhľad rovno na ulicu. Podišla k oknu a vykukla. Bol teplý letný podvečer, slnko príjemne hrialo. Pred bytovkou si nejaké deti hádzali loptu. Slnečné lúče dopadali na ich rozžiarené tváre a Saša sa nad touto scénou na pár minút pozastavila.
„Je tu pizza!“ počula zakričať svoju spolubývajúcu.
Zasmiala sa a chystala sa na odchod z izby, keď v tom počula tiché cink.
„Dočerta,“ zahromžila popod nos.
Strieborná náušnica v tvare tulipánu jej vypadla z ucha. Márne sa pozerala všade naokolo, nikde ju nevidela.
„Tak toto snáď nie,“ mrmlala si.
Fajn, nájdem ju potom, pomyslela si, no presne vtom stúpila na vŕzgajúcu parketu. Izbou sa rozlial otravný zvuk, pri ktorom Saša skrivila nos. A počkať… žeby? Sklonila sa, pretože si všimla malú dieru v podlahe. Prstom nadvihla parketu a vďačne vydýchla, keď si všimla ligotavý predmet. Našla ešte niečo.
Ahoj,
toto je môj posledný deň v byte. Sťahujeme sa do väčšieho. Je mi to veľmi ľúto. Neviem, čo tu mám napísať. Už ma volajú. Chcela som len povedať, že som tu žila. Nech si hocikto, dúfam, že sa o moju izbu aj celý byt dobre postaráš. Budem Ti za to veľmi vďačná.
S láskou,
Anna
PS: Pozor na parketu, vŕzga.
Saša vytreštila oči. Nemo sa dívala na odkaz v ruke, všetky slová ju opustili.
„Preboha, Saša, čo tak dlho robíš?“ došla za ňou Nela, no keď si ju všimla, zarazila sa.
„Si ok?“
Saša jej bez slova podala papier. Orieškovohnedými očami prebehla po texte. Všimla si rukopis, to divne zatočené f a j, bodku bez výplne nad i.
„To bolo pod tou parketou?“ ukázala na zem.
Saša prikývla.
„To je dosť cool. Smiem to pripnúť na nástenku do obývačky?“
„Áno… áno, to by bolo naozaj fajn.“