I love hot nights

I love hot nights 

„Toto leto komáre nedávajú pokoj,” zamrmlal Yuto otrávene. Súhlasne som prikývol. Toto leto bolo v Japonsku naozaj horúco.

S priateľom Yutom sme sedeli na pláži pri pár prázdnych plechovkách piva. Na pláži bolo ticho až na more, ktoré búril teplý vietor z východu a tlmenú hudbu z neďalekého baru. Tuším hral nový album od The Modern Lovers. Chvíľu sme len mlčky pozorovali oceán.

Ticho prerušil Yuto poznámkou, ktorá navonok vyzerala priateľsky, možno trochu ako návrh, no povedal ju celkom smutným, unaveným hlasom: „Keď takto dlhšie pozerám na oceán, tak by som do neho najradšej skočil.” Na chvíľu sa zasekol v rozprávaní a vytiahol si cigaretu, akoby si zrazu spomenul na svoj zlozvyk. Nedočkavo si ju pripálil, vydýchol dym a pokračoval: „Skočil by som do neho, no neviem prečo, ale za tou neškodnou, takmer veselou myšlienkou sa schováva ešte jedna – chcem sa z vody vynoriť?”

Nebol som si istý, či na otázku odo mňa čaká odpoveď, tak som sa radšej odmlčal a pripálil si tiež. Medzitým sa Yuto zasmial: „Ale to sú len myšlienky, nechystám sa skákať do oceánu potme. Nuž, počuj, som smädný, dáš si ešte pivo?” Nestihol som odpovedať, no Yuto už bol na ceste do neďalekého baru, z ktorého hrala skladba „I Love Hot Nights”.

Ako odišiel, premýšľal som nad jeho otázkou. Yuta poznám už od detstva, ale nikdy som ho nevidel tak skleslého ako počas tých pár sekúnd. Vždy to bol usmievavý, prívetivý chlapík, ktorý nikdy neodmietol plechovku piva či nejakú nočnú zábavu.

O pár minút bol späť spolu so šiestimi plechovkami. Podal mi jednu a prisadol si. „Vieš to čo si vravel…” začal som.

„Nechaj to tak, teraz sme tu, sedíme na pláži a bavíme sa. Sám neviem odkiaľ tá myšlienka prišla a prepáč ak ťa nejako rozhodila.”

Zmierený, že sa nedozviem príčinu jeho slov, som zmenil tému na šport. Večer pokračoval tak, ako iný (samozrejme sme sa k jeho otázke nevrátili). Mierne opití sme sa s Yutom pobrali domov. Býval o ulicu nižšie, na jeho ulici sme sa rozlúčili a ja som pokračoval domov. Nad slovami Yuta som už veľmi nepremýšľal, po zmene témy som si pomyslel, že som si to len zle vyložil. Keď som prišiel do svojho malého bytu na štvrtom poschodí, okamžite som sa zvalil na posteľ a zaspal.

Ráno som sa zobudil ako každé iné, no s malou bolesťou hlavy. Prezliekol som si oblečenie, v ktorom som zaspal a hodil som ho do práčky. Po zapnutí rýchlovarnej kanvice som sa zahľadel von oknom na prázdnu ulicu. Vyzerala smutne, pár áut zaparkovaných na parkovisku pred bytovkou, pár ľudí, ktorí rýchlym krokom mierili domov z ranného nákupu. Premýšľal som nad Yutom, nad slovami, ktoré večer povedal. Vtom sa ohlásila kanvica písknutím. Zalial som si kávu a vyšiel na balkón.

Ďalej sledujúc okolie som si z vrecka vytiahol poslednú cigaretu. Znova sa mi zjavil v hlave. Jedna krátka veta, veta ktorá dokazovala, že som ho nepoznal tak dobre, ako som si myslel. Čo ak si niečo urobí, možno to nebola len nejaká čudná metafora, znervóznel som a s cigaretou v ústach som prešiel z balkóna späť do bytu. Vzal som telefón, ktorý ležal na stole vedľa popolníka a vytočil som Yuta. Na druhej strane sa ozvalo len: „Volaný účastník je momentálne nedostupný, skúste to neskôr prosím.” Vystrašený som vybehol z bytu. Utekajúc k Yutovej ulici ma ovládol pocit viny. Mohol si mu pomôcť, teraz je už možno neskoro.

Po asi desiatich minútach som dobehol k jeho bytovke, býval na prvom poschodí. Mal pokazený zvonček, už odkedy sa tu prisťahoval, no opravu stále odkladal. Zo zeme som zozbieral pár kamienkov a začal ich hádzať do jeho okna. Hodil som prvý, počkal asi pätnásť sekúnd, no nič sa nestalo. Hodil som druhý, znovu nič. Frustrovaný som začal hádzať jeden za druhým a asi po siedmom sa okno otvorilo a vykukla Yutova ešte ospalá hlava. „Je deväť tridsať,” posťažoval sa.

Nahnevaný, no s úsmevom som ho okríkol: „Prečo nezdvíhaš telefón?!”

„Zdvihnúť telefón sa mi v spánku ešte nepodarilo,” odpovedal trochu nevrlo. „Dnes o šiestej na pláži?” dodal už celkom iným tónom.

„O šiestej som tam. ”

Spokojný, že je Yuto v poriadku som vyrazil naspäť domov so zastávkou zakúpenia cigariet v stánku. Keď som prišiel domov, čakala na mňa skoro nedotknutá káva na balkóne. S nechuťou som ju dopil. Pohár som umyl, popolník vysypal do smetného koša a konečne oslobodený od myšlienok na Yuta som si zdriemol.

Prebudil som sa a pozrel na hodinky. Pol šiestej. Prekvapený z dlhého spánku som sa prezliekol a vybral na pláž. Po ceste mi moje meškanie vháňalo do myšlienok obavy. Čo ak si urobí niečo teraz, veď je tam sám, pri mori, ktoré včera spomínal. Zrýchlil som krok.

Prišiel som presne o sedem minút neskôr. Yuto čakal na obvyklom mieste s plechovkami piva a zapálenou cigaretou v ústach. Ako som na neho pozeral, premýšľal som, prečo sa o neho po včerajšku tak bojím. Stále to bol on, ale keď som na neho pomyslel, nevybavil sa mi ten usmievavý chlapík, niečo pred ním sťahovalo čiernu oponu, ktorá ho valila do šera. Oponou bola nevedomosť? Či strach? Sám som nevedel, ale tieto otázky som si pokladal pri pohľade na neho. Kým som sa divil vlastnej hlbokej nevedomosti, obligátne sa mi pozdravil. Zamyslený som to ani nepostrehol, kým som si neprisadol a neopýtal sa ma: „Si v poriadku?” Túto otázku som chcel položiť práve ja jemu.

„Jasné, prečo by som nebol?”

„Vyzeráš čudne, nejako ustráchane, ani dnes ráno si nevyzeral najlepšie. Deje sa niečo?” Týmito otázkami ma vyslovene mučil, aj keď o tom nevedel.

„Nie, nie, som v poriadku, nič sa nedeje.”

Podal mi pivo a rovnako ako deň predtým sme len tak pozerali na more pri tlmenej hudbe z baru. Pozerali do diaľky na lode, za ktorými sa slnko potápalo do nekonečne hlbokého oceánu. Mlčanie prerušil Yuto tichým hlasom: „Viem, prečo nič nevravíš, bojíš sa.”

Falošne som sa zasmial. „Bojím sa? Kto by sa teba bál?” snažil som sa zľahčiť situáciu, aj keď som presne vedel, čo tým strachom myslí.

„Bojíš sa vecí, ktoré nepoznáš. Nových ľudí, miest a teraz už aj mňa.”

„Čo tým myslíš!?” zvýšil som hlas.

„Ty veľmi dobre vieš, čo tým myslím. Sužovalo ťa pomyslenie na mňa, opakoval si si: chudák Yuto, musím mu pomôcť…” (celý čas rozprával nadradene a pokojne).

„O čom to rozprávaš?”

„V hlave si mal práve to, ale v skutočnosti si nemal strach o mňa, ale o seba.”

„Ako som mohol mať strach o seba?!” už to vo mne vrelo.

„Ako? Bál si sa o svoj komfort, stratiť to čo máš, čo je ti bežné.” Sedel som bez slov, prekvapený a znechutený. Nie z Yuta, ale zo seba, to, čo vravel mi prišlo ako holý fakt. „Prečo tak udivene pozeráš? Presvedč ma, že to nie je pravda,” pokračoval stále pokojným hlasom.

Nemohol som sa pohnúť a už vôbec nie niečo povedať.

„Nedokážeš to? Tak nezachráň mňa, ale svoj komfort, tvoje miesto bezpečia.”

Yuto sa postavil, položil pivo na zem, dal si dole tričko a skočil do mora. Nechápal som, čo sa deje. Keď som začul náraz tela o hladinu, stuhnutie môjho tela poľavilo. Skočil som za ním. Vytiahol som ho na breh, nijak sa nesnažil mi pomôcť. Bol ako mech živých kameňov, ktorý sa potápal stále nižšie. Prehovoril: „Čo som pre teba?”

Nepremýšľal som nad tou otázkou a utekal som po deku, na ktorej sme sedeli. Ňou som ho usušil. Nepýtal som sa, prečo to urobil. Vedel som veľmi dobre prečo. Ani ja, ani on sme o tom nerozprávali, žiadne otázky, žiadne odpovede. Len sme znova sedeli na pláži, pili pivo, pozorovali skoro tiché more a počúvali hudbu z neďalekého baru.