Mačiatko Bublinka

„Hm, ako by som mohla potešiť Mišku?“ premýšľala Emily. Miška bola jedináčik a len prednedávnom jej zomrela mama. Obidve kamarátky boli veriace.

„Dám jej jedno mačiatko!“ rozhodla sa. Mali ich doma veľmi veľa. Povedala svoj návrh mame a keď súhlasila, vzala malý prútený košík a vložila doň jedno rozkošné, huňaté mačiatko. Zobrala ho, nasadla na bicykel a hurá za Miškou!
„Pozri, čo ti nesiem,“ usmiala sa, keď jej otvorila dvere. Miška neisto zobrala košík a…
„Mňau!“ Užasnuto pozrela na Emily, otvorila košík a VAAAU!  Pozeralo na ňu malinké mačiatko! Bolo biele, iba na hlavičke malo hnedú škvrnu. „To je pre teba,“ povedala Emily. „To… to je rozkošné! Ďakujem!“

Vtom sa Emily zarazila. „A tvojmu otcovi to nevadí, však?“ „Nie, on práveže chcel mačičku. Ako sa volá?“ „Ešte nemá meno,“ odvetila Emily. „A je to mačka či kocúr?“ spýtala sa Miška. Emily nadvihla mačiatku chvost. Miška to poznala. Robilo to veľa ľudí, keď zisťovali pohlavie svojej mačky. Mala čo robiť, aby zadržala smiech. „Mačička.“ Miška pozrela ešte raz na mačiatko.

Jej očká vyzerali ako malé bublinky. „Bude sa volať Bublinka!“ vyhlásila po chvíli. „Dobre, tak ja už pôjdem. Ahoj!“ otočila sa Emily. Keď odišla, Miška vošla dnu. Predstavila Bublinku ockovi. „Super, už máme domáce zvieratko,“ usmial sa.

Bol kuchár, ale aj veľký milovník prírody a zvierat. Miška a Bublinka sa stali najlepšími kamoškami. Každý deň si užívali spolu. Bublinka spávala vnútri, ale hrávala sa vonku. Jedávala granulky a občas zvyšky po jedle a konzervy. Ako čas bežal, Bublinka vyrástla. Mala už desať mesiacov, keď jedného dňa ochorela.

Preležala celý deň, nejedla, nepila. Miška sa o ňu začala báť. „Ocko, čo je to s Bublinkou?“ spýtala sa. „Neviem, ale rozhodne nevyzerá dobre. Odvezieme ju na veterinu,“ rozhodol. A tak sa aj stalo. Už o chvíľu sedeli v aute. Miška mala Bublinku na kolenách a jemne ju hladkala. „To bude v poriadku, neboj,“ šepkala jej. Predpokladali, že niečo zlé zjedla alebo prechladla. Ocko zastavil. „Sme tu!“

Vystúpili a podišli k dverám kliniky. Bolo na nich napísané: Doktor zvierat. Keď vkročili dnu, oslovila ich jedna mladá pani, asi asistentka. Bola brunetka. Pýtala sa na Bublinkine meno a ešte niečo a potom ich odviedla na ambulanciu. Tam Bublinke pozrela očká a papuľku. Pýtala sa ich rôzne veci ohľadom Bublinky, ako napríklad: „Býva vonku?“ „Čo jedáva?“ alebo „Koľko má mesiacov?“ Potom povedala: „Zdá sa, že nevie poriadne otvoriť papuľku. Má žlté očká a je bledá. Počkajte, o chvíľu som späť.“ Na chvíľu odišla a vrátila sa s doktorkou, staršou blondínkou. „Sára, hovorila si im o víruse?“ spustila hneď doktorka. „Nie, tam sme sa ešte nedostali.“ Otočila sa k nim.. „V poslednom čase sa šíri vírus, ktorý postihuje mačence a je veľmi silný. Deväťdesiat percent mačiatok to neprežije, takže nie ste vôbec prví s týmto problémom. Asi aj vaše má ten vírus.“ To Miška nečakala. „Podaj mi ihlu,“ povedala brunetke. Brunetka podala doktorke obal s ihlou a nejakú čudnú náplasť. Doktorka ju napichla Bublinke na labku a dala jej aj náplasť. Ocko sa doktorky pýtal pár vecí, ale Miška ich už nepočúvala. Myslela len na Bublinku.  A na to, že 90% mačiatok to neprežije.

Chcela by plakať, ale tu nie. Keď začala počúvať, o čom sa rozprávajú, počula: „A dospelé mačky to nepostihuje?“ To bol ocko. „Postihuje, ale ony to zvládajú lepšie. Zatiaľ ju nechajte tu, dáme ju na vyhriatu podložku, bola podchladená. Dostane lieky. Dáme vám telefónne číslo a zajtra o deviatej si môžeme zavolať.“ Ocko zobral pelech a chytil Mišku za ruku. „Poď, Miška. Ideme.“

Vyšli z ambulancie. Ako sa vzďaľovali od kliniky, Miškine oči zaplnili slzy. Bublinka bola ešte mačiatko a teraz má zomrieť? Aj ocko mlčal. Až keď nasadli do auta, prehovorila. „Čo ten vírus spôsobuje? Prečo na to mačiatka zomierajú?“ Ocko sa nadýchol. „Vieš, ten vírus nejako bráni mačiatkam dýchať a spôsobuje pneumóniu. Pneumónia je zápal pľúc a mačiatka to nezvládajú dobre.“ Naštartoval. „Pôjdeme natankovať,“ povedal po chvíli. Miška bola ticho, no potom sa spýtala: „A môže Boh zariadiť, že Bublinka ozdravie?“ Ocko prikývol. Ale pôsobil smutno. Pomodlím sa, rozhodla sa Miška. „Pane, prosím daj, aby Bublinka vyzdravela a nezomrela.  Je to naša radosť v živote a sme ti za ňu vďační, tak nám ju, prosím, neber. Ale, ak  je tvoja vôľa, aby tu už nebola, tak…“ Po lícach jej začali stekať slzy.

Ocko už natankoval a nasadal do auta. Začal mu zvoniť mobil. „Prosím? Áno, ako to vyzerá?“ Niekto mu odpovedal. Miška počula, že to bol ženský hlas. „Aha, a kedy?“ Opäť mu odpovedala. Podľa tónu ockovho hlasu to nebola veľmi dobrá správa. Miška dúfala, že nevolajú z kliniky. Ticho, ktoré nastalo, pre ňu trvalo večnosť. Ocko položil. „Kto volal?“ spýtala sa. „Volali mi z kliniky.“  Len to nie, pomyslela si Miška. „Bublinkin stav sa zhoršil.“ Nadýchol sa, akoby chcel ešte niečo povedať, no zostal mlčať.

Obidvaja chvíľu rozmýšľali. Miška sa opäť potichučky modlila. „Pane, prosím, daj, aby to prežila. Daj, aby Bublinka nezomrela.“ Vysmrkala sa. Už prešli kus cesty. Boli v dedinke hneď vedľa tej ich.  „A aká je šanca, že prežije?“ spýtala sa ticho. „Podľa toho, čo vraveli…“ Ocko sa dlho odmlčal. Hľadal správne slová. „Bublinka už dodýchala,“ povedal po chvíli. Miška prudko vydýchla. Tak toto jej ocko nechcel hneď prezradiť. Dlho bolo ticho. Obaja si triedili myšlienky.

Na klinike zatiaľ upratovali. Vysávali, zametali a umývali podlahy. Bublinka bola ešte stále na vyhriatej podložke a mala napichnutú žilu. „Gabi, môžem zabaliť to mačiatko?“ pozrela brunetka na Bublinku. „Hej, môžeš ju dať dole,“ odvetila blondínka. Práve umývala dlážku vo vedľajšej miestnosti. Dnes bola upratovačka chorá a tak upratovala ona. Nevadilo jej to. Páčilo sa jej byť zverolekárkou a toto k jej práci niekedy patrilo. Zvieratká mala rada a rada im aj pomáhala. „Gabi?“ vytrhla ju vystrašená Sára z myšlienok. Blondínka prestúpila do vedľajšej miestnosti. Sára stála nad vyhriatou podložkou, na ktorej bola Bublinka. „Ono ožilo! Dýcha,“ vysvetlila Sára piskľavým hlasom. „Čože?“ Sklonila sa nad Bublinku aj ona a naozaj! Mačiatko dýchalo a o chvíľku otvorilo očká, zamňaukalo a postavilo sa.
Obidve na ňu vyvaľovali oči. Blondínka sa spamätala prvá. „Sára, dýchaj. Nuž, možné je všetko. Teraz zavolaj majiteľovi a povedz mu, čo sa stalo. Ja zatiaľ zmeriam mačiatku teplotu, pozriem očká, papuľku.“ Brunetka prikývla. Blondínka spravila, čo povedala a s prekvapením zistila, že mačiatko je úplne v poriadku.

Teplota bola normálna, očká neboli žlté a už nebola ani taká bledá. Bola úplne zdravá! Po víruse ani stopa. A tak zobrala jeden vitamín a granulky pre mačky, nasypala jej granulky do misky a schovala tam vitamín. Bublinka sa do toho s chuťou pustila.

Sárin rozhovor s Miškiným ockom znel takto: „Dobrý deň, tu klinika Doktor zvierat. Už máme zatvorené, ale stala sa jedna vec a bolo by dobré, keby ste hneď prišli! Vysvetlíme vám to neskôr. Mohli by ste?“ „No…jasné!“ „Dobre, tak o chvíľu sa vidíme!“ Ocko bol zmätený. „Opäť volali z kliniky a máme tam hneď prísť,“ vysvetlil zvedavej Miške, keď sa spýtala, kto volal. Otočil auto a vrátili sa na kliniku. Tam ich už očakávali. Hneď, ako otvorili dvere, Bublinka sa rozbehla k nim a vhupla Miške do náručia. Obidvaja na to civeli. „Čo to…? Nevraveli ste, že už nežije?“ bol prekvapený ocko.  Slova sa ujala Sára. „No, vravím, stala sa tu zvláštna vec. Vaše mŕtve mačiatko ožilo. To som vo svojej praxi ešte nezažila. Chvíľu sme tomu nerozumeli, ale potom sme sa ukľudnili a zistili, že vaša mačička je úplne zdravá.“ Miška sa musela rozosmiať. „To naozaj?“ Zdravotníčky sa na ňu usmiali a prikývli. A tak si ocko s Miškou zobrali Bublinku domov. Mali nové motto: Vždy, v každej chvíli dôveruj Bohu a on sa postará.

Všetko bolo tak, ako predtým: Miška s Bublinkou sa spolu každý deň hrali, šantili, jedli a spali. Raz k nim prišla Emily na návštevu. Okrem Mišky a ocka zatiaľ nikto nevedel, že Bublinka ožila. Preto jej Miška vyrozprávala celý príbeh o Bublinke.