Príručka nesvojho Petra

Pozvánka
————
Po škole, ako každý deň, prišiel Peter domov. Išiel hore po schodoch do svojej izby a
započul rýchle cupitanie. Obzrel sa, aby videl, čo tam je a zamračil sa. Kroky, alebo skôr dupoty, sa približovali a… vyskočil na ňho jeho verný priateľ, bradáč Dunčo a začal ho oblizovať. „Dunčo, prestaň !!!” Išli do izby, kde sa začal Peter učiť. „V slove vyplaziť je i alebo y ?“ Rozmýšľa nahlas Peter. „Tvrdé!“ Vykríkol Dunčo.
Peter ani nevedel ako, ale zrazu si namiesto cvičenia pravopisu hral na violončelo Bartóka.
Hral na violončelo už od mala. Hudba ho vždy upokojila a rozveselila.
O chvíľu ho zavolala mama: „Peter, poď dole, prišla ti pošta!“ Keď zišiel, mama mu dala papier, na ktorom bolo napísané:

Dobrý deň, pán Peter Muška. Chceli by sme Vás pozvať na sláčikový kurz.
Bratilava, Vysoká škola múzických umení, dňa 2.2. 2025.

Keď Peter dočítal, pozrel na mamu, ktorá sa na ňho usmiala a spýtala sa: ,,No? Čo na to povieš? Skúsiš to? “ ,,No, ehm, podľa mňa… no, podľa mňa to proste… asi to nezvládnem.“ Peter o sebe pochyboval… Na chvíľu si predstavil, že by to mohol skúsiť, ale hneď na to si povedal, radšej nie. Dal list mame a ako očarený vyšiel hore za Dunčom. ,,Čo to bolo! Povedz, čo sa stalo!“

Zvedavo vykrikoval Dunčo. (Ach! Už som sa zmienil o tom, že Peter sa vie s Dunčom
dorozumievať?) ,,Ja… ja…ja vlastne…“ Peter sa nevedel vykoktať, ako keby mu zabehlo a nemohol hovoriť. Keď sa pozrel na hodiny, bolo 18:07, čomu sa veľmi začudoval: „Fíha, ani som nemal potuchy, ako rýchlo prešiel čas,“ povedal Peter. Pozrel sa na violončelo a potom na posteľ, kde bolo pohodené pyžamo. Na chvíľu sa zamyslel nad pozvánkou, ale potom sa prezliekol a išiel si umyť zuby. Potom prišiel pred posteľ a zdvihol plyšáka – Mravca s violončelom a hlavou mu prebleskla spomienka na detstvo, keď mal 4 roky a vôbec mu nešlo hrať na violončelo a býval z toho strašne smutný, no otec mu vždy prišiel na pomoc. Raz mu dal tohto Mravca ako talizman.
Peter si sadol k svojmu violončelu a začal hrať tanečné melódie od Mozarta. Dunčo zobral plyšáka Mravca a začal s ním tancovať a krútiť sa a vrtieť, až to prerušila mama, ktorá zdola zavolala: ,,Spať!“
Dunčo sa usalašil v Petrovom náručí a spolu zaspali. Ceduľa s nápisom Ráno Petra zobudili spievajúce vtáčiky. Zobral do rúk violončelo a začal hrať s nimi. Zrazu si uvedomil, že je sobota a celý deň môže robiť čo chce.

Zišiel dolu do kuchyne a nasypal si cereálie do misky. Pri tom, ako raňajkoval, pozeral von oknom a rozmýšľal, čo by mohol robiť cez deň. Peter rád sníval. Niekedy úplne ušiel myšlienkami z reality. Občas ním musela mamina až potriasť, aby sa prebudil, ale jemu to nevadilo. Dostávať sa do vlastných svetov sa mu páčilo.
Peter skoro celý deň strávil v záhrade. Medzi kvetmi, zvieratkami a v jarnom vánku mu bolo skvelo. Neskôr sa k nemu pridal aj Dunčo. Keď prišli domov, Peter bol uťahaný a chcel sa ísť najesť, ale niečo ho strašne začalo nútiť, aby si zahral na violončelo. Keď mu telo už nedalo na výber, napriek únave si zahral. Hral tak, ako vždy, ale tentokrát sa mu všetko zdalo príjemnejšie, ružovejšie, mäkkšie…

Po chvíli zavrel oči a nechal sa unášať hudbou. Z ničoho nič dostal pocit, že
sa začína v tónoch violončela vznášať. A jeho pocity neklamali… Peter sa naozaj vznášal a Dunčo s ním, až sa mu pred očami začali v ružovej hmle mihať tiene domov a postáv, všetko sa sfarbilo do pestrofarebných odtieňov, vznášal sa a vznášal, až… Peter sa dotkol mäkkej trávy a stál pri ceduli z nápisom: KĽUDÍKOVO (CHILLÍKOVO). Peter ešte nič také nevidel: ocitol sa na mini ostrovčeku, z
ktorého viedol drevený most do prenádherného farebného mesta s vežami, s červenými strechami a záhradami, ktoré prekvitali krásnymi mnohofarebnými kvetmi. Skrátka, neveril vlastným očiam.

Zrazu ho niekto zozadu pozdravil.: ,,Dobrý deň, pán Peter. Už vás očakávame.“
,,Očakávate ?“ Nechápal Peter. ,,Áno, očakávame.“ Až potom si Peter uvedomil, že sa rozpráva s malým tornádom ako z ružovej cukrovej vaty, ktoré malo modrú zlatučkú usmievavú tváričku.
,,Poďte za mnou, prosím,“ povedalo a letelo si ponad most nad oblakmi a približovalo sa k obrovskému mestu. Keď sa Dunčo pozrel pod most, kde bola oblačná ničota, od strachu si zakryl labkami oči a začal kňučať: ,,Ja sa bojím!“ Ale Peter ho vzal na ruky a pomaly kríval po nestabilních doskách na moste. Ešte sa obzrel za seba, ale náhle to oľutoval, zatvoril oči a začal utekať, pretože všetko za nimi pohltili oblaky. Keď dobehol a otvoril oči, div, že mu od prekvapenia nevypadli. Pred ním chodilo po mestských trhoch a cestách neskutočne veľa zvierat od malých myší po obrovské veľryby, ktoré plávali vo vzduchu nad mestom. Keď sa dokochal výhľadom na obrovské mesto, utekal za tornádom s Dunčom v pätách. Keď tornádo zastalo, Peter prudko zabrzdil a pred ním stál akýsi automat. ,,Čo to je ?“ Spýtal sa tornáda. Ale ružové tornádo povedalo len: ,,Napíš svoje meno.“

Peter na nenormálnej klávesnici vyťukal s námahou svoje meno a z automatu vyšiel lístok: -PETER MUSKA DUNCO MUSKA BYVOLIA KOVAREN 123 -.

Potom nasledoval tornádo, ktoré kľučkovalo medzi ulicami, až zastalo. Sklonila sa k nemu navigačná ceduľa ciest s rôznymi šípkami, niečo mu povedala, tornádo zobralo Petrov lístok a vložilo ho do záhadného otvoru v ceduli. Tá sa zdvihla a začala sa hrkať, až zasvietilo zelené svetlo na jednej z šípok a ozvalo sa: ,,by-vo-lia ko-vá-reň!“ Peter sa otočil smerom, kam ukazovala šípka – do tmavej uličky, kde iba
zriedka niekto prešiel z domu do iného domu. Peter pregĺgol a s Dunčom vstúpili do uličky.

Hneď na to sa však zachvel. ,,Len smelo ďalej!“ Povzbudzuje vírik s dobrou náladou Petra aj Dunča, ktorý nemal ďaleko od Petrovich pocitov. Nesmelo išli ďalej.
Keď zastali na konci ulice, pred nimi stál veľký dom zarastený burinou a papraďou, na krajoch sa ošúpavala omietka. V strede domu sa týčila brána s veľkými zhrdzavenými klopadlami.
Peter nimi zabúchal. ,,Ďalej,“ povedal hrubý a nízky hlas. Otvorili dvere a tam vo vyhni stál byvol a bil kladivom meč. ,,Čo chcete?“ povedal mrzuto so zamračeným výrazom. ,,Pán Peter Muška chce lekciu.“ Odpovedalo tornádo. ,,Ale ja nech…“ Peter sa chcel z toho vyvliecť, ale už bolo neskoro.

Byvol sa zdvihol, zamračil sa ešte viac a prišiel k nemu tak blízko, až Peter cítil jeho dych. A jeho nadutá hruď mu siahala asi 26 cm nad hlavu. Tak uprene sa na Petra díval, až ho začali štípať oči. ,,Keď je tak,“ povedal byvol a hneď na to sa mu tvár rozjasnila a zaplnil ju úsmev od ucha k uchu, ,,poďte ďalej.“ Byvol ustúpil, aby mohli vojsť. ,,Ja zostanem vonku!“ povedalo tornádko a uhlo sa zatvárajucím sa dverám.
Byvol usadil Petra pri stole a Dunčovi dal pelech a misku s granulami. ,,Tak, Peter, ty si ten, čo si neverí?“,,Ja a neveriť si? Pche!“ Byvol sa naklonil k Petrovi tak blízko, ako sa len dalo, až sa od neho musel Peter odkloniť a zamračil sa: ,,HMMM?!“ Potom sa otočil a išiel k poličke, kde bolo asi cez milión papierov. Začal sa v nich prehrabovať, až z nich pár vytiahol, sadol si za stôl, nasadil si okuliare a začal s vážnym výrazom rozprávať. ,,Rok 2019: neveril si si, že sa dokážeš sánkovať.“
Peter sa zapýril.
,,Rok 2022: neveril si si, že dokážeš postaviť z lega monster truck. Rok 2024:
neveril si si, že môžeš hrať futbal. Rok 2025: neveríš si, že môžeš ísť na sláčikový kurz.“ Peter mal celý čas otvorené ústa od údivu. ,,Odkiaľ to všetko viete?!“ Hovorili jednohlasne Dunčo aj Peter.
„Ale pozri,“ povedal Byvol. „Všetko si to nakoniec zvládol.“ Peter sa zamyslel. „Asi je to pravda,“ povedal si. Keď vyšiel von za tornádom, ani si neuvedomil, že vchádza portálom do reality, lebo bol do seba tak zahrúžený, že aj keď na ňho volali, nikoho nepočul. Len Byvola, ktorý povedal: ,,Veľa štastia!“ A až vtedy sa obzrel cez portál, ktorý sa zmenšoval, až zmizol a Peter sa s Dunčom ocitol v jeho izbe s nočnou atmosférou. Do izby vbehla mama. ,,Kde si bol?!“,,Mami, chcem ísť na ten kurz!“ Povedal Peter smelo a pozrel sa na violončelo: „Ďakujem,“ zašepkal.

Kým Peter spal, mama celý čas rozmýšľala, čím to je, že sa za pár hodín tak presne
rozhodol. Musím uznať a vy asi tiež, že zasnívať sa nemusí byť zlé, ak vám to Pomáha riešiť problémy v reálnom svete. (Aj keď ja sa vôbec nezasnívavam.) Petra čaká v jeho svete ešte veľa podivných dobrodružstiev, o ktorých si povieme neskôr.

Teraz už poďme spať, ale ešte by som sa chcel spýtať, máte tiež vlastný svet ako Peter?