(Ne)malá bicistka

(Ne)malá bicistka

Beletrizovaný životopis

Na svete sú ľudia a ľudia. Ľudia sú aj deti ako by boli na svete ľudia keby neboli deti? No neviem a vy viete? Ak neviete tak sa dozviete. Aj ja som dieťa, dieťa dievča, čiže ľuď – človek. Takých prichádza na svet niečo menej ako polovica lebo chlapcov sa vraj rodí o trochu viac ako dievčat ale to mi vôbec neprekáža. Ja človek, dieťa, dievča mám svoje poslanie nebacilonosička, nezosmutňovačka ľudí, rozveselovačka, dobronalaďovačka, buditeľka bubnov.

Ako sa to celé začalo?
Nepamätám sa ale viem lebo mi to povedali. Bolo to presne 13 rokov po páde dvojičiek a 6848 km odtiaľ. Holub by to odtiaľ dal za 97 hodín a 48 minút. Ale mňa holub ani iný vták nepriniesol. Narodila som sa tak ako sa patrí mame, ocinovi a dvom bratom. Veľkým bratom dobrým hráčom. Ja hračka som pri nich od začiatku pre nich. Teraz už viete vyrátať koľko mám rokov a keď chcete vedieť kde tak si spravte na mape sveta kružidlom kružnicu so stredom v  New Yorku s polomerom ktorý holub preletí za 97 hodín a 48 minút. Potom pozerajte na kružnicu a na mieste, presne tam kde kružnica prechádza najlepšou krajinou stvorenou pre život, neďaleko sútoku riek Dunaja a Moravy na nestrmom vŕšku, poblíž Žitného ostrova na súši kde chodia trolejbusy. Áno už viete presne kde, tam ma je počuť a vídať. Tam sa najčastejšie pripájam na wifi. Pripojte sa aj vy, pritom pozerajte, počúvajte a čítajte ďalej.

Prvé pokračovanie.
Zajko, mám takého malého zajka je len niečo mladší než ja. Má aj vodítko no venčiť sa mu veľmi nechce. Prišiel k nám, teda sused ho priniesol skôr ako som začala chodiť do škôlky na Šťastnej ulici. To je to čomu sa hovorí paradox. Škôlka a šťastná ulica to nemôže byť pravda. Pošta na Listovej ulici to ešte môže byť, ale škôlka a šťastná ulica to eéé nesedí.

Druhé pokračovanie.
Volala sa Nina – pani psychologička mučila ma, bolelo ma brucho išla som sa na ulicu nadýchať čerstvého vzduchu. Chcela aby som vybrala správne éčka boli hore nohami dole nohami. Strašila ma, že keď budem chodiť do školy a keď ma niekto ukradne tak bude po mne. Vyťahovala zo mňa údaje napríklad adresu kde bývam, kde pracuje ocino mamina, heslá na počítač. Extra malá miestnosť s kamerami a záchody s rybičkami. Prežila som, stálo to zato, spásonosný koniec, koniec nešťastnej škôlky na Šťastnej ulici, budem predčasne ako päťročná zaškolená.
A tak sa končili moje predškolské prázdniny. Išla som do školy. Starej školy kde chodil aj môj brat Oli on do siedmej a ja do prvej triedy. Starej evanjelickej školy, bez školského dvora ale zato pri paláci kde je veľká fontána so zemeguľou a námestím kde sedávajú vykŕmené tvory ktoré to dajú do New Yorku za menej než sto hodín ale tiež im asi vtedy ide o život.
Išli ma dať na klavír. Ešte som vyštartovala kŕdlik holubov z námestia ale tie lenivé na mestských plodoch či omrvinkách z streedfoodov vykŕmené tvory zaplieskali krídlami a sadli pani prezidentke na jej palác. Inak žiaden rozruch z paláca vyšiel strážnik ujo Ivan pekne pozdravil, nechala som pozdravovať jeho manželku Ivu čo pracuje v  neďalekom divadle. O chvíľku som už išla s veľmi milou pani do 7.A hrali mi pesničku a ja som tancovala, pim pim pim pim pim pím, ha ha ha ha há, a už som speváčka chodím na spev do zušky. Ja dievča prváčka spievam a mám z toho radosť. Ale hlavne som sa tešila, že nemusím byť v školskom klube. Rýchlo sme s pani učiteľkou Evkou a pani Madeleine klaviristkou nahrali zopár pesničiek na online koncert lebo hrozila covid vlna a zatváranie škôl a učenie cez počítač. A tak sa aj stalo. Školy zavreli. Moja plyšová andulka sa cez kameru premenila na živú, pani učiteľka dodnes netuší že rozprávala mojej plyšovej hračke. Nechcela som ju oblafnúť ale čo už, nemala sa dať. Pokojne som odniesla andulku mimo záberu kamery a všetci si mysleli že je živá. Ale tento príbeh si prosím nechajte pre seba nech sa to pani učiteľka nedozvie. Aj spev bol cez počítač, verte dá sa to.

Tretie pokračovanie.
Už musím mať električenku aby ma v trolejbuse nechytil ujo revízor alebo špiónbaba. Rada chodím trolejbusom. V trolejbuse sa vozia od študentov, dôchodcov aj iní cestujúci ako psy, mačky, škrečkovia a iné zvieratká. Aj moja rybička bojovnica menom Červenochvost sa viezla trolejbusom domov na prázdniny inak ju mávam v škole. Nie nebojte sa nesedáva na sedadle, bojí sa v malom akváriu v taške. V škole som mala aj jaštericu.

Raz naše staré auto predvolali na prehliadku, konečne ocino splní svoj sľub cestou na zástavku autobusu ideme do veľkého obchodu s hudobnými nástrojmi skúšať bicie. Vnútri je málo ľudí sadám k bubnom. Je to elektronická súprava. Dávam si na uši profi slúchadla, sú veľké, trocha zaprášené, nesmrdia. Sedia mi akurát pekne okolo uší. Pomáhajú mi zapnúť aparát. Nohy mám na kopáku a haitke v rukách paličky. Počujem rytmus a hrám konečne sama hrám na bicích mám pocit že sú moje. Konečne sa vybubnujem z celej školy. Tie bicie potrebujem, zobudím a rozhýbem snáď všetko. Bicie sú nástroj stvorený pre život. Ešte vyskúšam zvuky kovových činel. Odchádzajú so mnou jedny paličky a veľký sľub že budem chodiť na bicie. Nevadí mám pravé orechové paličky a som bicistka alebo teda viem že budem. Idú so mnou aj také profi veľké slúchadlá s tým že k bicím ich budem potrebovať.
Prišlo ďalšie leto, boli prázdniny. Olino môj brat strednej veľkosti ma nechal na základnej škole samú a išiel a strednú školu a s ňou začal chodiť na basgitaru. Išli sme ho prihlásiť do hudobnej školy. Takej kde chodia väčšinou už iba veľký, akadémie spevu. Olino ide na basu a čo ja a bicie? Musím ísť s nimi. Keď sme prišli do hudobnej školy boli ešte prázdniny ale tu sa učilo ako by ani neboli. Veľký speváci cvičili kva kva kva kva kvá. Vošli sme do miestnosti kde boli knihy, stoličky na stole mal ktosi kávu. Pán riaditeľ Jaro, milí pán v strednom umeleckom veku riešil Olina a jeho basgitaru. Bála som sa, že z mojich bicích nič nebude lebo som malá, ale nie nie som až taká malá. Ozvala som sa „môžem prosím chodiť na bicie?“. Pozrel sa na mňa pán riaditeľ a povedal: „Pre Julianku bicie musíme, inak sa to už nedá. Choďte za Tamášom nech ich oboch vyskúša“.
Išli sme hneď, bolo to blízko. Vchádzam akoby do garáže a som v skúšobni sú tam gigantické akustické bicie. Nahrávacie štúdio je za sklom, na stenách zvuková izolácia. Sedím za bicími, veľké tomy, haitky, činely, crashky, dvojkopáky značky Tama, rytmičák aj kotol. Bála som sa že ocino povie, že na bicie chodiť nebudem. Ale ja som teraz bicistka, hrám a páči sa mi to. Idem ďalej na bicie budem chodiť vo štvrtok.

Štvrté pokračovanie
Už druhý rok mám električenku.
Stále chodím na spev a klavír v mojej zuške, mierne to nabralo na obrátkach prešla som konkurzom a spievam v rozhlasovom súbore. Cvičíme v budove obrátenej pyramídy čo všetci o nej básnia. Nechápem prečo? Ak ste tam neboli tak neviete. Ale z vnútra je to zašpinený zasmradený hnus od vchodu cez koberce až po záchody. Každý týždeň to isté. Vzduch je tu tiež nedýchateľný, vydržím nevydržím je mi to jedno. Prevládajú plechové tváre, plechový dirigent, ktorému sa páčia plechové hlasy.
Moja obľúbená skúšobňa skončila, doma hrám na Alesis elekrických bicích ale radšej by som chcela akustické normálne poriadne bicie ako sú v škole aj s kozím rohom. Môj prvý prechod bol v Dream On. A bol fantastický osminový. Malá prestávka v hudobnej škole odbehávam na vécko. Ojój obrovské pavúky, nebojím sa, popísané dvere na záchode a v mise žaba, okolo nedojedené desiate, tak to je iný hardrock, odchádzam som presvedčená že domov vydržím.
Paličiek mám už celú zbierku, čas plynie striedajú sa dni zuška, rozhlas, zuška, bicie, piatok. Len pani učiteľka Marianna na mňa kašle pardón zabúda alebo nemá čas, dáva mladším väčšiu prednosť a môj obligátny klavír odpadol. Bude ho treba oživovať.
Zakonzervoval sa môj spev v rozhlase, plechový dirigent nám nemalím dievčatám s plechovým ksichtom riekol niečo o nateraz málo plechovom hlase. Plakala som, neviem či od radosti, konečne idem od toho preč.

Piate pokračovanie
Prezradím vám už som štvrtáčka. Musela som zmeniť školu. Že vraj tá do ktorej som chodila bola zlá a že ma nič nenaučili. Tak chodím do školy na dedinu za mestom. Je aj dievča čo má viac zlých poznámok než ja, volá sa Nina. Zo mňa jednotkárky už je dvojkojednotkárka a moja triedna pravidelne bonzuje mojej mame. Nevadí, krúžky v meste zostali. Podľa ocina je škola pre mňa len vedľajší úväzok. Našli by ste ma v palácoch čo si nechali majstrami až Itálie postaviť páni Zichy a Pisztori. Ešte stále ma sledujú holuby čo som ich ako malá štartovala pri paláci pána Grasalkoviča. Sú tam a na strechách a robia to čo všade.
Mám rada skúšky aj koncerty sú tam super dievčatá. Moji kamoši a kamošky sú aj moji učitelia Tamáš s három na bicích multiplayer basa, kontrabas. Operná speváčka Evička a klavírna diva Medeleine. Ten klavír mi obligátne nejde ale to nie je jeho chyba. Tento rok mi pribudol super súbor s ozajstnými veľkými speváčkami a mega dirigentom Lukášom aj jeho priezvisko je Umenie. Raz pred koncertom v paláci pána grófa Pisztoriho sme sa pripravovali na koncert. My malé speváčky aj veľké dospelé panie speváčky. Myslíte že je to len rozospievanie? Ha ha speváčky sa pred koncertom namaľujú ale že poriadne, aj niekoľko kíl make-upu. Predstavte si obrovská ale že obrovitánska presklenená hala a 32 kozmetických stolov, obrovský paraván, stolisko s jedlom a make-upom. Obrovské otvorené šuflíky s make-upom. A my malé alebo teda nemalé speváčky sa môžeme namaľovať. Tak to je výzva ktorej neviem odolať.
Sezóna vianočných koncertov v pohode spev a bicie naraz. Paličky nosím so sebou. Posledný vianočný koncert v kostole. Nie ja tam na bicích hrať nebudem ale paličky pre istotu zoberiem. Príde aj bubeník. Vysoký pán, čierne fúzy čierne, dlhšie vlasy. Prišiel, je tu, má rozložené nejaké tie bubny, činely a chimesy. Metličky mal ale paličky zabudol. Tak som aspoň ja stredne stredná speváčka nemalá bicistka pomohla, požičala. Taká teda som kde viem tam pomôžem