Ona

Ona

Mama.

Kam si odišla?

Bez rozlúčky a posledného slova.

Sedím za stolom a nedeľný obed už nie je to, čo býval.

Tiché steny ma utláčajú viac do seba,

končekmi prstov prechádzam po obrazoch,

ktoré si zanechala,

sú však neviditeľné ako všetky spomienky.

Vidím ťa za klavírom v našej obývačke,

každý tón hráš jemne a presne,

každú jednu notu umocňuješ do dychu stvorenstva.

Vidím ťa v záhrade, ako sa skláňaš nad zemou našich otcov

a celá utrápená hľadáš to,

čo si nikdy nemala.

Náš klavír zíva prázdnotou

a už viac nepozná dotyk tvojich rúk

tak ako ty už viac nepoznáš dotyk svojho mena.

Fotky plné smiechu a zachytenia momentu radosti

sú prázdne bez teba.

Farby stien splývajú s krutosťou a nespravodlivosťou sveta.

Povedz, mama, prečo?

Prečo si tak náhle odišla?

Prečo si ma tu nechala?

Ty si sa pohla preč, ďalej, inam..

a ja som ostala stáť,

stáť a iba stáť.

Dookola som nútená sa pozerať na nápis:

NEVSTUPOVAŤ!

Pravdupovediac nemám ďaleko od bytia sklenenej vázy.

Vytvarovala si ma v ňu.

No tak, dotkni sa ma

tak jemne a ľahko ako to vieš,

iba prehovor pár slov

a nie som.

Rozbijem sa a roztrieštim v tvoje slzy.

Bolí ťa to vôbec?

Pozerať sa na slnečnice v daždi,

sledovať ma cez citové pamäte,

byť na vernisáži menom ja.

Hľadím do zrkadla.

Kto vôbec som?

Zmenila si ma v svoj ideál,

ideál teba a tvojho detstva,

ideál, ktorý sa má vyhnúť tvojej minulosti.

Strhávam zo seba všetko,

niť po niti,

kúsok po kúsku.

Utekáš pomedzi vlny mora,

pieseň dún ti spieva a odprevádza ťa do diaľky.

Zmiznutím tvojej osoby som sa našla.

Toto som ja.

Len ja,

sama za samú seba.