Tá „zlá“

Tá „zlá“

Vošla som do triedy. Ako zvyčajne, som si sadla do zadnej lavice. O chvíľu zazvonilo a do triedy napochodovala učiteľka.
,,Kto by chcel ísť vypočítať príklad na tabuľu?“ pýtala sa.
Tereza zdvihla ruku.
,,Bifľa!“ okríkla som ju.
,,Olívia, prosím, nevieš sa chvíľu správať?“ nadávala mi matikárka Mĺkva.
Gúľala som očami. Títo učitelia majú stále nejaký problém. Nevedia sa trochu baviť?
Cez veľkú prestávku si ma zavolala na koberček triedna. Zložila si okuliare a pozerala mi do očí.
,,Bola sa u mňa už tretíkrát za tento týždeň sťažovať slečna Mĺkva, a to je len utorok!“ Čo vám poviem. V pondelok máme dvojhodinovku. Je to ako peklo na Zemi. Nechápem prečo rieši jedno zakričanie. Mĺkva asi fakt nemá čo robiť.
,,Keď to bude takto pokračovať,“ triedna vzdychla, ,,budem si musieť zavolať tvojich rodičov.“ Pousmiala som sa.
Môže, aj tak neprídu. Som im ukradnutá, pomyslela som si.
,,Je ti niečo smiešne?“
,,Majú veľa práce.“ Povedala som a odišla z jej kabinetu.
Dverami som sa dostala na chodbu. Prechádzala som sa popri skrinkách. Hubert stál pri jednej z nich a dával si do nej učebnice. Šla som okolo neho a ramenom som ho z celej sily sotila. Hlavu si narazil o vrch skrinky. Hneď ho začali obskakovať spolužiačky a začali ľutovať. Nemusí mi ďakovať.
Na druhý deň prišlo do školy nové dievča Simona. Dali ju ku mne do triedy. Ryšavé, kučeravé kadere jej zakrývali takmer celú tvár. Samozrejme, ako každý nováčik, musela okúsiť, čo ju tu čaká.
Cez prestávku som sa vybrala k jej miestu. Dnes sme sa učili celý deň v našej triede. Vybrala som si žuvačku z úst a nalepila ju na stoličku. Sadla som si na svoje miesto. Ako vždy to zafungovalo. Pasca sklapla a Simona si sadla rovno do žuvačky. Po hodine jej zostala na sukni. Smiala som sa zo všetkých najviac.
Po škole som šla domov. Bývam naozaj ďaleko. Cesta mi trvá hodinu. Na autobus nemám. Dnes som sa cítila naozaj zvláštne, akoby sa niečo pohybovalo v kríkoch. Obzerala som sa, no nič som nevidela. Lesom som prešla k čistinke so zaparkovanými karavanmi. Vybrala som sa k tomu najzadnejšiemu. Otvorila som dvere a tam stál otec s namierenou rukou na brata. Skočila som mu na napriahnutú ruku a zavesila sa na ňu. Brata pustil a on ušiel. Nie je hlupák. Otec sa pomaly otočil ku mne.
,,Čo robíš?“ štekol na mňa.
Niekoľko krokov som cúvla. Postavil sa predo mňa ako predátor čakajúci na svoju korisť. Ako ďalej? Je asi len jediná možnosť. Pokúsiť sa ujsť. Rozbehla som sa k dverám, pričom ma takmer chytil. Vyšmykla som sa a rýchlo otvorila. Len tak-tak sa mi to podarilo. Je to divné, no zdalo sa mi, že som v okne zahliadla nejakú tvár.
Dobehla som k jazierku, na ktorom bolo malé drevené mólo. Sedel tam chlapec. Prisadla som si k nemu a usmiala som sa.
,,Prečo si to spravila?“ opýtal sa ma plačúc, ,,mala si to nechať tak.“
,,Si môj braček, nikdy ťa nenechám tak, ani keby si to akokoľvek veľmi chcel. Budem sa o teba navždy starať, i keby bol zo mňa duch. Buuuu!“ Pošteklila som ho.
Tvár mu trochu nabrala farbu. Objal ma.
,,Ďakujem, Oli.“
,,Čo si mu vlastne urobil?“
,,Kúpil som si v automate keks, vravel mi, že či mi nestačí jedlo, čo máme doma.“
Vzdychla som. Taký je v posednej dobe stále keďže nemá prácu.
Na druhý deň na obede som sa hrabala v taške. Včera som objavila na zemi dvacku. Teraz ju neviem nikde nájsť. Určite sa mi mama hrabala v taške. Teraz je isto minutá na žreboch. Chcela som za to bratovi kúpiť niečo pekné k narodeninám. Zdvihla som zrak a predo mnou sedela Simona.
,,A…ahoj,“ povedala.
,,Choď preč nemáš tu čo snoriť.“ Zaškvŕkalo mi v bruchu. Simona sa pohrabala v taške a vytiahla sendvič.
,,Nechceš? Ja som sa už najedla.“ Zostala som sa na ňu prekvapene pozerať. To myslí akože vážne?
Strčila mi ho pod nos. Vzala som si ho a odložila do veľkého vrecka na nohaviciach.
Zo školy som utekala domov. Tentokrát sa mi zdala cesta dlhšia ako obyčajne. Nevedela som sa dočkať rozhovoru s bratom.
,,Ako bolo v škole?“ položila mama rečnícku otázku, tak ako vždy. Vedela som, že ju to nezaujíma. Švihla som tašku do kúta a vyšla von.
Brat ma už čakal pri móle. Sadla som si k nemu.
,,Ahoj Oli,“ ozval sa.
,,Mám tu pre teba chlieb, chceš?“ vybrala som si z vrecka sendvič.
Brat otvoril ústa dokorán ,,To nie je pravda!“ zahryzol doň. Mama nám totiž stále dokola varí cestoviny. Vraj na nič iné nemáme.
Dala som mu pusu na čelo. Tak ako jeho som nemala ešte nikoho rada.
Škola bola nuda. Síce som do niekoľkých ľudí sotila a vysypala im knihy na zem, no nezlepšilo mi to náladu. Dnes nám totiž dala dejepisárka písomku. Roky, roky a do tretice, nečakane, ďalšie roky. Z ničoho iného písomku ani nedáva. Čo som kalkulačka, aby som si zapamätala všetky tie kombinácie čísel? Keby to bola aspoň oznámená písomka, ale ona si zmyslela, že má chuť dať nám prepadovku. Dostala som, ako inak, guľu, ale nie preto, že som nič nevedela, ale tá čarodejnica sa na mňa pozrela práve vtedy, keď som si snažila pomôcť učebnicou.
Na obed si ku mne prisadla znova Simona. Tento raz mi dala dva toasty. Jeden džemový a druhý salámový. Nevedela som sa ovládnuť, z každého som zjedla polku. Aj dnes som sa s nimi podelila s bratom.
Simona si ku mne sadala na obede každý deň. Musím priznať, že som si ju obľúbila. Vraj sa s ňou nikto nechce rozprávať, tak ako ani v minulej škole, nechápem prečo.
,,Ako sa máš?“ spýtala sa ma Simona, keď som si pochutnávala na jednej z hrušiek, čo mi dala.
,,Fajn.“
,,Matikárka ti stále pije krv?“
,,Dnes ma vyskúšala pred tabuľou, však si tam bola.“
,,Inak ako sa má tvoj brat?“
,,V pohode, ako vždy…. počkať, odkiaľ vieš, že mám brata? Ja som ti nič také nehovorila, ani nikomu inému.“
Zapýrila sa.
,,Ja som ťa sledovala,“ vyhŕkla.
Vtedy som ju spoznala, to ona bola tá tvár za oknom. Zostala som sa na ňu nemo pozerať. Simona sa rozplakala a ušla. Čo teraz? Budem musieť byť na všetko zasa sama? Síce som na ňu nahnevaná, že to spravila, no praví priatelia si odpúšťajú. Aspoň to som pochopila z tých nekonečných rečí na prednáškach, kam našu triedu furt nútia chodiť. Stále lepšie, ako byť v škole.
Rozbehla som sa za Simonou. Dobehla som ju, keď otvárala dvere na záchody. Objala som ju a ona, celá uslzená mi to objatie vrátila. Pochopila som, že sa už pred ňou nemusím hrať na tú silnú, pred ňou sa nemusím hrať na tú zlú. Tak takýto je to pocit mať priateľa.
Simona je úžasná. Stále mi pomáha a chodí sa hrávať s bratom. Ozaj, aby som nezabudla. Jej otec vlastní firmu na výrobu zubnej pasty. Práve hľadal zamestnancov, a tak ponúkol túto príležitosť aj môjmu tatkovi. Samozrejme, že bol prijatý! Mama sa inšpirovala ním a našla si robotu v obchode. Dokladá tovar. Konečne sa môj život začal otáčať k lepšiemu. Som rada, že mi doň Simona vstúpila, bez nej by to nebolo také ľahké.