Violet
Violet
Aké to bolo ľahké. Zobrať si všetky veci a ujsť, odkiaľ prišla.
Violet prišlo na um, keď zadýchaná spomalila svoj beh (sčasti lebo nevládala a sčasti, aby jej nepopadali všetky plátna), že bola škoda jej ťažkej práce. Pani, s ktorou sa pred chvíľou stretla, jej jasne naznačila, že bola hlúposť kupovať plátna. Peniaze mohla minúť na niečo iné ako štetce a farbičky.
Začali ju štípať oči. Objala niekoľko plátien ešte silnejšie a ľutovala, že na tú hlúpu súťaž šla. Na čo jej to bolo? Mohla si kresliť sama bez väčších problémov a radosť by jej to robilo tak ako doteraz, nepotrebovala názor iných ľudí.
Zdvihla hlavu a pozrela na nápis na obrovskej budove pred ňou – SIROTINEC. Vybehla po prvých troch schodoch a ramenom otvorila dvere. Zastala v hlavnej miestnosti s miliónom kvetín rôznych druhov. Chrbtom jej stála paní Francová a nejaký práve polievala.
,,No čo, ako to dopadlo?“ spýtala sa milým hlasom a ruku jej položila na plece.
Určite bude sklamaná, pomyslela si Violet.
Violet nedokázala udržať slzy, položila plátna na zem a silno objala paní Francovú. Ona ju iba hladkala po vlasoch a vravela, že je to v poriadku.
,,Poď, povieš mi, čo sa stalo.“
Keď videla, že sa Violet trochu upokojila, zdvihla plátna zo zeme a položila ich na stôl, za ktorý posadila aj Violet. Paní Francová si taktiež prisunula stoličku a opäť pohladkala Violetine blonďavé vlasy. Síce prestala plakať, no oči okolo svetlohnedej dúhovky mala stále červenkasté. Onedlho budem mať trinásť, nemôžem plakať kvôli tomu, že sa niekomu nepáči, čo si vo voľnom čase kreslím, z nepríjemnej spomienky stiahlo Violet hrdlo.
Rýchlo sa spamätala a striasla ju zo seba. Z roztraseným nádychom povedala: ,,Nič hrozné, prišla som a tak ako každý som im ukázala pár obrazov. Oni si niečo zapísali. Potom sa nás pýtali, koľko máme rokov, ako sa voláme, kde bývame a podobné formality. Zase si všetko zapísali a poslali nás do druhej miestnosti. Oni niečo potichu dohadovali. Potom nás volali jedného po druhom a hovorili svoje názory….“ V hrdle sa jej vytvorila taká veľká hrča, že musela zastaviť rozprávanie, aby preglgla. Dokonca aj potom bolo ťažké začať opäť rozprávať. ,,Názory na naše diela, čo zlepšiť, aby sme sa posunuli ďalej. A potom povedali prvé tri miesta. Bolo nás dokopy dvanásť.“
Počkala, kým ohlásili prvé tri miesta a ušla bez rozlúčenia. Nemala pocit, že treba počkať.
,,Povedali mi, že na sirotu kreslím dobre, ale nie dosť dobre na to, aby som sa tam vôbec ukazovala,“ zatla ruky do pästí. ,,A že ak sa chcem vrátiť opäť, mohla by som radšej nakresliť niečo kreatívnejšie ako postaršiu pani na všetkých obrazoch.“
Paní Francová ju opäť pohladila po vlasoch: ,,Chúďa moje. Ako sa opovažujú… Sirota-nesirota… Môžem sa pozrieť?“ Natiahla sa za obrazmi na stôl. Violet jej chytila ruku a vystrašeným pohľadom na ňu pozrela. Nepotrebujem, aby si aj moja najbližšia osoba myslela, že nemám na nič talent. ,,Neboj sa, určite sú krásne, ak si do nich dala svoje srdce.“
Violet pomaly odtiahla ruku. Pani Francová zobrala to najmenšie plátno, ktoré ležalo na úplnom vrchu.
Zdalo sa, že prestala dýchať. Violet sa zľakla. Chystala sa zobrať všetky plátna a nadobro ich schovať vo svojej izbe a nikdy sa ani len nedotknúť štetca.
Paní Francová bola rýchlejšia. Zdvihla ďalšie plátno, ďalšie a ďalšie. Zobrala to najväčšie a vtedy Violet uvidela, ako jej tečie slza po líci.
Položila plátno smerom hore a jasne bolo vidno portrét ženy, ktorá sa doširoka usmieva. Odrážali sa z neho všetky farby dúhy a dole v rohu bolo čiernym napísané MAMA.