Ten, ktorý nikdy nepostavil mrakodrap

Ten, ktorý nikdy nepostavil mrakodrap

V škole som nikdy nebol obľúbený, no nebolo to ani mojím cieľom. Chcel som sa len niečo naučiť, skončiť s maturitou a vydať sa do sveta, kde nikto nevie o mojich zlyhaniach, o mojom trapase na vianočnom večierku v druhom ročníku, o tom, ako som na seba raz nedopatrením prevrátil tácku s obedom a celá školská jedáleň sa pohostila na mojej potupe. Chcel som jednoducho zmiznúť do mesta, kde by moje meno nevyvolalo u ľudí ani náznak spomienok. A vlastne mi to ani neprišlo prehnané…..

Vyrastal som ako chlapec bez súrodencov, s jedným otcom a jednou matkou, ktorý sa v tomto zložení cítil byť celkom oddelený od sveta. Práve fakt, že som bol jedináčik, som doteraz vnímal ako nevýhodu, nemal som sa totiž na koho obrátiť, a tiež ani moje zúfalé pokusy o obranu pri nekončiacich sa školských konfliktoch, s frázou ,,starší brat, ktorého nikto nepozná, ale ak ho zavolám, príde a zachráni ma“ nebola vôbec taká vierohodná, ako som si myslel. Dnes však viem, že byť jedináčikom, a že som ním práve ja, je fajn.

Už od svojich začiatkov v spoločnosti som vedel, že to nie je moje miesto, ľuďom som nerozumel. Nebol som schopný viesť nekonečne únavné rozhovory o úlohách z francúzštiny, ani o tom, ktorý komiks  je môj najobľúbenejší. Nič z toho ma nezaujímalo. Ak ste si v tejto chvíli predstavili, že nasledujúca veta objasní, že som len úbohý, avšak excelentne nadaný a inteligentný chlapec, ktorý nenašiel pochopenie v ľuďoch a utiekal sa ku knihám, som rád, že vás môžem prekvapiť. Nebol som.

Často som slýchal od mojich rovesníkov, aké ťažké v skutočnosti je, vybrať si povolanie, školu alebo čo i len voliteľný predmet. Nechápal som to, ja som totiž nikdy nepremýšľal o svojej budúcnosti, nemal som žiadne sny, možno iba na ten, v ktorom opúšťam rodné mesto a cestujem nevedno kam. V škole som sa jednoducho snažil plniť dochádzku, robiť si úlohy a na testoch nebyť najhorším žiakom triedy. Snažil je kľúčové slovo.

Nemal som žiadne voľnočasové aktivity, žiadny výtvarný krúžok ani spolok mladých fyzikov. Jediné, čo dodnes vo svojom živote považujem za stále, je môj denník, teda denníky. Staré zošity s roztrhanými obálkami, vytrhanými stranami, ktoré som vláčil na každé miesto, kde som sa ocital. Písal som do nich všetko, o čom som sa sám so sebou denne diskutoval, o tom, ako som sa zmieroval so skutočnosťou, že ma považujú za čudáka, alebo o tom, ako mi to nevadí.  A tak, ako som dlhé roky premýšľal, po maturite som si na posteľ položil tašku, zbalil do nej pár kusov oblečenia, denník a pero, a potom, čo som rozbil sklenený pohár plný úspor práve pre tento deň, som odišiel z domu. Nikto v tom čase nebol doma, takže som si mohol odložiť repliky pre dramatický odchod plný emócií, ktoré by aj tak neboli skutočnými, na inokedy.

Aj keď v nevedomí, hneď som zamieril na stanicu a kúpil si lístok na najbližší, ale zároveň najďalej smerujúci vlak, pričom mi polhodinové čakanie naň ubehlo veľmi rýchlo, ba celkom nepozorovane, a možno je to len spomienkové skreslenie. Prvé dni som len vystupoval a nastupoval do vlakov, aby som si bol dostatočne istý, že ma moja minulosť nedostihne, a vtedy mi to napadlo. Uvedomil som si, že som unavený z nepríjemných interakcií, rozhovorov, v ktorých neviem voliť slová alebo pohľadov, ktoré ma spaľujú. Rozhodol som sa pre život na samote. Pretože práve to bolo jedinou výhodou, ktorou som disponoval, mohol som ujsť, a zároveň si to takmer nikto nevšimol, takže sa to ani nepovažovalo za útek. Teda som pretrhol naraz všetky väzby, ale nikto o tom nevedel.

A preto, tak ako každé moje popoludnie, sedím na verande, v lese zapotrošeného domčeka, ktorý svojou veľkosťou pripomína môj svet. Malý, nepraktický a zle umiestnený. Uvažujem nad tým, prečo som nikdy neokúsil, aké to je byť úspešným. Prečo som sa, ako väčšina ľudstva, dychtivo neuháňal za úspechom, peniazmi, majetkom, dokonca ani za uznaním. Prečo som nikdy netúžil byť vodcom niečoho veľkého, alebo prečo som sa nestal vodcom ani samému sebe, vo svojom nepraktickom, zle situovanom svete. Nie, môj odchod nebol hrdinským činom, ktorým by som dokázal, že som sa stal sám sebou, že som silná osobnosť, a že sa chystám vytvoriť si nový, vlastný svet. Bol som v tomto pláne len vedľajšia, aj keď jediná, stále nesúvisiaca postava deja, ktorý sa uberala  svojím tempom. Pocit priepastnej vzdialenosti so svetom vo mne neutíchal, dokonca silnel a po čase prehlušoval všetko ostatné.

Premýšľal som, prečo medzi moje priority nepatrí snaha realizovať sa, a či to tak býva vždy. Nad tým, čo by som mal urobiť, a prečo som to už neurobil. O tom, čo by spôsobilo to, čo by som mal urobiť, ale neurobil, alebo prečo si myslím, že som neurobil to, čo by som urobiť mal. Myšlienky sa splietali a ja som mal v hlave každým dňom väčšie klbko nití, ktoré už nebolo možné rozmotať.

Prečo nie som jedným zo synov, o ktorých sa hovorí len tak na ulici v rozhovore dvoch matiek, ktoré sa náhodou stretli pred obchodom? A chcel by som ním vôbec byť? Prečo nie som ten, ktorý by bol pre druhých inšpiráciou alebo ten, o ktorom si druhí hovoria, že sa od neho majú čo učiť…? Prečo som nikdy nevyhral žiadnu súťaž a prečo nevlastním poličku a už vôbec nie trofeje, ktoré by na nej zbierali lichôtky a prach? Prečo som nikdy nepostavil mrakodrap a nebol tým uznávaným človekom, po ktorom vo svete ostane nezabudnuteľná škvrna? A chcem vôbec zastávať aspoň jednu z týchto rolí? Je tu vôbec niečo, čo po mne ostane?

Nakoniec áno… Všetko čo ostane po mojej existencií je, okrem zápisu môjho mena v mestskom archíve, moja zbierka denníkov, ktorú však nikto nenájde, rovnako, ako nikto nenájde mňa. No nie som si istý, či skutočne chcem, aby boli jedinou vecou, ktorá po mne ostane… staré zväzky nepochopených slov obyčajného chlapca…

A vlastne, prečo musíme byť všetci architektmi mrakodrapov? Prečo musíme byť tými, o ktorých sa hovorí, ktorých možno vídať v televízore alebo tými, ktorí dávajú rozhovory do známych časopisov? Prečo máme stále pocit, že ak za život nepostavíme pyramídu, nenapíšeme knihu, nenahráme album, alebo neprídeme s objavom, ktorý roztriešti dejiny vedy, nie sme funkčnou súčasťou sveta? Kto to povedal? Myslím, že sme to my, teda vlastne, nikto iný to byť nemohol.

Bežíme za predstavami a pravidlami, ktoré sme sami vymysleli, a zároveň kritizujeme systém, ktorý stojí na našich hlavách.

Svet je čudné miesto…