Dedko, kde si?

Sedím doma, ticho, v izbe je šero
a vietor mi šepká tvoje meno.
Vankúš mám mokrý od sĺz, čo pália,
spomienky sa v srdci ticho vkrádajú, znova sa hŕbia.
Pamätám si tvoj smiech, čo hrial,
keď sa svet zdal byť príliš malý.
Tvoje ruky, drsné, no láskavé,
tvoje oči, čo vždy vedeli, čo povedať treba a čo radšej nie.
Milovala som ťa, dedko môj,
tak veľmi, že to ani slová nevynesú.
Bol si môj hrdina, tichý, pevný,
v mojom svete ten, čo ma vždy podržal.
A potom si odišiel.
Bez slova, bez rozlúčky, bez času.
Len ticho zostalo po tebe
a ja som nestihla povedať: „Ľúbim ťa, ešte ostaň chvíľu.“
Každý večer, keď sa zotmie,
sadnem si a spomínam na tie dni,
na prechádzky, smiech, vôňu trávy,
na tvoje príbehy, čo nikdy nezostarli.
Plačem do vankúša, dedko,
a hľadám ťa v snoch, kde si ešte živý.
Tam sa na mňa usmievaš, hovoríš mi „moja malá“
a ja ti hovorím, že mi chýbaš znova a znova a znova.
Chodievam k tvojmu hrobu
ticho, s kvetmi v rukách,
a vietor šepká tvoje meno
tak nežne, že ma to bolí.
Sadám si tam, kde spíš,
a rozprávam ti, čo je nové,
čo ma trápi, čo ma teší,
akoby si tam naozaj bol a počúval ma.
Niekedy sa mi zdá, že cítim tvoj dych,
že sa dotkneš môjho ramena,
že mi hovoríš, aby som bola silná,
že všetko raz bude zas dobré.
Ale potom otvorím oči
a som len ja, sama, v daždi,
s rukami studenými,
srdcom prázdnym, no stále plným lásky k tebe.
Nestihla som sa rozlúčiť
a to bolí najviac.
Chcela som ti povedať,
že si bol viac než len dedko –
bol si môj domov, môj pokoj, môj svet.
A tak ti teraz píšem tieto slová,
posielam ich do neba, kde možno čítaš,
že aj keď si odišiel, nikdy nezmizneš,
lebo v mojom srdci, dedko, žiješ navždy.
Aj keď tu nie si, v našich srdciach si navždy.
Ale odvtedy, čo si odišiel,
svet už nie je rovnaký.
Každé ráno je tichšie,
každý deň dlhší
a noc… tá bolí najviac.
Smútim za tebou, dedko,
tak veľmi, že to niekedy až dusí.
Neviem bez teba žiť,
učím sa dýchať, no nejde to ľahko.
Bolo by to jednoduché,
keby si tu ešte bol,
keby som mohla cítiť tvoje ruky,
keby som mohla počuť tvoje:
„Neboj sa, všetko bude dobré.“
Stále čakám, že vojdeš do dverí,
že sa usmeješ tým tichým úsmevom,
čo vždy vedel upokojiť aj búrku v duši.
Ale namiesto toho je len prázdno
a ja hľadím na tvoju fotografiu,
akoby si z nej mohol vyjsť aspoň na chvíľu.
Spomínam na staré časy,
na tie letá u nás na dvore,
na vôňu čerstvo pokosenej trávy,
na tvoj smiech, čo sa niesol vzduchom.
Nikdy by som si nepomyslela,
že príde deň, keď ťa tu nebude.
Že tie jednoduché chvíle, čo som brala ako samozrejmosť,
budú raz tie, po ktorých budem túžiť najviac.
Každý deň ťa hľadám v maličkostiach –
v oblohe, v piesni vtákov,
v šume stromov, v tichu po daždi.
A keď zapadá slnko,
vždy si predstavím, že si tam,
že sa na mňa pozeráš zhora
a strážiš ma, ako kedysi.
Keby som mohla, vrátila by som čas.
Objala by som ťa pevnejšie,
povedala ti všetko, čo som nestihla,
všetky „ďakujem“ a „ľúbim ťa“,
ktoré som nechala nevypovedané.
Dedko, tak veľmi mi chýbaš.
Bez teba je svet tichší,
srdce ťažšie, duša prázdnejšia.
Ale aj keď nie si tu,
viem, že si so mnou
v mojich spomienkach, v mojom srdci,
v každom nádychu, v každej slze,
v každom úsmeve, čo ešte nájdem silu dať.
A keď raz prídem za tebou,
verím, že sa znovu stretneme,
že sa usmeješ a povieš:
„No vidíš, moja malá,
ja som ťa nikdy neopustil. Čakal som tu
a strážil ťa ako anjel strážny.“
Môj dedko ma chcel raz viesť k oltáru
ako nevestu, so šťastím v očiach.
Vždy hovoril, že to bude jeho veľký deň,
že ma odovzdá so slzami hrdosti.
Ale nestihol to…
Osud bol rýchlejší, než sme čakali.
A tak, keď raz pôjdem tou cestou sama,
viem, že pôjdeš so mnou –
neviditeľný, no navždy v mojom srdci.