Lenže vždy sa vráti

Nosím ho vo vrecku kabáta,
malé, červené, lesklé.
Tvári sa nevinne,
no vie presne, kedy sa ozvať.
Keď klamem,
začne sa mi kotúľať v hlave,
búcha do myšlienok
ako do schodov.
Keď mlčím,
jemne mi horkne na jazyku,
akoby mi niekto podstrčil
zelené jablko namiesto sladkého.
Občas ho chcem odložiť,
nechať na parapete,
nech dozrie bezomňa,
nech si oddýchne.
Lenže vždy sa vráti —
s malou dierkou od červa,
čo mi potichu šepká:
„Vieš, že toto nebolo celkom v poriadku.“
A tak ho zjem,
aj keď viem,
že pravda nebýva dezert.