Sonet pre Hanu

Sonet pre Hanu

Prišla ako anjel z neba,

ako prízrak čo sa zjaví,

iba mlčí, nič nevraví,

k šťastiu mi viac netreba.

Od prvého momentu,

túžim po nej viac a viac,

sám sebe si neveriac,

s veľkou dávkou rešpektu.

Po prekonaní strachu,

chcem sa ku nej priblížiť

bez zbytočného ruchu.

Srdce mi začína divo biť,

motýle lietajú mi v bruchu,

neviem si sám poradiť

Neviem si sám poradiť,

pýtam sa svojho okolia.

Ticho… čo sú tu len duchovia?

Musím sa len sám posmeliť.

Už s odvahou kráčam k nej,

keď v tom v hlave skrsne mi,

že nesmiem byť nesmelý

k tej dievčine prekrásnej.

Napokon ju oslovím,

krásnu Hanu z nebies.

Svoj strach bokom odložím,

srdce musím prezliecť,

do odvahy z pavučín,

mimo ľudstva odniesť.

Mimo ľudstva odniesť,

srdce moje zbabelé.

S ním aj všetko nesmelé,

nad vecou sa povzniesť.

Hana, tie jej oči žiarivé…

Tmavé sťa noc na oblohe,

sýte a pôvabné,

zdvorilosti už odložme.

Moje plány boli jasné,

nič nepopliesť,

zoznámiť sa, písať básne.

Krásu zviesť

to nie je trestné,

prisahám na svoju česť.

Prisahám na svoju česť.

Zrak so zrakom sa nám stretli,

ruky sa nám zrazu splietli,

Hana odhalila moju lesť.

V jej očiach som uvidel,

zázrak lásky úprimnej,

záblesk vášne ohnivej,

sám sebe som závidel.

Zrazu som mal veľkú chuť,

čas na chvíľu dolapiť.

Mohla ma však odmietnuť,

to nevedel som si predstaviť.

Chcem na to hneď zabudnúť,

musel som to zastaviť.

Musel som to zastaviť.

Krásne oči milej Hany,

do nich som bol zaľúbený.

Nechal som sa poraziť…

…Tým jej pohľadom prenikavým,

čo prebodával srdce moje,

perami ako maliny dvoje,

môj kľud bol zrazu predstieraným.

Dotkol som sa vlasov,

sťa by havran čiernych.

Nepočujúc rady hlasov,

čo myšlienok hriešnych.

Dievča s toľkou krásou,

ja z podmienok biednych.

Ja z podmienok biednych,

bez prostriedkov a financií,

bez peňazí a sympatií,

pochádzam až z bratov siedmych.

Ona veru nechcela ma,

pýtal som sa, prečo?

Pokazil som vari niečo?

Bola celá rozhorčená.

Ona z vyšších,

ja len z nižších pomerov.

Ona dievča čistých,

ja len chudák veľkých rozmerov.

Ja zo siedmych bratov istých,

ona dáma bez partnerov.

Ona dáma bez partnerov,

len s nápadníkmi,

s pýchou bez priateľov,

pospolu so zbohatlíkmi.

Nemohli sme spolu byť,

okolnosti nepriali nám.

Išiel som ja teda sám,

do básne city prejaviť.

Do básne dlhej ľúbostnej,

za pomoci anjelov,

o jej kráse neúnosnej,

bez citových úderov.

O mojej láske pôvabnej,

bez bohatých súperov.

Bez bohatých súperov,

bolo by to ľahšie.

Chcelo by to verše ďalšie,

mnoho krásnych momentov.

Bola o myšlienke úprimnej,

o mojich citoch a láske k nej,

bez emócie zúrivej,

ach, to z tej lásky bláznivej.

Hana, si svetlo mojich dní,

predstava nocí čiernych,

si dievča čo stále sní,

o chlapcoch verných.

Aj ja som taký,

pre teba super ženích.

Pre teba super ženích,

odhodlaný dostať ťa,

pripravený bozkať ťa,

pre teba, však nie pre nich.

Trápilo ma srdce moje,

ako si s ním poradím?

Za každým tým sklamaním,

viedlo so mnou veľké boje.

Bez teba sa cítim sám,

prázdny, plný zármutku.

Správnu cestu hľadám,

skrz racionálneho úsudku,

keď v tom znova Hanu zbadám,

nerozumiem svojmu skutku.

10.

Nerozumiem svojmu skutku,

ako som sa vzdať mohol.

Ten pocit ma premohol,

pocit strachu z môjho smútku.

Zbalil som sa, utekám,

nohy na ramená kladiem.

Z lásky k Hane stále šaliem,

nič za sebou nenechám.

Len tieto verše moje,

pre Hanu s citom zložené,

do ktorých som srdce svoje,

v jej dlani nechal vložené.

Verše, smútku mojej zbroje,

Verše smútkom spojené.

Verše smútkom spojené,

od teraz chcem zabudnúť.

Život krásny sťa dlhá púť,

spomienky sú dojemné.

Hana je už minulosť,

budúcnosť je vo hviezdach,

ostala len v spomienkach…

…bolesť skrytá za krutosť.

Verše som dal na papier,

tak sú skryté v mojom smútku,

nedotkol som sa jej pier

dúfal som v to, v svojom kútku.

V kútku srdca nastal mier,

že nedošlo k tomu skutku.

Že nedošlo k tomu skutku,

ostal som sám sebe verným.

To si na tom všetkom cením…

…aj keď mám ja hlavu v smútku.

Do básne som smútok vpísal,

a teraz chcem ísť ďalej,

za prítomnosti nádeji malej,

život mi cestu dlhú chystal.

Smutným som bol zničeným,

nebol som dosť hodný teba,

tým pocitom skľučeným,

si kráska, môj anjela z neba.

Už na tom nič nezmením,

dosť ľútosti samého seba…

13.

Dosť ľútosti samého seba…

Modré nebo, slnko svieti,

ako ten čas rýchlo letí,

nemyslím už len na teba.

Každý večer, každú noc…

snívam svoje tajné sny,

v ktorých vidím obraz jasný.

…vracia sa mi moja moc.

Opäť mám na tvári šťastie,

pre tie chvíle dojemné.

Na perách mi úsmev rastie,

a zas mi je príjemne.

Dal som si ja predsavzatie,

nemať nohy drevené…

14.

nemať nohy drevené,…

nesmútiť za strateným,

nebyť viac už raneným,

nemať srdce zlomené.

Život sa mi zdá byť krásny,

na Hanu som zabudol.

Keď žiaľ vo mne vybuchol,

dal som všetko tejto básni.

Po rokoch som Hanu zazrel,

nebolo mi viacej treba.

Všetko čím som v sebe zmúdrel…

opäť cítim kúsok z teba…

Príval vášne som nezaprel,

prišla ako anjel z neba.

15.

Neviem si sám poradiť,

mimo ľudstva odniesť,

prisahám na svoju česť,

musel som to zastaviť.

Ja z podmienok biednych,

ona dáma bez partnerov,

bez bohatých súperov,

pre teba super ženích.

Nerozumiem svojmu skutku,…

verše smútkom spojené.

…že nedošlo k tomu skutku

Dosť ľútosti samého seba…

nemať nohy drevené…

Prišla ako anjel z neba.

Súťažné príspevky 2022

Menu

Kontakt