Keď mal sedem rokov, stratil ovládač od autíčka

Pastor mi raz povedal o Hore stratených – asi tisícdeväťsto metrov vysokom vrchu v nejakom škandinávskom pohorí, ktorého názov nedokážem vysloviť. Povedal, že už od nepamäti bolo to miesto navštevované ľuďmi, ktorí potrebovali úľavu od svojej bolesti, potrebovali nájsť odpovede vo svojom vnútri či s niečím sa zmieriť. Nikto presne nevie, ako celé to čaro funguje, a či to vôbec je pravda, alebo len starý mytologický príbeh pretvorený na turistickú pascu dvadsiateho prvého storočia. Avšak, stálo mi to za pokus.

Svetlá som pozhasínal, okná pozatváral, nastavil odkazovač a dom poriadne zamkol. Moja cesta sa začala. Hodinu vlakom do mesta. Mínus dve eurá. V športovom obchode na stanici som si za polovicu výplaty kúpil hnedé turistické topánky a v potravinách štyri bagety. Rýchlikom do hlavného mesta. Mínus dvadsať eur. Cesta MHD načierno. Prespal som v letiskovej hale. Let do Osla za príliš veľa peňazí. Vlakom do mestečka, ktoré by hocikto žijúci v inom meste nazval zapadákovom, no pre mňa bolo aj tak veľké ako svetová metropola. Oddýchol som si v niečom, čo sa dá nazvať malým hostincom. Izbu som si vybavil ukazovaním na príslušné frázy slovensko-nórskeho slovníka.

Cestou na začiatok turistického chodníka som míňal miestnych. Staršia pani práve polievala kvety, ktoré svojimi farbami narúšali sychravú melanchóliu. Minul som dve dievčatá držiace sa za ruky, otca kočíkujúceho svoju dcérku a ženu v obleku uháňajúcu smerom na stanicu. Netrvalo mi to dlho a prišiel som k malej tabuľke značiacej začiatok mojej púte. Pousmial som sa. Moja púť sa predsa začala už dávno.

Ako som spravil prvý krok po žltej značke, zamýšľal som sa nad tým, čo bolo mojím prvým krokom všeobecne. Časť mňa chcela povedať, že to bolo vtedy, keď som prestal s tabletkami. No potom som si zaumienil, že si už nebudem viac klamať. Možno mi to prikázalo svedomie, možno to spôsobil hrkot malých piluliek vo fľaštičke v mojom vrecku. Nakoniec som dospel k záveru, že tak označím deň, kedy mi kňaz povedal o tomto mieste. Od toho dňa som aspoň na istý čas opäť našiel nejaký zmysel pre svoj život. S každým ďalším krokom, či už tým po sivých kameňoch, alebo tými prípravnými, som však bol bližšie a bližšie k naplneniu svojho cieľa, čo zároveň znamenalo znova žiť len tak, zo dňa na deň, bez ničoho, na čo by som sa mohol tešiť, či k čomu by som mohol vzhliadať.

Nikoho som na trase nestretol. Bol som tam len ja, kamene, stromy a hora. Po asi hodine som zastavil a sadol si na zem. Zjedol som chabý obed a znova nabral silu. Neďaleko zurčala bystrina. Ľadová voda v nej tiekla hravo, narážala do skál a kamienkov, robila kotrmelce a stojky na rukách. Keď som ju pil, stislo mi žalúdok. Postavil som sa a chcel som sa rýchlo obrátiť, no nestihol som to. Začal som vracať a voda už nebola čistá. Nie, nezastavila sa, tiekla ďalej dolu kopcom, no už jej nebolo vidieť na dno, už v nej plávali kúsky mojej bagety a možno aj lacná ranná káva. Padol som na kolená a ešte dobrú chvíľu ma napínalo.

„Bol som čistý, nevinný ako tá rieka. Bol som tu pre teba a ty si tu bol pre mňa. Mal som v tebe istotu, mohol si sa na mňa pozerať a tešiť sa zo mňa, ako som robil prvé krôčky, mohol si vidieť môj prvý beh, mojich prvých kamarátov. No ty si ma zašpinil, rovnako ako ju,“ prihovoril sa mi z rieky a ja som vylovil fľaštičku z vrecka. „Ale ako táto voda, aj ja som sa už posunul ďalej,“ povedal, keď som opäť videl jasný obraz svojej tváre ako prehĺta lieky a zvyšné slová rieky začali pomaly slabnúť, až kým sa nestratili. „Už je to preč. Tvoje slová vzala voda. Už sú preč.“

Stúpal som ďalej, sám. Spoločnosť mi robili len vtáčiky skackajúce po stromoch. Tie sa postupne zmenšovali, boli čoraz redšie a redšie, napokon z nich ostali len malé kríky. Už som sa nepotkýnal o korene vyčnievajúce z ušliapanej cestičky. Teraz som kráčal po vratkých kameňoch. Nohy ma boleli, s každým ďalším krokom sa môj členok vykrivoval do rôznych strán a vysielal pálčivý signál bolesti do mojej hlavy.

Kráčal som po ostrých kameňoch nad veľkým údolím. Na jeho dne pyšne stáli skaly rôznych tvarov a veľkostí, eróziou zaoblené, ale aj stále špicaté. Neodsudzovali sa navzájom. Nijaký kamienok sa nevysmieval inému bralu, že je priveľké, ani skala nepravidelného tvaru si neuťahovala z machom zarasteného kameniska. Stačil by jediný chybný krok, jedno pošmyknutie, a spadol by som do otvorenej náruče kamennej rodiny.

„Pozri sa sem. Pozri sa na nás. Sme tu dole. Už vieš, kde si spravil chybu? Už vieš, ako si to pokazil?“ Zastavil som sa. Sadol som si na kraj chodníka, nohy spustil nad priepasť. „Sme rôzne, no aj tak sa máme radi. Prečo si mu povedal, že ho nenávidíš? Nemáš rád rôzne? On ťa stále má rád.“

Zavriem oči. Trasiem sa. Lieky už nezaberajú ako kedysi. Už nedokážu zastaviť mužíčkov tancujúcich v mojom mozgu, veselo škriekajúcich a pripomínajúcich mi moje výčitky. Už ich len na čas omráčia, no tie potvory sa vždy preberú a zo zákutí mozgových políc vyhrabú ošúchané platne a usporadúvajú tanečné orgie na hudbu mojich chýb. A ja si na to musím spomínať.

„Viem, že ťa to asi desí. Tá rôznorodosť sveta. No teraz nie je správny čas spoznať ju. Neskáč. Mohol si ju pokojne spoznať aj u nás doma. No ty si sa rozhodol zavrieť oči a otočiť hlavu. Otvor ich konečne,“ z vrecka vyberiem ďalšie pilulky a prehltnem ich, „otvor. Ešte stále máš čas. Ešte by si ju mohol spoznať. Ale nie teraz, a nie tu. Mohol by si ju spoznať vo mne.“

Do cieľa nechýbalo veľa. Od samotného vrcholu Hory stratených ma delilo ešte stovky metrov, no zdolať ju ako horolezec nebolo mojím plánom. Nie, ja som chcel vystúpiť len na Cintorín. (Tí Nóri ale dávajú kreatívne názvy.) Je to zvláštne miesto, niekto by mohol povedať, že priam pútnické. Jeho tichá atmosféra vraj lieči bolesti duše, človek sa odpúta od svojich ťažkostí a chladný vietor ich odveje preč, ďaleko, ďaleko za hory, fjordy, more.

Na skalách, okolo chodníčka, pod konármi nízkych kríkov sa nachádzajú najrôznejšie predmety. Fotografie v rámikoch s prasknutým sklom, alebo len tak založené kameňmi na zožltnutom papieri, umelá kytica kvetov, detské topánočky. Po perlovom náhrdelníku sa lenivo teperí akýsi chrobák. Kalkulačka, puzdro na okuliare, bábika, soška anjela, tabatierka – cítim sa ako v prírodnom antikvariáte. Toľko rôznych predmetov, toľko rôznych ľudí.

Sadnem si. Výhľad je tu nádherný, počasie mi vyšlo. V diaľke pod horou vidím mesto, z ktorého som začal svoj výstup. Dám si dole svoj vak a vyberiem z neho čierny diaľkový ovládač. Už dávno v ňom vytiekli baterky a zadná časť je kvôli tomu lepkavá, nálepky vybledli a začali sa odlepovať, anténa bola takmer zlomená. Chvíľu ho len tak obraciam v rukách.

„Pamätáš sa, ako si mi kúpil to autíčko na ovládanie?“ znova ho začujem. „Ty si sa z neho tešil viac  ako ja, no aj tak som si ten darček cenil.“ Mám pocit, že synov hlas sa zasmeje. „A ako si zúril, keď som po hodine takmer vytrhol tú anténu. Ale nehneval si sa dlho.“ Otupene hľadím pred seba a počúvam to božské ticho. Výčitky by sa tu priam dali krájať. Sme tu sami, no aj nie sme. Som tu len ja a jeho hlas, no zároveň sú tu stovky ďalších ľudí v spomienkach, v príbehoch. „No ako som rástol, hneval si sa dlhšie a dlhšie. A aj teraz sa ešte v hĺbke srdca hneváš.“ Rozplačem sa. Nikdy neplačem. Dospelý muž to predsa nerobí. Avšak teraz, v tejto chvíli, na tomto mieste je pre mňa plač to najprirodzenejšie, čo môžem urobiť. „Hnev je zlý. Zaslepuje nás. Ale, ja sa na teba nehnevám. Nehnevám sa oci. Už som ti odpustil.“

Ešte chvíľu tam sedím a plačem. Kiežby som tie slová nikdy nevyslovil. Kiežby som sa nenechal zaslepiť nenávisťou. Odohnal som ho preč a teraz ani neviem, kde žije. Neviem, ako sa má, či je v poriadku, či mu niečo nechýba. Ostal som sám.

Keď sa prúd sĺz trochu spomalil, vstal som a na miesto, na ktorom som sedel, pod veľkú skalu som položil ovládač. Rúčku som mu priložil ťažkým kameňom. Poslednýkrát som sa pozrel na ten výjav, otočil sa a začal zostupovať.

A v tej chvíli, tisícky a tisícky kilometrov vzdialený domček na Slovensku rozozvučal zvuk telefónu.

* * *

Keď som mal sedem rokov, stratil som ovládač od autíčka. Nebola to jediná vec, za ktorú sa na mňa otec hneval. Väčšinou bol podráždený kvôli práci, musel tvrdo makať, aby nás oboch dokázal uživiť. Ako-tak pokojný bol len vtedy, keď sme sa vrátili z kostola.

Často o ňom rozmýšľam. O tom, kedy sme sa videli naposledy. Vtedy nezúril kvôli ovládaču. Vykričal mi, že nie som jeho synom, že by bolo pre svet lepšie, keby som sa nebol býval narodil. Už som mu odpustil.

A možno sa teraz už nehnevá ani on. Možno by vedel otvoriť oči, lepšie prijať pravdu. Alebo si len znova spečiem prsty a rozorvem srdce.

Vezmem telefón a vyťukám číslo domov. (Nezabudnúť na slovenskú predvoľbu!)