Rýchlosťou svetla

17.7.2019

River sa ako vždy trblietal na krku malý strieborný prívesok v tvare mesiaca. ,,Odkiaľ máš ten náhrdelník?“ spýtala som sa jej. Vždy sa mi páčili jagavé kamienky, ktorými bol mesiac vyplnený. ,,Je to to najcennejšie, čo mám. Dostala som ho ešte dávno. Od starej mamy. Boli sme si strašne blízke,“ usmiala sa ako spomínala.

,,V deň, keď som išla prv krát do škôlky, ma brala ona, keďže mama bola na nejakom pracovnom zájazde. Strašne som sa bála, že ma deti v škôlke nebudú mat rady a že si nakoniec nenájdem priateľov. Rozplakala som sa a zverila som sa jej so svojím strachom.  A na to mi povedala, že prvý deň je úžasná príležitosť spraviť dobrý dojem a dala mi svoj náhrdelník. Chýba mi,“ vzdychla smutne. ,,Prečo ju nenavštíviš? Býva ďaleko?“ opýtala som sa, lebo o jej babke som nevedela nič, ešte nikdy ju nespomínala. Smutne nadvihla kútik úst a povedala: ,,Dá sa to tak nazvať,“ nechápavo som naklonila hlavu. Chcela som sa jej spýta,ť kde presne býva, no River ma predbehla: ,,Je mŕtva, Lynn.“

23.10.2020

,,To si bola ty?“ tresla som dverami našej izby. River sa na mňa nechápavo zahľadela z gauča. Bola som nesmierne vytočená. ,,Čo či som bola?“ spýtala sa ma. ,,Netvár sa, že nevieš o čo ide,“ zavrčala som. ,,Lenže ja vážne neviem o čo ide, takže by si mi to mohla povedať.“ Snažila sa zostať pokojná, čo ma rozčuľovalo ešte viac. ,,To kvôli tebe si teraz Seth myslí, že to ja som spustila tie klebety, čo sa o ňom šíria. Ty si mu povedala, že to celé som začala ja!“ rozkričala som sa. Cítila som sa totálne ranená. Za celý svoj život som dôverovala len dvom ľuďom: River a Sethovi. River ma zradila a Seth so mnou odmietal hovoriť. ,,Zbláznila si sa? Prečo, panebože, by som to robila?“ spýtala sa, tvárila sa pritom ako totálny idiot. ,,Pozri, keď som došla, boli ste najlepší priatelia. A potom som sa medzi vás vopchala ja. Chcela si, aby bolo všetko tak, ako predtým, len ty a Seth. O to ti išlo po celý ten čas! A ja som ti slepo dôverovala!“ išlo ma roztrhnúť. Čakala som hocičo, len toto nie. ,,To nemyslíš vážne! Nič smiešnejšie som nepočula, fakt,“ škľabila sa River. ,,Len aby si vedela, podarilo sa ti to. Seth so mnou odmieta hovoriť. Takže gratulujem k tvojmu úspechu,“ kričala som tak nahlas, že som vedela, že to je počuť aj do ostatných izieb a tiež som vedela, že všetko, čo jej tu teraz vykričím, sa dozvie celá škola. Pravdepodobne do pol hodiny si budú všetci na chodbe šuškať, len čo prejdem vedľa nich. No bolo mi to jedno. ,,Nikdy mi o nič také nešlo! Prestaň si už namýšľať, že sa celý svet búri proti tebe. Nevzrušuj sa tak, klebety sa šíria neustále. A Setha to časom prejde. O nič nejde,“ povedala akoby nezúčastnene. ,,Ahá, takže o nič nejde? Za to, že teba ohovárajú na každom rohu, ešte neznamená, že chcem byť súčasťou niečoho takého,“ zmiernila som hlas, snažila som sa tváriť ľahostajne, aj keď vo vnútri som bola sklamaná. Z River, že takéto niečo spravila, na Setha, že tomu uveril, no aj na seba, za to, že som slepo dôverovala tomu, komu som nikdy nemala. Výraz na jej tvári sa zmenil, na okamih som v jej očiach zahliadla bolesť, no potom sa spamätala.

,,Nezaujíma ma, čo hovoria ostatní. Prestaň sa správať, akoby sa udiala nejaká obrovská tragédia. Správaš sa, ako nejaká precitlivená krava, fakt,“ odvrkla. No tragédia sa stala. Išlo o zničenú dôveru, o stratu všetkého, čo mi bolo blízke. Cítila som sa osamotená ako na nejakom opustenom ostrove. Vážne som jej pozrela do očí. ,,Je mi to ľúto,“ povedala som už pokojne. ,,Čo ti je ľúto?“ opýtala sa chladne. ,,Že som ťa spoznala. Že som sa medzi vás vopchala.“

Vybehla som z izby so slzami v očiach. Bolesť v mojom vnútri sa však iba stupňovala. Čím ďalej som od nej bola, tým viac som si uvedomovala skutočnosť. Nikto mi nezostal.

………………..

Mala som v pláne zavolať jej a ospravedlniť sa za môj výstup. Došlo mi, že možno naozaj išlo o krivé obvinenie. Nemôžem stratiť zbytočne aj ju. Vytočila som jej číslo. Po asi troch zvoneniach to zdvihla. ,,Lynn?“ spýtala sa otrávene. „Pozri, ja… Chcem sa ti osprave-“ no vtom sa zo slúchadla ozvalo pišťanie pneumatík, nasledované jej krikom a hlučným buchotom. Zamrzla som. Nedokázala som sa pohnúť ani prehovoriť. Pravdepodobne som bola bledšia ako stena za mnou. ,,River?“ spýtala som sa po odporne dlhej chvíli ticha trasľavým hlasom. Bola som na smrť vystrašená. Nič. Žiadna odpoveď. Iba ticho. ,,River? Počuješ ma?“ vedela som, že nie je v poriadku, no nevedela som, čo spraviť. Nevedela som, čo sa jej stalo, ani kde je. Nevedela som jej privolať pomoc. ,,River!“ zvrieskla som do mobilu, slzy sa mi vytisli z očí. Úplne som sa roztriasla. Bežala som na najbližšiu policajnú stanicu, kde som nejakej žene za pultom  nadiktovala  jej telefónne číslo. Vraj ju podľa neho dokážu nájsť. Pokúsila som sa jej znova dovolať, no bez úspechu. Cítila som sa otrasne. Bola som ako v tranze. Je v poriadku, nahovárala som si, je v poriadku. No vedela som, že v poriadku nie je. Nebola v poriadku a ja som nemala ani tušenie, nakoľko zlé to s ňou je. Nemala som ani tušenie, čo spraviť. Neviem, koľko času prešlo, kým som bez pohybu sedela na pohovke a moje vnútro sa rozkladalo na milión maličkých čiastočiek, keď na mňa zavolala pani spoza pultu. Okamžite som sa prebrala a podišla k pultu bližšie. Dúfala som, že mi povie, že je v poriadku. No keď som zbadala smutný výraz na ženinej tvári, znervóznela som. ,,Vy ste tu ohľadne tej autonehody River  Ledleyovej, však?“ usmiala sa na mňa priateľsky. Prikývla som. Úsmev z jej tváre zmyla vlna súcitu. ,,Je mi to veľmi ľúto, ale podľa mojich informácií vaša priateľka utrpela ťažkú autonehodu. Vraj sa nejaký opitý vodič dostal do protismeru, a ona si ho všimla len na poslednú chvíľu, tak strhla volant a vrazila do stromu asi dva metre od cesty. Usilovali sa jej pomôcť, no utrpela ťažké zranenia,“ slza a jej skotúľala z líca, ,,prepáčte, je to také smutné. Taká mladá a zomrela zbytočne.“ Zomrela. Svet okolo mňa akoby sa zrútil. Nevnímala som okolie, nevnímala som nič okrem obrovského šoku a bolesti z poznania. Zviezla som sa na gauč. V hlave sa mi dookola prehrávali tie dve slová. Dve obyčajné slová, ktoré som počula už aspoň miliónkrát. No tentokrát znamenali omnoho viac. Dúfala som, že bude v poriadku. Že sa nakoniec nič také strašné nestalo. No mýlila som sa. Nič nemôže tak ublížiť ako falošná nádej. To dokáže človeka úplne zničiť. Keď očakávate dobrú správu, no miesto nej dostanete tú najhoršiu možnú. Len s námahou som dokázala prikývnuť, keď sa ma pani spýtala, či ma má niekam odviezť. Povedala som jej, aby ma odviezla na univerzitu. Ako som nastupovala do auta, svet sa mi rozmazával pod vplyvom prúdu sĺz. Zomrela, kým sme boli pohádané. Nestihla som sa jej ospravedlniť. No a čo, ak zomrela kvôli tomu telefonátu? Keby som jej vôbec nebola volala, možno by sa nič nestalo. Keď som vystúpila z auta, rozbehla som sa k Sethovej  izbe. Dvere som rozrazila,ň a Sethovi som sa rovno vrhla do náručia. Bol úplne zmätený, čomu som sa vôbec nečudovala. Chvíľu sa ma snažil od seba odtlačiť, no keď si uvedomil v akom citovom rozpoložení sa práve nachádzam, okamžite prestal. ,,Čo sa stalo?“ spýtal sa ustarostene. Neodpovedala som, len som mu ďalej rozmáčala slzami mikinu. ,,Lynn, preboha, čo sa stalo?“ spýtal sa, už trochu naliehavejšie. ,,Zomrela,“ zašepkala som ledva počuteľne. Seth stuhol. ,,Kto zomrel?“ hlas sa mu triasol. Nedokázala som vysloviť jej meno. Chcela som, no nešlo to. Cítila som, ako ešte viac znehybnel, keď si zrátal dve a dve. ,,River?“ zašepkal, na čo som ho len stisla silnejšie a ešte viac sa rozvzlykala. Keď som sa po chvíli naňho pozrela, po lícach mu stekali potoky sĺz.

………………………………..

Vedela som, že to nepomôže, skôr sa to ešte zhorší, no i napriek tomu som nasadla do Sethovho auta. Mierili sme na miesto Riverinej nehody. Nemalo to síce žiadne logické vysvetlenie, no obaja sme mali pocit, že nám to pomôže sa cez to preniesť. Miesto sme spoznali pomocou stôp od kolies auta na tráve. Podišla som k mierne zničenému stromu a dotkla sa ho prstami. Do tohto stromu narazila. Tento strom zapríčinil jej smrť. Toto bola prekážka, ktorú nedokázala prekonať, ktorá ju skolila. Zatočila sa mi hlava pri náhlom prívale pocitov. Chcela som a vrátiť do auta a odísť odtiaľto preč. Čo najďalej… Zvrtla som sa na odchod, keď sa na zemi niečo zablyslo. Zohla som sa, aby som sa pozrela, čo to bolo. Na zemi som zbadala tak známy náhrdelník. Riverin náhrdelník. Jej najcennejší majetok teraz ležal na zemi, na mieste, kde jej srdce odbilo svoj posledný úder. Zodvihla som ho a zovrela v dlani. Spomienka na ňu. Nie v tom zmysle, že by som na ňu zabudla. Jej odchod v mojom vnútri vytvoril obrovskú priepasť, ktorá už navždy bude zívať prázdnotou, bez šance ju niečím zaplniť, no náhrdelník mi bude slúžiť ako fyzický dôkaz, niečo, na čo budem môcť pozrieť, dotknúť sa toho, keď mi za ňou bude smutno. Nejaká hmatateľná vec, ktorá mi po nej zostala. River Ledleyová, nikdy na teba nezabudnem. Je mi to ľúto.