Konečná má lacnú farbu

Steny návštevnej miestnosti obaľovali Mateja nechutným béžovým tichom.

Nikdy tu nesedel tak dlho, aby si stihol všimnúť drobné puklinky lemujúce niektoré ich hrany, či sivozelené linoleum, ktoré sa na mnohých miestach vlnilo a odliepalo. Rozhodne nie harmonické či mierumilovné, ale značne podfinancované – to by bolo asi prvé slovo, ktorým by to tu ktorýkoľvek Matejov spolužiak z architektúry opísal.

„Pomôžem vám, mladý pán?!“ ozve sa z druhej strany miestnosti autoritatívny hlas, až Mateja prinúti prestať v pravidelnom klopaní jeho podrážky o podlahu. Spoza matného plastového závesu si ho prísne premeriava staršia robustná sestra spôsobom, ktorý ho vyzýva dvakrát sa zamyslieť nad tým, o čo ju bude žiadať.

„Ja vlastne… už som… dohodnutý s Evkou, vašou kolegyňou,“ vysloví a trochu sa narovná na lavici. Kyticu s farebnými gerberami si tuhšie pritisne k hrudi. Sestra si autoritatívne prekríži ruky na prsiach a Matej badá jej nesúhlasný výraz aj napriek chirurgickému rúšku, ktoré jej zakrýva polku tváre.

„Žiadna vaša Evka tu nepracuje. A návštevy sú zakázané.“

Matej ešte chvíľku čaká, čoraz viac obaľovaný tým dusivým béžovým tichom a už sa aj pripravuje postaviť na odchod, keď sa cez hrubý záves pretlačí útla blondína v rovnakom oblečení a rúšku ako staršia sestra.

„Ale Hela, nebuď taká prísna,“ zmierlivo sa Evka dotkne pleca svojej kolegyne a tá sa čiastočne stiahne, aj keď prísne zúžené oči jej ostávajú. „Matej určite nie je chorý, beriem si ho na svedomie.“

Druhá sestra – Hela – si ešte niečo pochybovačne zahundre o tom, že tu už viac nechce a nebude mať nastúpené komando otravných novinárov s ich bombastickými titulkami o ohniskách v DSS-kách, no napokon sa nechá presvedčiť mladšou kolegyňou a stiahne sa naspäť za plastový záves. Chodbou za ním sa ozývajú už len jej vzďaľujúce sa kroky.

„Vďaka, že si mi napísala, inak by som sa o tom ani nedozvedel,“ vstane Matej z lavice a podíde k Evke, akoby ju chcel objať, no včas sa zastaví. Nesmie sa tu dotýkať nikoho a ničoho, dom dôchodcov musí po jeho návšteve zostať ako nezmenený. S puklinami, škaredým linoleom, bez bežného ruchu príbuzných a dobrovoľníkov. Bez Mateja.

Evka sa pod rúškom len krátko usmeje, no v očiach sa jej namiesto tradičného veselého odlesku zrkadlí únava. Ani nemusí vravieť, že posledné mesiace sa toho dialo až-až.

„To je v poriadku, poď, už ťa čaká,“ pokynie Matejovi a spolu zamieria smerom k južnému krídlu, na poschodie.

„Vrrrrm vrrrrrm vrrrrrm,“ beží štvorročný Matej po byte s lietadlom, ktoré si celé doobedie usilovne staval z Lega. Šmýka sa po podlahe, ostro zatáča, jeho lietadlo je majstrovský kúsok. Pozor však dáva skôr na bezchybný let než na vlastné kroky a takmer sa jeho drobná hlávka nevyhne tvrdému rohu skrine.

„Hej, opatrne Maťko!“ zachytí ho v poslednej chvíli jeho babka a dvihne Matejovo telo do vzduchu, hrajúc sa, že je lietadlom on sám.

Matej sa v náručí svojej babky z celého hrdla smeje a kope nohami, zbožňuje túto ich vlastnú hru. Babkine pevné, no starostlivé ruky ho neraz zachránili pred pádom, nárazom, obarením – pri akejkoľvek aktivite, do ktorej sa malý Matej s plným nasadením vrhol.

„No čo si dá môj najobľúbenejší vnúčik na obed?“ vyzvedá babka od chichotajúceho sa chlapca, ktorý sa jej zavesil okolo krku. Odpoveď pritom obaja poznajú.

„Buchty na pare!“

„Už sa nesú, šéfe!“ zasmeje sa Matejova babka a posadí ho za kuchynský stôl.

Matej pozorne sleduje, ako babkine ruky opatrne krájajú mäkké buchty na najdrobnejšie kúsočky, ktoré sa mu akurát zmestia do úst. Keď si ich raz zvládne pokrájať sám, už bude veľký chlapec.

„A babi? Budem stále tvoj najobľúbenejší vnúčik, aj keď Emma vyjde z maminho bruška?“ spýta sa odrazu, dvihnúc pritom pohľad od jedla.

Babka nezaváha ani chvíľu a žmurkne naňho: „Stále.“

Béžová pretrváva aj na všetkých stenách južného krídla a Matej by sa stavil, že ňou skončili natreté aj mnohé z izieb, ak jej na konci maľovania zostalo trochu nazvyš. Po dlhých prázdnych chodbách kráča za kamarátkou, väčšinu času bez slov, občas Evka rozpovie jednu-dve vety o tom, čo sa za posledné rušné obdobie udialo.

„… naraz šesťdesiat pozitívnych testov v západnom krídle, ani som tomu nechcela veriť. A do týždňa boli tí najzdravší na ventilácii. Nechápem, fakt nechápem, podľa čoho si tá choroba vyberá,“ vzdychne si.

Prejdú ďalšími dvoma prázdnymi chodbami, len za niektorými dverami počuť tlmené hlasy.

„Po jednom víkende, keď sme ich pustili len trošku spolu do záhrady – bum, zase asi ďalších desať pozitívnych. Podobne záhadne to bolo s tvojou starou mamou – jej spolubývajúcu brala do dvoch dní sanitka a ona ani len nemala pozitívny test. Vôbec tomu nerozumiem.“

Smutne pokrúti hlavou.

„Ako to vlastne zvládate bez návštev?“ opýta sa Matej, keď kráčajú po schodoch smerom na poschodie, kde sa nachádza aj izba jeho babky. Aspoň tu prešla béžová do o čosi prijateľnejšej žltej.

Evka pokrčí plecami. „My opatrovatelia sa ešte držíme, ale starkí musia byť väčšinu času zatvorení na izbách. Hela a Henrieta tvrdia, že nám ich odvážajú viac kvôli smútku a samote než kvôli kovidu.“

Prídu až pred cieľové dvere a zastanú. Chlapec opatrne zovrie kľučku.

„Môžem ti dať maximálne dvadsať minút. Potom po teba prídem,“ oznámi ešte Evka a už sa poberá druhým koncom chodby.

Matej za ňou naposledy pozrie, stisne chladný kov a prekročí prah babkinej izby.

„Matej, veď sa už spamätaj, preboha! Ako dlho si ešte ochotný takto fungovať?!“

Devätnásťročný chlapec si prehrabne vlasy a zhlboka sa nadýchne. Tak si to počas dospievania pri mame zvykol – aby nepovedal niečo, čo bude o pár sekúnd ľutovať, aby sa zloženie telefónu nemuselo skrývať za náhle prerušenie spojenia. Veď len opäť robila haló okolo ničoho.

„Mami, pozri, veď sa dokopy nič nestalo…“

„Vážne?! Miliónkrát som ti opakovala, že aj lekár si myslí, že už by ju bolo lepšie z toho bytu odviezť. Že už to s ňou bude len a len horšie a ty sa musíš v prvom rade sústrediť na štúdium, nie sa hrať na opatrovateľa. Keby si nerobil milión vecí naraz, nestala by sa podobná situácia ako dnes.“

Matej sa rozhodne nereagovať, no s telefónom pri uchu nazrie do obývačky, kde jeho babka, pokojne uvelebená v kresle, sleduje správy. Síce si zvuk nastavila o čosi hlasnejšie než obvykle – predsa, už občas trošku horšie počuje – ale inak s ňou všetko vyzeralo byť v najlepšom poriadku.

„Pozri, Matejko, ja ťa z ničoho neobviňujem,“ zvolí Matejova mama trochu jemnejší tón, „ale jednoducho, keby si ma bol počúvol skôr, nemuselo by dôjsť k tomu, že stratenú babku bude po celom meste hľadať polícia. Bolo otázkou času, kedy zabudne, kde býva. Keby si len nebol vždy taký tvrdohlavý…“

Mateja takéto rozhovory s matkou pravidelne pripravovali o posledné kúsky energie, ktoré mal venovať štúdiu. „Už sa to nestane. Nabudúce dám väčší pozor. Nepustím ju už nikam samú.“

Druhá strana linky sa na chvíľu odmlčala, až Matej začal rozmýšľať, či tentoraz „náhle neprerušilo“ jeho mamu.

„Matej, v piatok po ňu s Emmou prídeme. Už som rozprávala s vedúcou jedného domova sociálnych služieb kúsok za mestom, majú pre ňu voľné miesto…“

Opisy krásneho prostredia nového babkinho domova, či prísľuby pravidelných návštev už Matej nezačul. Potom, keď telefón nechal vo vedľajšej izbe, išiel obom nabrať večeru – síce len obyčajné mäso s ryžou, Matejov chabý kulinársky pokus – ale stále lepšie ako nič. Buchty na pare už nejaký ten rok nemali, babka si na recept viac nespomínala. Starostlivo nakrájané kúsky mäsa položil pred ňu na stolík, no babka mu venovala len letmý úsmev a ďalej sledovala televíziu.

Matejova definícia veľkého chlapca sa časom trochu zmenila.

Babkina izba v domove našťastie nebola béžová, steny pokrývala skôr o niečo prijateľnejšia maslová farba. Okrem toho však neveľká izba tentoraz pôsobila akosi prázdne – jedna skriňa, dve postele, z nich jedna ustlatá, medzi posteľami nočný stolík. Možno by si tu Matej vedel zvyknúť žiť, ako si musela zvyknúť aj babka, no tráviť v nej väčšinu dňa už nie. Ani by sa nečudoval, keby v nich starkí naozaj izolovane smutneli, chradli, až umierali.

„Ahoj babi,“ ozve sa Matej, keď v kresle otočenom smerom k oknu zbadá drobnú postavu svojej starej mamy. Je menšia, krehkejšia, než si ju pamätá, sivé vlasy strapaté a jemné ako páperie. Vyzerá, akoby cez jej tvár od poslednej návštevy prešli roky, nie mesiace. Ani Matejov hlas nedokáže odtrhnúť jej sklenený pohľad od okna.

„Pozri, niečo som ti priniesol,“ položí jej do lona kyticu gerber, „tvoje obľúbené, v záhrade si ich zvykla sadiť podľa farieb dúhy, pamätáš?“

Pri kvetoch Matejova babka trochu ožije a dlaňou postupne pohladí jednotlivé farebné hlávky a lupene. Stále však neprehovorí – buď si neuvedomuje Matejovu prítomnosť, alebo netuší, kto je. Tak tam spolu sedia celých dvadsať minút, ktoré sa im vďaka Evkinmu súcitu podarilo získať, dvadsať minút, ktoré v tejto rýchlej dobe neznamenajú nič, no pre Mateja sú momentálne všetkým. Rozpráva jej o štúdiu architektúry, o byte, v ktorom teraz zostal sám, o svojich priateľoch, Emme a aj mame. Aj sa jej pýta, ako sa jej darí, pýta sa na bývalú spolubývajúcu a či jej nechýba spoločnosť, no babka naňho celý čas pozrie len letmo, viac hľadí z okna – ktovie, či von, alebo či len skúma odrazy svetla na skle. Napriek tomu však vníma, hovorí si Matej, vie, kto som, rozumie, čo jej rozprávam. Zmeny stále budú, čas zastaviť nevie, ale mohlo to byť aj oveľa horšie.

„Tak čo, vy dvaja? Už budem musieť Mateja odprevadiť preč,“ zjaví sa po desiatkach minút na prahu Evkina drobná postava.

Stará mama nereaguje na Matejovo zdvihnutie sa z postele, ktorá stojí oproti jej kreslu, ani keď sa s ňou potichu rozlúči. Svoju pozornosť nevenuje ani jednej z osôb v miestnosti.

„Pani Havelníčková, a to sa so svojím hosťom ani nerozlúčite?“ podpichne ju trošku Evka, neočakávajúc žiadnu reakciu.

Matejova babka sa však mierne pootočí v kresle a na tvári sa jej na okamih objaví vľúdny úsmev. „Ďakujem za kvety. Príď aj nabudúce, Paľko.“

Nespoznala ho.