Nepríjemné dobrodružstvo pavúčika a žabky

Bola raz jedna zelená žabka a tá nemala kamarátov. Bola z toho veľmi smutná, to si asi viete predstaviť. Nikto ju nemal rád, keďže bola slizká, malá a živila sa muchami. Neďaleko od žabkinho domčeka žil malý pavúk – križiak pásavý. Tento pavúčik sa cítil presne tak isto, ako žabka. Vyzeral ako osa, mal osem nôh, tvrdé hryzadlá a pochutnával si na hmyze. Sám, samučký striehol na svojej pavučine a predstavoval si, aké by to bolo, mať priateľa.

Raz večer sa vybral pavúčik na prechádzku. Zunovalo ho kolísať sa na lepkavej sieti a ani muchy sa dnes nedostavili na obed. Žabka – susedka sa čírou náhodou vybrala na prechádzku tiež. A čo sa nestalo? S pavúčikom sa stretli. Pavúčik sa najprv zľakol, pretože mamka ho pred žabkami vždy varovala. Ale keď sa lepšie prizrel, zdalo sa mu, že žabka vyzerá priateľsky a pekne sa jej pozdravil: „Ahoj, žabka! Nechceš sa ísť so mnou hrať?“ Žabka sa ohromne potešila a s radosťou aj súhlasila: „Ahoj, samozrejme, rada sa zahrám!“ A tak sa hrali, pavúčik a žabka, na: schovávačku, kameň – papier – nožnice, naháňačku.

Pavúčik však neprezradil žabke, že má tesne pred zvliekaním. Pavúky totiž rastú tak, že pod tvrdou kožou sa im zväčšuje telo – a keď narastie príliš, musia starú kožu zvliecť a vytvorí sa im nová. Je to ako znovuzrodenie! Pavúčik však na to pri hrách so žabkou zabudol aj sám. A to bolo veľmi zlé, pretože pavúky majú pred zvlekom niekoľko hodín iba tíško ležať a byť úplne v pokoji. Ale to najhoršie ešte len príde. Ak pavúk pred zvliekaním neoddychuje, môže aj zahynúť.

Pavúčik sa však hral a hral a tento fakt mu vôbec nenapadal. A už to ide… pavúkovi tŕpnu nôžky pri každom kroku. Úbohý pavúčik, už nevie chodiť, takú má kožu na chrbte natiahnutú. Aj žabka sa strašne zľakla. Pavúčik sa zrazu začal zvliekať z kože… ale to žabka nevidela, lebo dumala s hlavou v labkách a slzami v očiach nad tým, čo sa to len s jej kamarátom vlastne deje. Keď sa napokon otočila, tak chuderka skoro odpadla, pretože pavúčik bol na chrbte, nebolo mu vidieť zadoček a z jeho zvlečenej kože trčal zas len zadoček – a to vyzeralo hrôzostrašne, akoby sa pavúčik rozpadol! Tento pohľad malú žabu tak rozľútostil, až sa to nedá ani opísať.

Asi po hodine žabieho usedavého plaču sa pavúčik zrazu začal preberať. Opatrne hýbal ôsmimi nožičkami a napokon žabku poriadne vystískal. Musel jej sľúbiť, že už jej nebude  nič tajiť. Žabka bola taká šťastná, že sa naňho vôbec nehnevala. Povedala dokonca, že ho má rada takého, aký je, aj s jeho čudnými pavúčími zvykmi.

Ešte než sa rozlúčili, zaspievali si spolu takúto pesničku:

Bol raz jeden pavúčik,

mal zelený klobúčik.

Stretol malú žabku

a podal jej labku,

Bol raz jeden pavúčik,

mal zelený klobúčik.

Žabka sa ho zľakla,

na kolená kľakla.

Nechci ma ty zožrať,

radšej sa poď zahrať!

Bude veľká sranda,

sme veselá banda!