Nevravte ľuďom dôležité veci v aute, lebo jediná cesta von je dverami
S otcom nechodím na ryby ani na pivo. Sotva sa rozprávame, nie je o čom. Nemáme spoločné záujmy a nerozumieme si. Občas si všímam ako znervóznie keď ma s ním mama nechá samého v miestnosti, ako hľadá ucho pohára ktorého by sa chytil, opierku stoličky za ktorú by si sadol, zmyselnú činnosť ktorá by ho ospravedlnila z rozprávania. Celkom som si zvykol, už sa nesnažím prečítať mu svoje domáce úlohy z biológie, rozpovedať oplzlé vtipy alebo sa ho čokoľvek spýtať. V tie momenty samoty spolu väčšinou len hľadáme jeho okuliare alebo sa priblblo usmievame, každý na opačný kraj izby. Otec ma niečo cez päťdesiatku, neviem to presne lebo na jeho narodeniny nebývam doma a kartičky s vtipmi „si starý ako posledný album Beatles“ podpisuje spravidla mama. Už 25 rokov pracuje ako žeriavnik s neónovou vestou a oranžovou prilbou, hoc som dlhé roky v škole z hanby vravel len že robí niečo na stavbe, asi ju organizuje alebo robí nákresy, áno, určite niečo z toho. Vstáva o pol piatej a chodí spať o desiatej hneď po tom, čo si položí deku na rozkladací gauč, na ktorom vraj začal spať pred dvadsiatimi rokmi lebo hlasno chrápal. Mal som 7 keď mi to povedali, nezazlievam im to, nič lepšie by som sám nevymyslel.
Otec nepije pivo a nefajčí cigarety, no má rád mastné jedlá a porno časopisy pod posteľou. Keď som mal 14, zvykol som ich prehrabovať naschvál, aby vedel že som ich prehrabával a myslel si, že som normálny. Nemá veľa kamarátov s ktorými by trávil čas, no na svadbách a oslavách je väčšinou stredobodom pozornosti, tým chlapíkom ktorý každú chvíľu niečo bohovské vyvedie a všetci sa na tom budeme popukávať ešte roky. Už utekal pred medveďom, skočil v trenkách do snehu a tancoval s nevestou na svadbe na ktorú sa vlámal. Vraví že je osud že sa mu tieto veci vždy dejú, nie je to v ňom, ale ide to s ním. Malé deti známych mi ho vždy závideli a pýtali sa prečo je taký smiešny. Vždy mi prišiel smiešnejší v momentoch keď sa snažil mi nevenovať ani jeden pohľad ak sme spolu ostali znovu sami, no vravel som im, že neviem, proste taký je.
Sedíme v aute a ja rozmýšľam nad tým ako vždy vravia, že dôležité veci ľuďom nevravte nikdy v aute lebo od nich nemôžete odísť. V pozadí hrá vianočná pieseň a tak ju nachvíľu zosilním. Pre atmosféru alebo čo. Potia sa mi dlane, tak si ich mydlím v rukách až kým sa na mňa nachvíľu neotočí a nevytvorí zo svojej tváre otáznik. Skvelý začiatok.
Myslím že chcel dcéru, ale neviem, nikdy mi to nepovedal, asi to nie je jednou z vecí, ktoré otcovia vravia svojim synom. Nehrával so mnou futbal a neučil ma pľuvať pod most, len ma občas vozil do školy a kupoval mi každý týždeň rovnaký croissant, lebo som raz nemal srdce povedať, že som alergický na orechy a tak som mu povedal, že je to najfajnovejší croissant aký som kedy mal. Nevravel mi nič o dievčatách ani o sexe, len som si raz na stole našiel húfu kondómov po tom čo som povedal, že idem von. Nesnažil sa ma poučovať o politike ani inflácií, nezaložil mi vernostný účet ani mi nevybavil džob uňho. Skrátka si nerozumieme a vždy tomu tak bolo.
Rozmýšľam ako začať, či tomu vlastne treba nejaký začiatok a či to nemá človek len tak vybafnúť, ešte viac zosilniť hudbu a hrať sa, že sa to nikdy nestalo. Mal som napísať list však ? Poslať ho pred Vianocami, prísť a skrátka vyčítať z jeho tváre na letisku čo si myslí. Nič by mi na to nikdy nepovedal ak by som nezačal tú tému sám, bolo by to tak stokrát lepšie. No ja chcem vedieť čo si myslí. Aspoň raz.
Miluje hrať šachy a čítať náučné knihy o veľkých kapitalistoch ktorí to dotiahli na vrchol len tým, ako odhalili charakter každého okolo nich. Občas sa ma niečo opýta len aby analyzoval koľko krát zažmúrim očami pred odpoveďou, alebo či si náhodou nezaložím ruky cez hruď. Potom slávnostne prehlási že sa nemám cítiť neisto odpovedať a ja sa usmejem akože „dostal si ma“, aj keď si nemyslím, že človek potrebuje 20 eurovú knihu na to aby zistil, že sa okolo svojho otca cítim neisto. Nemá žiaden veľký plán o tom ako zbohatneme a presťahujeme sa do Monte Carla, len rád žije v minulosti a predstavuje si, že by to bol dokázal. Keby boli veci inak.
Nechodí do kostola a neverí že ho šťastie reinkarnácie spravilo v tomto živote mužom, a tak len asi vidí šťastie v tom, že sa raz jeho vnúčatá dostanú zo začarovaného kruhu chudoby a budú písať rovnaké knihy ako tie z jeho poličky. V mňa už asi takto neverí. Keď som pred rokmi odchádzal na univerzitu študovať dejiny, potriasol mi rukou v ktorej mal zložených 200 eur a poprial mi veľa šťastia. Cez mamu som sa dozvedel že sa občas pýta ako sa mám a aký obor to vlastne študujem. Nemáme rovnaké záujmy.
Zahľadím sa naňho a cítim sa zvláštne odzbrojený. Má na sebe tú hlúpu zimnú čiapku, ktorú nosí minimálne 15 rokov každú zimu, a okrem sústredeného pohľadu staršieho človeka na ňom nie je nič čo sa za ten čas zmenilo. Stále si rovnako posúva dokonale vyrovnané sedadlo vždy keď si sadne za volant, posunie si okuliare vyššie na nos aj keď ich má nosiť len do blízka a zamračí sa na spätné zrkadlo kým v ňom prestane vidieť svoj odraz. Na chvíľu si vzdychne a naštartuje auto ako by pred sebou mal najdlhšiu cestu svojho života.
V kvíze o mojom otcovi by som sa pravdepodobne nedostal cez prvé kolo, ale poznám ho. Ak viete čo tým myslím. Nevedel by som vám presne vymenovať mená jeho súrodencov, ale viem ako sa zatvári keď sa v novinách dozvie že má zase celý týždeň pršať. Nepoznám jeho obľúbený športový klub, ale presne poznám všetky vrásky ktoré sa na jeho tvári zjavia keď ten tím v telke prehráva. Neviem nad čím denne premýšľa alebo s koľkými dievčatami spal na strednej, netuším z akého mesta pochádza a ktoré jedlo by si najradšej dal na smrteľnej posteli, no viem ktorý sveter si nasadí keď je mu príšerná zima a ako previnilo sa cíti keď nemá po ruke záložku a preto musí prehnúť roh stránky knihy. Viem ktorý sval v jeho tele dostane kŕč keď sa ho mama pokúša objať, ktorú šálku by si vybral z radov v obchode.
Zhlboka sa nadýchnem a rozhodnem sa že pri výdychu to poviem. Akokoľvek to zo mňa vyjde a čokoľvek bude nasledovať v ďalší moment, musím to dostať von. Mám 27 rokov a potia sa mi dlane pri ceste autom s mojim otcom. Musí to vedieť.
Poznám jeho úsmev a 32 mierne krivých zubov ktoré ho vytvárajú. Poznám jeho husté obočie, ktoré začína trojrozmerne rásť aj smerom z jeho tváre a sivé chlpy, ktoré mu musí trhať mama, lebo sa cíti staro. Poznám jeho lícne kosti, ktoré som po ňom nanešťastie zdedil a odstávajúce uši, ktoré sa ku mne vďaka bohu nedostali. Poznám jeho ruky, ktoré sa ani po rokoch netrasú a ktoré predstavujú ruky robotníka, ktorý nimi menil materiál na veci. Vždy som miloval jeho ruky.
„Otec, mám rad chlapcov. Len chlapcov. A je mi ľúto ak si zo mňa sklamaný a ver mi, že ani ja som si to tak nepredstavoval a nemusíš sa báť, že by som na ďalší rok niekoho doniesol alebo sa ti snažil vnútiť moju existenciu. Je to len suchý fakt, ktorý nemusíš brať nijako a vôbec ho ….“
Môj otec ma nikdy nebrával na ryby ani na pivo. Sotva sme sa rozprávali a nikdy sme nemali spoločné záujmy. Nerozumieme si. Má rád hokej a ja renesanciu. Obdivuje ťažkú manuálnu prácu a ja tú učiteľov, psychológov či historikov. Miluje si privstať na huby, a ja sa rád občas zobudím v cudzej izbe po nekonečnej noci.
„Stop, stačí Alexej.
Je však jedna vec, ktorú vždy zvládal rovnako dobre ako ja. Vždy sme milovali našu mamu. A náš dom. Všetky zaschnuté fľaky na našich gaučoch. Vôňu vonných sviečok v hale. Vždy sme milovali naše auto a to ako ho každý na ceste obiehal. Vždy sme odkladali topánky hneď do obuvníka a umývali riady po dojedení. Zuby sme si umývali rovnako dlho a kefku sme menili každé tri mesiace. Milovali sme sa chytať dreva v obchodoch s materiálmi a pýtať sa mami aké í sa píše v slove bicykel. Nákupné tašky sme si brali do obchodu z domu, ale pomarančový džús sme vždy držali len v rukách, každá taška sa s ním roztrhla. Vždy sme milovali náš domov a našu rodinu. Môj otec a ja sme si nikdy nerozumeli ale vždy bol mojim otcom a ja jeho synom.
Mám ťa rád presne takého aký si.“