Rozmanitosť spomienok
Fotografie som na nástenku v mojej izbe nikdy nepripínala. Opekačka u Kláry – servítka s motívom byliniek, víkend u Monikiných starkých – etiketa od medu jej dedka, cesta do školy 5. mája – visačka od neidentifikovateľného druhu oblečenia so vzorom pripomínajúcim egyptské ornamenty… Vždy si viem na základe pokladov, ktoré mi visia na nástenke, lepšie predstaviť danú situáciu. Veľakrát sa popritom usmievam od ucha k uchu, no niekedy mi s úsmevom na tvári vyhŕkne slza. Nasávam z nich atmosféru z času, z ktorého predmet pochádza. Napríklad z etikety zakaždým zacítim príjemnú vôňu sladkého čerstvého medu, ktorý sme si s Monikou potajomky natierali na vianočné oblátky. V lete.
Mama navštevuje fotoslužbu pravidelne. Všetko musí mať do detailov dôkladne zoradené aj s dátumami a časom na sekundu presne. Keď pozriem na fotografie v maminých albumoch, a tých je naozaj veľa, vidím pred sebou len lesklý fotopapier, pár postáv a väčšinou prírodu. Viac jasnejších obrazov na základe fotografií si v hlave vybaviť neviem. Mama tlačí fotky už štvrtý rok každý druhý deň. S tým jej šialeným nápadom vynikajúco lezie na nervy mne aj ostatným členom našej domácnosti. Na poličke v obývačke nám stojí dvanásť albumov, každý s inými ornamentami. Mama si obaly na albumy vyrába vlastnoručne. Vraj vďaka tomu perfektne zrelaxuje a vytvorí pomocou svojej kreatívnej duše niečo užitočné. Väčšia časť albumov je zabalená v zlepenom vianočnom baliacom papieri, ktorý sa pravdepodobne nevyužil na darčeky. Preto nám doma stále páchne nezaschnuté tekuté lepidlo. A aby nebolo albumov málo, na každej jednej stene v dome musí visieť aspoň pár fotografií v rámčekoch. Tie našťastie nie sú zabalené v roztrhanom a následne katastrofálne polepenom baliacom papieri.
V obývačke, na stene za televízorom, visia fotky malej Kláry – mňa. Z obdobia narodenia po dobu desiatich rokov. Tie neznášam. Častokrát sa za nich hanbím, pretože sú medzi nimi aj nahé necenzurované fotografie, o ktorých mama veľmi rada rozpráva. Tie sú zoradené v dvoch radoch pozdĺž celej steny. Oproti, za bordovou pohovkou, sú na stene zavesené fotografie celej našej rodiny. V strede je fotografia, ktorá pre mamu znamená najviac. Preto je najväčšia a v najlesklejšom striebornom rámčeku. Na stenách okolo schodiska sú fotky z doby pred mojím narodením. Detstvo mojich rodičov, svadba, starí rodičia…Tie mám celkom rada. Je to predsa len spomienka na mojich starkých.
Všade, kde sa u nás pozriete, sú fotografie rodinných členov. Niekedy to je otravné a trápne. Hlavne, keď k nám prídu moje kamarátky. Vždy sa škeria a je vidieť, ako veľmi sa snažia nevybuchnúť od smiechu. Najväčšmi zadržiavajú smiech pri spomínaných nahých fotkách. Samozrejme sa vtedy cítim ponížene. Oco sa radšej tejto nepríjemnej situácii bezpečne vyvaruje. Mama je na svoje fotografie naďalej hrdá.
V mojej izbe každého najviac zaujme drevená nástenka, vymaľovaná nabielo, aby ladila k svetlomodrej stene. Zakaždým si ju prezerajú, ako keby to bol portrét Mony Lisy. Mnohí mi vyčítajú, čo je to za úchylku, zbierať staré zničené otrhané maličkosti. Asi by bolo zbytočné vysvetľovať im, čo to pre mňa znamená. Ja si z toho aj tak stále zoberiem len to, že žiarlia. Prečo by inak ako prvé obdivovali všetky tie farebné látky, etikety, rôzne vrchnáky od fliaš… Mne skôr ako úchylka pripadá mamina potreba neustále tlačiť fotografie a zakladať ich do vlastnoručne vyrobených albumov.
Dnes večer si k nám mama pozvala kolegyne z práce. Ešte pred príchodom som ju prosila na kolenách, aby moje fotky nad televízorom nejako preafektovane nekomentovala. A ak by bolo možné, tak vôbec. Pred príchodom tety Beáty a Eriky som musela pomáhať prichystať chlebíčky a upraviť stôl. Mama má zajtra narodeniny, ktoré chcela osláviť v kruhu najbližších. Takže svoje kolegyne pozvala na menší večierok už dnes. Tetu Beátu a Eriku som mala celkom rada. Dá sa povedať, že boli moje favoritky medzi ostatnými kolegyňami. Vedela som, že bude sranda, a tak som sa celkom tešila. Radosť som mala aj z toho, že im ukážem moju nástenku a povedia mi ich názor. No trošku som sa obávala. Hlavne maminých rečí. Bála som sa, že začne rozprávať príbehy k všetkým fotografiám a dokonca vyberie všetky albumy, aj keď som ju prosila o presný opak.
O pol siedmej zazvonil zvonček otcovou obľúbenou znelkou z pesničky Mekiho Žbirku Atlantída. Občas som mala pocit, že sa tato na návštevy teší len preto, aby stlačili zvonček a on mohol zaspievať kúsok pesničky. Do dverí vošla teta Bea a Erika. Otec im ako správny gentleman odložil kabáty a pozval najprv do kuchyne. Mama naliala víno do sklenených pohárov a mne detské šampanské. „Tak na narodeniny tejto skvelej ženy!“ povedal oco a vtipne sa usmial. Beáta vytiahla z tašky malú pozlátenú krabičku a Erika priniesla veľkú kyticu. Podali mame ruku a začali jej gratulovať. „Milá Katka, prajem ti veľa zdravia, šťastia, lásky od muža a dcérky a nech sa ti všetko, čo si želáš, splní.“ Typické gratulačné slová. Mama otvorila malú krabičku. V nej sa leskol zlatý náhrdelník na malom vankúšiku.
Po dopití vína sa presunuli do obývačky, kde sa moje obavy naplnili. Ešte si ani poriadne hostia nesadli na pohovku, mama už vyberala zopár albumov. Postavila sa k televízoru a začala rozprávať príbehy o mojom detstve. Celá som očervenela. V hlave som premýšľala nad tým, prečo sa ich napríklad nespýtala, či vôbec chcú niečo počuť. Možno by povedali nie a ja by som sa za mamu nemusela hanbiť.
Sadla som si vedľa na schody. Hoci som si prikryla rukami uši, jasne som počula slová maličká Klarika v postieľke a podobne. Keď sa Bea a Erika začali nahlas smiať, okamžite som vstala a rázne vbehla do obývačky: „Mami, prosila som ťa, aby si to nerozprávala.“ Od zlosti som rozbila rámček s fotkou na stole a aby toho nebolo málo, zo stola som zhodila otrasné vianočné albumy. Všetci stíchli.
Rýchlo som vybehla do izby a sadla si na posteľ. Zdola som počula, ako sa mama ospravedlňuje. Návšteva sa už dlho nezdržala.
Ráno som zišla dole na raňajky. Mrzelo ma, čo sa stalo. Spôsobila som väčší trapas, ako zvykne svojím rozprávaním urobiť mama. Dnes má narodeniny.
Keď mama prišla z práce, vletela som jej do náručia, ospravedlnila sa a podala jej darček. Zabalený vo vianočnom papieri. Mama si sadla na gauč a otvorila album.