Vianočné želanie

„Na tejto hodine výtvarnej výchovy,“ povedala pani učiteľka Poletová, „chcem, aby ste spravili vianočné pozdravy. Môžete pracovať vo dvojiciach, ale určite pracujte v najvyššej možnej tichosti. Nejaké otázky?“

Nikto nezdvihol ruku, takže ešte dodala: „Môžete začať robiť.“

„Dori,“ štuchla svoju sestru Paulínka, „budeme robiť spolu?“

Dorotka prikývla. „Môžeme spraviť pozdrav strýkovi. Už dávno od nás nič nedostal,“ navrhla. „Ty sprav obal a ja zatiaľ napíšem báseň, dobre?“

„Dobre,“ odpovedala Paulínka. „Mohli by sme  ho pozvať na Vianoce ku nám.“

„Strašne si želám, aby ku nám strýko znovu prišiel,“ povedala si Dorotka. „Nikdy som celkom nepochopila, prečo už vlastne nechodí. Ty áno?“

„Nie,“ pokrútilo hlavou jej dvojča. „Tiež by som si želala, aby ku nám prišiel a myslím, že aj tato s mamou. Je to také naše spoločné vianočné želanie.“

„Hmm,“ prikývla Dorotka. „A teraz vianočnú pohľadnicu. Použi ten hrubý purpurovo červený papier. Prelož ho na polovicu a dovnútra nalep na polku prestrihnutý hrubý biely papier. Na ľavú stranu papiera nakresli hŕbu farebných darčekov. A na prednú stránku nakresli poskakujúci vianočný stromček,“ tu stíšila hlas, aby protivná Gabika nenakreslila to isté a potom nepovedala, že to oni dve odkresľujú, „ktorý má dole namiesto kmeňa hnedé čižmičky s tou peknou zlatou sponou a namiesto hviezdy by mohol mať santovskú čiapku. Na brmbolec môžeš použiť kúsok zhúžvanej vreckovky.“

„Páni, to bude fantázia,“ nadchýnala sa Paulínka. „Ja kreslím, ty píšeš, a potom si to ukážeme.“

O dvadsať minút boli dievčatá hotové.

„Ty ukáž prvá,“ vyzvala Paulínku Dorotka.

Sestra jej trošku váhavo podala obrázok.

„Jéj, ten sa ti podaril,“ pochválila ju Dorotka.

Obrázok sa trochu líšil od jej predstáv, ale bol ešte krajší. Stromček vyzeral ako malé neposedné dieťa a darčeky boli omnoho skutočnejšie a pestrejšie.

„A teraz ja!“ vyhlásila po chvíli Dorotka a podala Paulínke svoju básničku.

„Vianočné želanie,“ prečítala polohlasne Paulínka.

„Striebristé vločky

na zem sa znášajú,

ľudia si vianočné pohľadnice

s radosťou posielajú.

 

Radostné koledy

spievajú sa rady,

sladkosti pršia

na nedočkavé deti.

 

Na chvíľu zatají sa dych,

keď stromček odhalí

hŕby darčekov drahých

i rady tvárí detských.

 

Strýko, strýko, poď už k nám,

stále si tak strašne sám.

Stromček si rozsvietime,

darčeky ti dáme.

 

Strýko, strýko, poď už k nám,

stále si tak strašne sám.

Pozdrav vianočný posielame ti,

vo veľkej nedočkavosti otec, mama i deti.

 

„Až tak sa to nerýmuje,“ povedala Dorotka mierne nervózne. „Aha! A tu dolu by sme sa všetci mohli podpísať,“ ďobla prstom do prázdneho rohu pod básničkou.

„Dori, ty si úžasná!“ od radosti takmer vykríkla Paulínka.

„Chcela by som ju prepísať sem,“ ukázala Dorotka na čistý biely papier. „Keď sa všetci podpíšeme, tak ju dáme strýkovi do schránky.“

Posledná hodina sa za trkotania dievčat rýchlo blížila ku koncu, až napokon zaznelo zvonenie, oznamujúce koniec školy a začiatok školských prázdnin.

„Ponáhľaj sa, Dori!“ poháňala Dorotku Paulínka. „Chcela by som už rodičom ukázať tú pohľadnicu a neviem ako ty, ale ja som dostala chuť na horúcu čokoládu.“

Pri slovnom spojení „horúca čokoláda“ Dorotka viditeľne zrýchlila. Bola sladkosťožrút minimálne tak ako Paulínka, ak nie ešte o trochu viac.

Ich útulný teplý dom z červených tehál bol iba pár minút pešo od školy, takže rodičia sa v tomto ohľade neobávali.

„Mami, mami!“ kričala na celý dom Paulínka, keď prišli domov.

Školskú tašku hodila na zem a ani sa neunúvala rozviazať si šnúrky na topánkach, jednoducho ich skopla.

„Ahojte, dievčatá!“ pozdravila ich mama. „Už ste tu? Poobede má snežiť, takže zajtra prvé, čo môžete spraviť, je vytiahnuť sánky z garáže.“

„Jupíííí!“ vyškierala sa Paulínka.

„Mami, aha,“ ujala sa slova Dorotka, „spravili sme vianočnú pohľadnicu pre strýka. Chceme ho pozvať na Vianoce k nám. Tuto sa s ockom podpíšete a my mu ju zajtra hodíme do schránky.“

Mama si zobrala pohľadnicu a preštudovala ju.

„Je veľmi pekná,“ povedala. „Skvelý nápad. Mohli by ste mu ju dať vy dve osobne. Spustíte sa na sánkach z kopca až k jeho domu a dáte mu ju. Ja s tatom vás môžeme pozorovať z tej fantastickej mačacej kaviarne Micka. Čo vy na to? Tato určite nebude proti.“

„Len aby sa nepoškodila, keď sa budeme spúšťať,“ robila si starosti Dorotka.

„Ľahká pomoc,“ zasmiala sa Paulínka. „Dáme ju do tvrdých dosiek, ktoré budeš držať, zatiaľ čo ja budem kormidlovať.“

„Super nápad,“ pochválila ju Dorotka a po chvíli dodala: „Nenašla by sa tu niekde horúca čokoláda so šľahačkou pre dva maškrtné jazýčky?“

Po obede sa všetci podpísali na vianočnú pohľadnicu. Tatovo ťažko rozlúštiteľné písmo tvorilo meno Štefan, mamino úhľadné oznamovalo Vilma a písmo podobné tomu jej prezrádzalo Dorotka a Paulínka. Tá k ich menám nakreslila ešte malého medvedíka spiaceho zimným spánkom.

Na ďalší deň to spravili tak, ako navrhla mama. Dvojčatá sa zviezli na sánkach až ku strýkovmu domu. Keďže strýko nebol doma, pohľadnicu strčili do schránky, ale tak, aby si ju hneď všimol.

Nasledujúce dni plynuli v miestami tichom a miestami hlučnom očakávaní. Strýko sa neozýval, ale kedykoľvek na to prišla reč, mama s tatom na seba žmurkli. Sestry si to nikdy nevšimli.

Konečne tu boli Vianoce. Dorotka s Paulínkou boli trochu sklamané, že strýko neprišiel, ani o sebe nedal vedieť, ale nedokázali sa zo Štedrého večera netešiť. Už-už si sadali k slávnostnej večeri, keď ktosi zazvonil.

„Idem otvoriť,“ ponúkla sa Paulínka. „Asi prišla babka s dedom.“

„Asi,“ odpovedala mama so zvláštnym leskom v očiach.

Z chodby bolo počuť štrkotanie kľúčov a potom radostné výkriky. Do jedálne sa odrazu prirútila Paulínka.

„Dori, Dori!“ volala. „Poď!“ A takmer až vytiahla Dorotku zo stoličky.

Spoločne dobehli do predsiene, kde stáli starí rodičia spolu so strýkom a všetci sa usmievali od ucha k uchu.

„Spolu sme vám dvom pripravili také malé vianočné prekvapenie,“ vysvetľovala babka.

„Poďte jesť,“ pozývala ich k stolu mama, „vychladne jedlo.“

„Vilma, ty si okrem mamy najlepšia kuchárka na svete,“ poznamenal strýko, keď dojedli.

„Štefan, pomohol by si mi priniesť darčeky z auta?“

„Ty tam máš darčeky?“ krútil hlavou dedko.

„A nie jeden,“ zasmiala sa babka, ktorá videla tú horu darčekov.

Už-už vychádzali von, keď Dorotka celkom náhodou započula svojho tata, ako hovorí strýkovi: ,,Ako dobre, že si sa s Vilmou pomeril. Keď ste sa hádali, takmer som sa neodvážil vojsť do domu. Bolo vás počuť až na ulicu.“

Odpoveď už Dorotka nepočula, lebo dvere sa za nimi zavreli. Rozhodla sa, že o tom musí povedať Paulínke. Bola totiž presvedčená, že práve zistila dôvod, prečo k nim na istý čas strýko prestal chodiť.

Zvyšok večera prebehol vo fantastickej nálade. Mama každého núkala sladkosťami, dedko rozprával vtipy, babka obdivovala vianočnú výzdobu, dievčatá sa smiali, tato sa s nimi hral ako malý a strýko, ten robil všetko naraz.