„Pamataj moje slová…“

Zvráskavené ruky v šere až letargicky vľúdneho pokoja vyliateho z obrazovky telky šúpali hrušky. Raz možno aj ja budem mať vrásky plné spomienok a mútnej šťavy… Z každého len po kvapkách.

Šupy kĺžu úplne hladko. Zo zmäknutého ovocia opadávajú na plastovú tácku a on stále rozpráva, prikladajúc si nožík s plátkami ovocia k perám, aby stihol vysať posledné kvapky prezretého leta, nech neprídu navnivoč. To tiež povedal.

Prepínam kanály telky, ale nudím sa pri nej. On všetko komentuje, nedá sa sústrediť.

Z obrazovky sa ozvalo kovové: rata-ta-ta-ta! Polodetail na zbraň, následne záber z vtáčej perspektívy. Učili sme sa to na dramatickej výchove. Väčšina vojnových filmov sa odohráva na snehu alebo v blate. Tento je z tých prvých. Kopa tiel a krikľavo červenej krvi. Akoby zakaždým trafili len tepny.

– Môžem to prepnúť? – zúfalo sa dívam do jeho tváre, ale podľa výrazu tuším, že nie. Vojnové filmy sú tie jeho.

– Každá uniforma má svoj život. Gombíky museli byť vždy vzorne zašité. Pozri na tie odznaky.

Vzdávam sa ovládača.

Matná šťava mi steká dolu zápästím, film sa pomaly vlečie nekonečnými zábermi planiny a mne sladko uniká zmysel úvah a načatých príbehov. Sedemdesiat rokov.

– Tieto už dávno nie sú, ako bývali. Na starom dvore, dolu v mlyne, sme mali…, tie boli! To bola hruška k svetu. Pamataj moje slová. Také už nebudú. – zahorekoval.

Nikdy sa z neho nestal kauflandista. Dôveroval svojim trom rajčinám v predzáhradke, o ktoré sa stará už len babka. Spolu sme v nej hľadali slimákov, ich slizké telá. Doteraz ich zbiera. Už sám. Kŕmi ich čerstvým špenátom. A babka, dávno za vidinou zdravého stravovania kupuje cudzie veselo ďalej. Kauflandistka.

– Dedko, kedy začína sezóna ničnerobenia? – zaťahujem novo pochyteným prízvukom východu, umelo naučeným tichými nocami s vínom v altánku. Letá tu sú kratšie a kratšie. Kradnú si ich priatelia.

– Oberačkou, dušinka, od nedele tak za mesiac. Do čoho v lete kopneš, to v zime zlopneš. Pamataj moje slová.

Nebolo to na jar? Tvár mu odhalila dve priehlbiny, identické s mojimi. Odpovedá, aj keď určite tuší, že väčšinu času zberu prepíšem v jeho hruškovom sade, ukrývajúcom rybník a lavičku pre nenapraviteľných spáčov. A ešte mňa s denníkom.

Preslnená izba s výhľadom na hektáre hrušiek, šaty bez konvencií, babkine koláče päť minút pred dopečením a káva, asi len zo zvyku. Milujem letné prebúdzanie. A šuchot plechov.

– Odkiaľ si mám vziať košík? Chcem oberať tiež.

– Bežím smerom k dedkovi s dlaňami plnými cestou natrhaného bodkovaného ovocia. Zelené obrie lienky. Už len prechádzať prstami…

– Zabehni do letnej kuchyne a otvor oči. A aj tie malé ber. Vieš, kedy je dobrý malý plod? Keď neni veľkého. Pamataj moje slová. – točí hruškou, natáča jej líca, naposledy jej ukazuje slnko spod konára.

Prekladá úlovky do predpripravených debničiek. Doložila som svoje, práve odtrhnuté a namierila si to späť k babke, pre súkromný odkladací priestor.

Letná kuchynka rozvoniava korením, zle utesneným, porozmiestňovaným v uťapkaných horčicových pohároch po skrinkách a ďatelinou pre morča, čo tu nechali nabažení bratranci, presušovanou na drevených sitách.

Odďobla som si z čerstvo dorobených kysnutých koláčov, popálila sa na mrvenicou zaľahnutej hruške, čo neprezradila, že ešte treba vyčkať, a lepkavými prstami prehŕňala staré, podľa babky nepotrebné a zbytočne uskladňované haraburdy, podľa dedka cennosti s možnosťou opätovného využitia. „Pamataj moje slová.“

Uhol pohľadu… Uhla som pohľadu. Namierenému presne na mňa. Zostarnutá, ošúchaná, stotisíckrát prezretá fotografia v oplieskanom ráme. Len tak ledabolo opretá o vrecia s minuloročnými orechmi. Tie si ešte musia počkať na „sezónu ničnerobenia“.

Dobre vyzerajúci mladík v uniforme nezistiteľnej farby so vzorne pozašívanými gombíkmi a odznakmi.

– Dedko ti bol normálne fešák. S tými ulízanými vlasmi a ružovými perami hotový metrosexuál. – s troškou irónie hodnotím riadne retušovanú fotku.

– Jakteživ nešiel metrom. – striasla sa babka, ktorú cudzie slovo vyplašilo. Radšej sa mi otočila zadkom. Ale pochopila, keď dodala. – Jaký peň, taký peň, hlavne, že pod ním tieň, divonka moja.

Nechám ju hrmotať plechmi aj náladou. Mám spomienok o pár rokov menej. Preto si ich nemusím ešte „pamatať“. Možno ešte nie sú celkom utriedené, ako tie jeho. Uniformované.

Už chápem. Každá má svoj vlastný život…

Vraciam sa do sadu s ústami plnými koláča a otázok. Bez košíka.

– Našli princezničku, našli?! – usmieva sa na mňa iba spomienkami zvráskavený mladík.

Už bez uniformy, len montérky a smiešny klobúk proti spáleniu.

A ja som odhodlaná dať mu kus koláča za ďalšie „Pamataj…“

Hlasovanie bolo ukončené!