Edmund St.

Vyšla som von. Bola zima, sneh a pomaly aj tma. Bola som naľahko, a tak mi mráz prenikal do kostí snáď stokrát rýchlejšie. Krajina vôkol bola mĺkva, začali padať jemné vločky. Na neodhrabanom, snehom zasypanom chodníku tvorili čerstvú vrstvu, ktorá mi zmáčala ponožky. Mala som totiž obuté len mamine šľapky. Na osvetlenej ulici bola mačka. Hypnotizovala ma, kým som otvárala smetný kôš. Jej drobné žlté oči som cítila na svojom chrbte. Bolo to nepríjemné, už som chcela byť naspäť dnu, v teple. Ako keby sa tie smeti nemohli ísť vyniesť zajtra.

Povzdychla som si, vtom som zrazu začula pukať sneh. Pod niečím ťažším ako mačka, pod váhou niečieho tela. Myslela som si, že niekto ide po ulici, aj keď bol zvuk zreteľne blízko mňa. Prudko som sa otočila a to, čo som uvidela, ma šokovalo. Myslela som si, že mi chlad pomiatol hlavu. Veľmi som sa zľakla – na mieste mačky stál muž. Pod vplyvom adrenalínu, ktorý sa mi náhle rozprúdil telom, som začala otáčať hlavou, div som si krk nevykrútila. Hľadala som môj dom, bola som pripravená utekať dovnútra. Lenže žiadny tam nebol, zostala po ňom len holá zem, na ktorej vrstva snehu akosi náhle pribudla. Zotmelo sa prirýchlo, obrovský Mesiac osvetľoval cestu miesto lámp. Popri nej stáli len staré domy, vyzerajúc o čosi mladšie. Bola som taká udivená, že som takmer zabudla na muža. Obrátila som sa späť, vediac, že už niet úniku a dúfala som, že sa mi to len sníva. Ja musím blúzniť, toto je práca mojej fantázie, presviedčala som sa v duchu. Toto predsa nebolo možné. Neprekvapilo by ma, keby v skutočnosti ležím v bezvedomí pri smetnom koši pred našou bránkou. Ponorená v kôpke snehu a mačka na mňa stále zazerá. Vlastne som si skôr želala, aby to tak bolo.

Muž vynímajúci sa priamo predo mnou bol vysoký, chudý, vyzeral sťa zubatá v ľudskej podobe. Mal tmavé vlasy a veľké oči s malými bodkami miesto zreničiek, vypúlené na mňa. Jedno z nich, ľavé, bolo nechutne podliate krvou. Pripomínal mi postavy v rozprávkach od Tima Burtona avšak tak trochu skrížené s obrazom Výkrik od Edvarda Muncha. Mal dlhé úzke koncové kosti a oblečený bol tiež pomerne naľahko. Pozdĺž celej tváre mal jazvu, celkom širokú. Na smrť ma desil, nebyť epinefrínu v mojich žilách, asi by som už naozaj odpadla.

Nevedela som, čo robiť. Znovu a znovu som si ho prehliadala od hlavy po päty, mala som pocit, že tam primrzol. Zdalo sa mi, že čas plynie veľmi rýchlo, všetko sa mi akosi miešalo v hlave, zvuky sa zdali vzdialené. Prebralo ma, keď nečakane zdvihol ľavú ruku a namieril na mňa ukazovák raz tak dlhý ako môj. Nechápala som. Pomaly otočil ruku dlaňou hore a pokýval na znak, že mám pristúpiť bližšie. Ja som však zostala na mieste ako prikovaná. Nedôverovala som mu. Z vnútorného vrecka vytiahol pokrčený zožltnutý papier. Opäť ku mne natiahol ruku, aby som si ho vzala. Pozrela som mu do očí a zdesenie zo mňa trochu opadlo, vyzeral akoby sa mal každú chvíľu rozplakať. Až teraz som si všimla, že je smutný, ustráchaný. Urobila som malilinký krok bližšie a opatrne si vzala papier. Rozprestrela som ho, pričom som vedela, že ma pozorne sleduje. Bola to čierno-biela fotografia akejsi ženy. Pôsobila vyzreto, odvážne, bola dokonale upravená, usmievala sa. Mohla mať tesne po dvadsiatke, vyzerala byť šťastná. V pravom dolnom rohu bol napísaný rok 1918. Nezdalo sa mi to, fotka vyzerala mladšie. Svoj pohľad som presunula na muža, ktorý čakal na moju reakciu. Bez nejakého zvláštneho prejavu emócií som mu ju vrátila, ale aspoň som sa snažila, aby výraz mojej tváre hovoril, ako mi to je ľúto. Ani som nevedela, čo mi má byť ľúto, iba som cítila ten smútok v povetrí. Muž fotku chytil do pravej ruky a roztvoril ju. Ruku natiahol dopredu a presúval pohľad z fotky na mňa. Zmätene som ho sledovala. Zrazu ju pokrčil a schoval ju tam, kde bola aj predtým. Zrútil sa na zem, po tvári mu stekali slzy.

Zabudla som na to, že som ešte pred chvíľou bola bezstarostne vyniesť smeti, že toto celé je pravdepodobne výplod mojej mysle, zabudla som na to, že ma neznámy muž desí viac ako čokoľvek doteraz, zabudla som na všetko a kľakla som si na kolená k nemu. Chcela som ho utešiť, no stále som sa bála dotknúť sa ho. Bola som celkom blízko pri ňom, on akoby prestal vnímať moju prítomnosť, a tak som bola smelšia. Až z tejto vzdialenosti som si všimla, že nemôže mať oveľa viac rokov ako ja. Možno tak 20-22. Nebyť jeho zničenej, zjazvenej tváre, vychudnutého tela a kamenného výrazu, vyzeral by úplne inak. Bežne. Nebol by taký desivý. Začula som, ako si čosi mrmle. Nastražila som uši, stále som sa snažila pochopiť, kto je to a čo to celé má znamenať. „Zabil som ju.“ Zašepkal a oči neodtrhol od snehu, v ktorom mal ponorené topánky. Potom pozrel na mňa. Úprimný pohľad, hľadal odpustenie. Nevedela som, čo si mám myslieť. Bol človek predo mnou vrah? Mala by som byť šokovaná viac ako predtým, no niečo mi hovorilo, že to je celé inak. Z vrecka vytiahol ešte zničenejší papier ako bol ten s fotkou. Podal mi ho. Pri jeho vystieraní vypadol ešte jeden. Bola som v neskutočnom napätí.

Drahá matka,

Mám sa fajn a dúfam, že vy tiež. Prepáč, že som nenapísal skôr. Sme tak zaneprázdnení, že som nemal čas. Dúfam, že Adam a Ondrej sú v poriadku. Pozdravuj otca, babičku a Evu. Ďakujem Ti za odpustenie, viem, že si ho nezaslúžim. Povedz Eve, že mi je dobre. To je zatiaľ všetko.

Aj naďalej Tvoj milujúci syn, Edmund

V rýchlosti som vyrovnala aj druhý kus papiera.

Drahá matka,

Predošlý list sa mi kvôli obmedzeným možnostiam nepodarilo poslať, preto ho prikladám k tomuto.

Už nie je čas na lži. Cítim, že sa to kráti a nemám z toho dobrý pocit. Ak sa nevrátim, prosím, neplačte za mnou. Nezaslúžim si to. Pôjdem do pekla, všetci pôjdeme. Povedz Eve, nech na mňa zabudne. Neboj sa o mňa, svoj osud si zaslúžim.

Matka, spáchal som strašné veci. Možno mi raz bude odpustené. Prepáč, že som zlyhal.

Mám ťa rád, Edmund

Ten druhý list som čítala nahlas. Nemohla som od tých drobných písmen odtrhnúť oči, slzy som mala na krajíčku. Už som vedela, čo je tento muž zač. Pozrela som na neho s pochopením v očiach, stále sedel na zemi a triasol sa. Listy som zložila a vrátila som mu ich. Schoval ich do vrecka a pomaly sa postavil. Tak strašne túžil po odpustení, po vykúpení z hriechov. Teraz mi všetko začalo dávať zmysel. Už ma nedesil, videla som v ňom tú nevinnú dušu, prevŕtanú nábojmi nepekných činov. Nadýchol sa, snažil sa vdýchnuť všetku odvahu a nádej. Trochu sa upokojil. Chvíľu sme na seba nemo pozerali, rozprávali sme sa bez slov, len očami.

Prikývla som, on tiež. Ďakujem, čítala som z jeho tváre. Pomaly sa otočil a kráčal naprieč zasneženou ulicou. Zostávali po ňom len stopy v snehu. Pozorne som ho sledovala, srdce mi prudko bilo. Čo tento človek prežil?

Vtom akoby niekto vystrelil, akurát som nepočula žiaden zvuk. Trafil presne. Mladé, ale zničené telo sa nečakane a pred mojím zrakom zrútilo na zem a viac sa nepostavilo.

Vedela som, čo sa stalo, no niečo ma nútilo zostať stáť. Sneh prudko vsakoval krv, ktorá si našla cestu až k mojim nohám, i keď to bolo celkom ďaleko a v skutočnosti nemožné. Plakala som.

Keď som poslednýkrát zažmurkala, zrazu bolo všetko ako predtým. V snehu nijaké stopy, nijaká krv. Nijaká postava. Spomenula som si až po chvíli obzerania sa. Bola som vyniesť smeti, presne tak. Na ceste nebola nijaká mačka, všetko akoby bolo len halucináciou. Vošla som naspäť do dvora, snažiac sa pochopiť a zabudnúť. Otrasená som svoj pohľad naposledy venovala ulici a otvorila som dvere do domu. Teraz sa už na tú cestu budem pozerať inak. Potichu a bez slova som sa vrátila do izby a ľahla si na posteľ. Mysľou mi behalo len jediné…

Vojna.

Hlasovanie bolo ukončené!