Škrečok

Sedel som v poslednej lavici a zízal som pred seba. Rovno sa priznám, že určite nie na tabuľu. Tam sa ako ojazdená fordka premával náš starý vráskavý profesor ekonómie, ktorý ma v tom momente zaujímal asi ako žuvačka nalepená na boku semafora v Pekingu. Proste vidíte semafor, ale farebné svetlá vás oslepujú tak, že si tú úbohú žuvačku vôbec nevšimnete.

Takýmto svetlom pre mňa bola Markéta Rovická, ale všetci ju volali Kejdy. Sedela dve lavice predo mnou a bola stelesnením ženskej dokonalosti. Aspoň v mojich očiach. A bolo jasné, že v tom nie som sám. Je ťažké začať s jej opisom bez toho, aby som sa nečervenal ako čili paprička po bozku s feferónom. Čudujem sa sám sebe, že sa na to dobrovoľne odhodlávam. Takže, vlasy mala úžasné… Prepáčte, boli čierne ako morská voda pri ropnej plošine, rovné ako neuvarené „spaghetti Bolognese“ a voňali, akoby boli čerstvo vyrobené vo Wonkovej továrni na čokoládu. Jej pohľad by odzbrojil aj afganského teroristu, a keď si dala okolo očí čiernu linku, spúšťali sa protipožiarne ostrekovače. Keď Boh rozdeľoval ženám postavy, ona sa určite bila o prvé miesto v rade. Veľké… no, ako to povedať, prednosti, medzi ktoré by ste si najradšej ponorili hlavu, kontrastovali s neuveriteľne sexi osím pásom a pokračovali bujným vypracovaným zadkom, za ktorý by sa nemusela hanbiť ani Kim Kardashian. A ja som mal nevýslovnú česť skoro každý deň pozorovať túto chodiacu dokonalosť na báze uhlíka, ktorá sa nejakou nepochopiteľnou zhodou okolností narodila v rovnakom storočí ako ja. Škoda len, že ledva vedela, ako sa volám.

Keďže nie som príliš priebojný typ, dvorenie tejto úžasnej slečne som nechával na iných, väčšinou silnejších, krajších, no o to sprostejších samcov. Ona ich ale mala úplne v paži, čo ma upokojovalo. Zatiaľ. Hlúpe na tom bolo to, že som sa každé ráno budil s odhodlaním, že dnes jej už poviem, ako veľmi ju ľúbim, ale odhodlanie prchalo tým viac, čím bližšie pri škole bol autobus. Nevedel som, prečo ľúbim dievča, ktoré sa so mnou v živote nebavilo, ale bola to láska. To sa proste nedá vysvetliť. Aj tak som bol len hlúpym pozorovateľom, ktorý žije v lúčoch Markéty Rovickej. A bojí sa jej dotknúť, aby sa náhodou nespálil.

Kto mal ale čakať, že sa ona, ten zdroj blahodarného svetla, dotkne mňa? Presne si spomínam na moment, kedy sa to stalo. Bolo to v piatok tretieho júna o 07:39, čiže tesne pred začiatkom prvej vyučovacej hodiny. Ladne sa vznášala po chodbe ako pozlátená labuť, keď sa mi zazdalo, že sa pozerá mojím smerom. „To určite nie je pravda,“ hovorilo mi podvedomie, ktoré celú moju maličkosť bralo ako pokorného plebejca. Pre istotu som sa obzrel, či nehľadí na niekoho za mnou, ale tam bola len stará skrinka, ktorej dvierka sa tešili na moment, keď prehrdzavené pánty konečne povolia a nejaký šťastlivec si vybije zuby. Keď už bola skoro pri mne, pochopil som (alebo ešte stále nie?), že si konečne všimla známky života na mojej opustenej planéte. Odtiene, ktoré sa mi striedali na tvári, pripomínali dozrievanie jablka v zrýchlenom zábere a na rukách a čele mi vyrážali kvapky potu. „No do frasa,“ zašepkal som si len tak, pre seba, a snažil som sa vybaviť si nejaké dychové cvičenia z jogy. Ale na to už bolo zjavne neskoro.

„Ahoj. Voláš sa Miro, že?“ začala štebotavým, ale sebavedomým hlasom. Tú by nerozhodila ani spŕška granátov.

„Nie. Som Marek, ale pre teba môžem byť aj Miro, ak chceš,“ pokoril som sa viac, ako bolo nutné. Aj tak nebola schopná si zapamätať moje meno. Schopná? Počkať… nie, ona si ho nepotrebovala zapamätať. Bol som nikto. Nielen pre ňu, ale aj pre mňa samého, a to bolo naozaj veľmi, ale veľmi smutné. „Vieš,“ začala opatrne, „dnes večer oslavujem svoje osemnáste narodeniny.“ Moje zreničky sa začali pozvoľna rozširovať. No nie! Ona ma ide pozvať na oslavu!

„No a?“ snažil som sa tváriť, že ma takéto Markéty pozývajú na oslavy každý deň, ale nepodarilo sa, lebo v polovici tejto dvojslovnej vety mi preskočil hlas a ja som zapišťal ako zdochýnajúci osol. Kejdy sa snažila zakryť smiech. Najprv som si myslel, že sa jej to nepodarí, ale nakoniec to nejako predýchala. Je fakt dobrá.

„No a v mojom dome bude veľká party, na ktorú príde skoro celá škola,“ pokračovala pomaly. „Všimla som si, že na takéto akcie príliš nechodíš, tak som sa ťa chcela spýtať…“ Neviem, čo sa stalo, ale odrazu nevedela dokončiť vetu. „Ha! Mám ťa!“ kričalo si samo pre seba moje podvedomie. „Chceš ma! A už sa z toho nedostaneš!“ Povedať to nahlas by bol ale najväčší trapas v mojom živote.

„Ou, nie! Prečo je mi tak trápne sa ťa na to opýtať?“ vyletelo z nej odrazu a ja som sa horko-ťažko snažil zakryť triumfálny úsmev.

„Čo také?“ zapriadol som ako nejaký casanova a tváril som sa, že ma to vrcholne nezaujíma. To aby si slečinka nemyslela, že po nej bohvieako túžim. Opak bol pravdou, ale nech sa dievča snaží, no nie?

„Prepáč, takže, všimla som si, že na takéto akcie nechodíš, tak som sa ťa chcela spýtať…“

„Nooo?“ snažil som sa jej dopomôcť.

„Chcela som sa ťa spýtať, či by si bol taký dobrý… a postrážil mi škrečka.“

Moje už aj tak krívajúce sebavedomie v momente spľaslo ako fitlopta pod zadkom tučného milovníka čokoládových šišiek.

„Č…č…čože? Škrečka?“ vykoktal som prekvapene.

„Áno, ja viem, je mi to strašne trápne, ale ja už naozaj neviem, kam ho mám dať. Chalani ho zabijú, keď sa im náhodou dostane pod ruky, a oni budú mať vypité. Veď to poznáš, bitka sem, bitka tam… Nevieš, kedy sa im pripletie do cesty a ja si oslavu neužijem, kým nebude Prdík v bezpečí.“

„Kto kým nebude v bezpečí?“ opáčil som neveriacky.

„Prdík, môj škrečok,“ pozrela na mňa ako na idiota.

„Aha,“ zamračil som sa, „a odo mňa chceš, aby som ho zobral k sebe domov. Chápem to správne?“

Zapichla do mňa svoj kajúcny pohľad.

„Keď budeš taký milý,“ zatiahla zvodne. „Chrobáčik, si moja posledná nádej,“ podišla ku mne bližšie a rukou mi pekne pomaličky prešla po líci. Tá vie ako na to. Okamžite som sa poddal. Možno za to mohol ten uhrančivý pohľad. Dnes si dala okolo očí linku, čo spôsobovalo, že bola vražedne sexi. Môj poker face sa rýchlo menil na výraz mokrého šteňaťa, ktorému pred očami mávajú kúskom čerstvého mäsa.

„Samozrejme,“ vypadlo zo mňa nakoniec, „toho škrečka ti s radosťou postrážim.“ Príliš naradostene som teda nevyzeral, ale Kejdine pery sa roztiahli do víťazného úsmevu.

„Skvelé, môžeš sa poňho zastaviť dnes o druhej. Vieš, kde bývam, nie?“ opýtala sa, no bolo to zbytočné. Jasné, že som vedel, komu patrí najväčšia vila v meste.

„Áno, viem, kde bývaš,“ odvetil som akosi dôraznejšie, než som plánoval, no Markéta sa naďalej spokojne usmievala, akoby si to ani nevšimla. Pohodila svojou havraňou hrivou a, zanechávajúc za sebou oblak omračujúceho parfumu, sa vybrala kráľovskou chôdzou do triedy.

Chvíľu som stál ako omráčený. „Škrečok?“ kričalo moje podvedomie. Snažilo sa mi naznačiť, že ma Markéta zneužíva, ale vysvetľujte to kôpke rozbúrených hormónov. Počas vyučovania som sa vôbec nemohol sústrediť. Keď som sa dostal z prvotného šoku, zistil som, že sa na to popoludnie celkom teším. Markéta a ja, u nich doma… Dúfal som, že tam budeme sami. Možno práve to bol jej zámer. Začali ma prenasledovať rôzne predstavy. Od úplne nevinných, až po tie pikantnejšie.

Ani neviem ako, sedel som v lavici a vypleštene som zízal do neznáma. „Sanický! Snažte sa tváriť aspoň trochu duchaprítomne!“ zakričal na mňa odrazu profesor ekonómie. Volal sa Emil Vrasenský, ale každý ho volal Vráskavec. Samozrejme, že nie do očí, ale bol dosť múdry na to, aby sa tváril, že o tom nevie. „Na čo to tak čučíte?“ nenechával ma profesor na pokoji. „Alebo skôr na koho?“ usmial sa provokačne a pozeral pri tom na Markétu.

Až teraz som si uvedomil, že som celý čas vyjavene civel na ňu. Dobre, že mi netiekli sliny po brade.

„Radím vám, sústreďte sa na výklad,“ neprestal Vráskavec, „s Rovickou si to vybavte mimo vyučovania.“

Teraz sa pohľady celej triedy otočili na mňa, ako keď si niekto prdne počas ticha v kostole. Zaliala ma horúčava. Vyzeral som ako zadok makaka. V tvári červený od hanby, ale zároveň som aj trochu modrel od nedostatku kyslíka, lebo moje pľúca odrazu rezignovali.

„Marečku, podejte mi pero,“ snažil sa zavtipkovať Vráskavec. Jeho vtip očividne nikoho nepobavil, tak to preložil, mysliac si, že tomu nerozumieme. „Postavte sa,“ nariadil mi. Už som išiel splniť jeho príkaz, keď som prišiel na to, že sa za žiadnych okolností postaviť nemôžem. Mne sa už totiž postavilo niečo iné. Zrejme som nemal toľko fantazírovať. Tento pocit nikomu neprajem. Bol to moment, ktorý sa hlboko zapísal do mojej emocionálnej roviny. Balansoval som na pokraji najväčšieho poníženia v mojom živote. Zatiaľ o tom nikto nevedel, takže som z toho ešte mohol nejako vykľučkovať.

„Hovorím vám znova a naposledy, vstaňte,“ vyzval ma opäť Vráskavec. „Nie,“ namietol som rozhodne a v triede to okamžite zašumelo.

„Ten mĺkvy chalan sa vzoprel profesorovi? Sila! Je to frajer,“ znelo z lavíc.

„Sanický, toto nemyslíte vážne!“ naštval sa Vrasenský ako ešte nikdy. „Myslím to smrteľne vážne, pán profesor,“ odpovedal som pokojne, prekvapený sám sebou, čo ho ešte viac vytočilo.

„Mám problémy s nohou a dosť ma bolí, keď chcem vstať,“ dodal som dôležito.

„Ty parchant malý! A hlava ťa nebolí?“ zahnal sa na mňa profesor, keď sa v tom stal zázrak. To nám do triedy rovno mohol vojsť Hagrid a povedať, že som Harry Potter. Markéta vstala a začala hovoriť na moju obranu:

„Pán profesor, prosím, nechajte ho tak. Je to moja vina. Nabudúce sa ho pokúsim menej rozptyľovať.“

Vráskavec sa zarazil. Sám mal problém hľadieť Kejdy do očí. Ešte raz sa na mňa nahnevane zadíval a pokračoval vo výklade. Kejdy na mňa nenápadne žmurkla a ostatní si ma až do konca vyučovania šokovane obzerali. Až po poslednom zazvonení som zistil, že sa trasiem ako pupok brušnej tanečnice.

Na upokojenie som si doma spravil kávu a tesne pred druhou som sa peši vybral k Markétinej vile. Vážne som netušil, či budem schopný povedať aspoň pol slova. Pred dverami som ešte váhal, či sa nemám vrátiť domov a vyhovoriť sa, že ma zrazilo auto. To ale znamenalo, že by som sa pod nejaké musel hodiť… Čudné myšlienkové pochody už ale boli neopodstatnené, lebo som akosi automaticky zazvonil.

Dvere sa otvorili a na prahu stála antická bohyňa Markéta v krátkej áčkovej sukni a priliehavom bielom tričku.

„Vitaj, Maťo,“ zaškerila sa, „poď ďalej.“

„Som Marek, ale vďaka za privítanie,“ povedal som presvedčivo, no neefektívne, lebo Markéta už bola v polovici točitého schodiska, takže ma nepočula. Alebo len nechcela? Otvorené dvere zrejme znamenali, že mám ísť za ňou. Vošiel som dovnútra, vyšiel som hore schodmi a ocitol som sa na dlhej chodbe, kde už na mňa čakala. Znamenalo to, že som tie otvorené dvere pochopil správne.

„Pohni si,“ zaštebotala a vošla do prvých dverí napravo.

Šiel som za ňou. Izba bola jemnej zelenkavej farby so svetlým nábytkom a veľkým oknom so širokým parapetom, na ktorom by sa dalo pohodlne sedieť. Zrejme práve preto tam boli povykladané vankúše. Okrem veľkej postele s kvietkovanými perinami tam bol aj rohový gauč so skleneným stolíkom. Na stenách boli akési maľby, dosť detinské a smiešne. Inak som si tam všimol kompletné stereo, domáce kino, notebook, dva tablety a v rohu bol dokonca zaparkovaný segway.

„Ako sa ti páči moja izba?“ opýtala sa okato, čakajúc pochvalu. „Normálka, čo ti poviem,“ zahlásil som frajersky a snažil som sa skrývať ohromený výraz. O takejto izbe som mohol len snívať. Moja bola veľká asi ako polovica jej postele.

„Steny si nevšímaj, keď sa nudím, maľujem si na ne, čo mi napadne,“ vysvetľovala. No toto! Keby som ja doma zmaľoval stenu, otec by v momente zmaľoval mňa.

„Posaď sa,“ skôr mi to prikázala, ako ponúkla, a ukazovala pritom na rohový gauč. Vediac, že nemám príliš na výber, som si sadol.

„A teraz zavri oči,“ prišiel ďalší príkaz. Počul som, že kamsi odbehla, ale len v rámci izby, lebo kroky sa príliš nevzďaľovali. „Nedívaj sa!“ upozornila ma, keď si všimla, že sa jedno z mojich zvedavých viečok dvíha. Privrel som oči najtesnejšie, ako som vedel. Hlavne nech je spokojná. Kroky sa vracali späť, až kým nezastali tesne pri mne. „Teraz vstaň a vystri ruku,“ dávala mi inštrukcie, akoby som bol malé decko, ktoré nevie poskladať lego. Aj tak som bez slova poslúchol a čakal, čo sa bude diať.

Do ruky mi odrazu vložila niečo teplé a mäkké. Mal som chuť sa s tým naveky maznať. „Ale, čo to môže byť? Žeby?… ale nie,“ hralo sa so mnou moje podvedomie.

„Otvor oči!“ zapišťala nadšene. Keď som to spravil, oblial ma studený pot. V ruke som mal tučného bieleho škrečka. Akosi som jej zabudol povedať, že neznášam akékoľvek hlodavce a im príbuzné cicavce od myší až po králiky, bobry, morčatá a kapybary. Myslel som si, že mi odovzdá klietku, nasypem mu žrádlo a tým to skončí.

„Je zlatý, že?“ rozplývala sa Markéta nad škrečkom, zatiaľ čo ja som mal nutkanie vyhodiť ho von oknom.

„Neskutočne,“ utrúsil som ironicky, zatiaľ čo môj mozog hľadal prijateľné východisko z tejto situácie. „Nemôžeš jej povedať, že sa ho bojíš! Vyzeral by si ako bábovka!“ panicky čosi vo mne kričalo.

„A prečo ho mám v rukách?“ opýtal som sa nakoniec.

„A ty si čo myslíš? Že bude celý čas v klietke? To ani náhodou! Musíš sa s ním hrať!“ rozhorčene vykladala Markéta.

„Bože drahý,“ rezignovalo moje podvedomie, „to si robíš srandu?“

„Prdík najviac zo všetkého miluje lezenie po rukách,“ usmiala sa Markéta, ignorujúc môj znechutený výraz. Okej, neberiem mu to, len ma naplo z predstavy, že tie ruky majú byť moje. Bol som si istý, že už do konca života nimi nebudem jesť. „Vyskúšaj si to,“ nabádala ma. „Pozri, takto. Dáš jednu dlaň nad druhú a on vylezie hore. Zábavné, nie?“ ukazovala mi, zatiaľ čo škrečok presúval svoje chlpaté tuky po mojich dlaniach.

„Hej, úžasné,“ snažil som sa znieť vyrovnane, ale hlas som mal ako klaustrofobik v kanáli.

„Ou, ja som ale hlúpa! Prepáč! Zabudla som sa ťa opýtať, čo si dáš! Vodu? Kofolu? Kávu? Karamelové latté?“ potom začala vymenúvať všetky produkty kávovaru Tassimo.

„Ďakujem, voda postačí,“ prerušil som ju.

Keď vyšla z izby, pochopil som, že to nebol dobrý nápad nechávať ma tu samého so škrečkom. Opäť sa ma zmocnila panika. „Čo teraz?“ spýtal som sa niečoho neviditeľného, no odpoveď neprišla.

Zahľadel som sa na škrečka. Po chvíli som si všimol, že má celkom pekné oči. Takto by to mohlo fungovať. Zahľadím sa mu do očí a možno ma prejde nutkanie ho zašliapnuť.

„Tak čo, chlpáč?“ prihovoril som sa tej smradľavej guli, „budeme kamará… Au!“ vykríkol som. Ten bastard ma totiž uhryzol. Chtiac či nechtiac som ho v šoku pustil, čím som spôsobil katastrofu. Škrečok namiesto toho, aby spadol na podlahu a v pohode to prežil, sa rozhodol, že si buchne hlavu o luxusný sklenený stolík. Potom už len spravil nemotorné salto a nevládne sa rozcapil na zemi.

Chvíľu mi trvalo, kým som to spracoval. Nakoniec mi došlo, že som práve zabil milovaného škrečka Markéty Rovickej. „Ona ťa bude do smrti nenávidieť. Vieš to, že?“ prihováralo sa mi otravné podvedomie. „Sklapni!“ zavrčal som nahlas a začal som konať. Zomrieť ako panic nebolo lákavé, tak som rýchlo škrečka hodil do klietky a prikryl ho pilinami, akože spí. Vedel som, že Markéta nie je taká blbá, aby mi uverila. Alebo hej? To už mi bolo jedno.

Schytil som plechovku so žrádlom, že utečiem, keď som si na zemi všimol krvavý fľak.

„Do prdele,“ zanadával som.

„Voda sa už nesie!“ zaznel Markétin hlas zo schodov a mne napadlo len jedno. Kroky sa blížili, tak som spravil to, čo som musel.

„Čo to tu robíš?“ ostala Markéta zarazene stáť vo dverách.

„Cvičím jogu,“ odvetil som so širokým úsmevom, zatiaľ čo som, ležiac na bruchu, predvádzal polohu kobry. Dúfal som, že moja čierna bunda vpije aj posledné červené kvapky z miesta činu.

„Aha,“ zašepkala zvažujúc, či by náhodou nemala utiecť pred psychopatom. Namiesto toho ale ušiel sám psychopat. No čo som mal robiť? Zdrapil som klietku a rozbehol som sa ku dverám kričiac, že sa hrozne ponáhľam. Ešte som stihol skontrolovať, či som z podlahy vytrel všetko, a cestou som nabúral do Kejdy a skoro som jej vyrazil z rúk podnos s dvoma pohármi a džbánom plným vody.

Hlavne že si nevšimla, že jej Prdík nejaví známky života. Vybehol som z ich domu ako neriadená strela a zastavil som až pred našou bránkou. Doma som sa vyvalil na posteľ, aby som si zrátal dve a dve. Hneď nato mi niečo napadlo. Schytil som peňaženku a ponáhľal som sa do ZOO shopu, kúpiť nového škrečka. Lenže tam mali len hnedých a čierno-bielych.

„Som mŕtvy,“ zahlásil som sledujúc akvárium plné piraní, ktoré práve ohlodávali svoju úbohú obeť. Trochu mi to pripomínalo moju budúcnosť, keď sa priznám, že som vrahom.

Domov som šiel ako väzeň na popravu. Celú noc som počúval hudbu, ktorá sa niesla mestom z Kejdinej oslavy. Celú noc som hľadel von oknom a rozmýšľal som, čo jej, preboha, poviem. Stále som ju ľúbil, aj keď ona ma len zneužila. Nechcel som ju raniť. Napadlo mi, že som možno idiot, ale pre dievča všetko. Ráno som po prebdenej noci niesol klietku ulicou. Rozmýšľal som, či je v našom štáte možné dostať za vraždu trest smrti. Vedel som, že je to len škrečok, ale tento, konkrétne, na moju smolu, patril Markéte Rovickej. Dosť som sa bál, že na mňa jej zbohatlícky tato podá trestné oznámenie.

Keď som už konečne zastal pred pekelnou bránou ich sídla, srdce mi vybehlo až kamsi… no. Moje nohy sa tvárili, že nepatria ku zvyšku tela a snažili sa otočiť a čo najrýchlejšie utiecť. Môj trup však smeroval vpred. Zmierený s osudom už pochopil, že nemá na výber.

Zazvonil som.

Najskôr sa nič nedialo, ale odrazu sa dvere prudko rozleteli a so smiechom z nich vybehli dve dievčatá. Blondínka a brunetka. Boli príliš rýchle na to, aby som ich spoznal. Až keď sa hnali po chodníku, zistil som, že je to Ivana s Kornéliou. Kejdine kamošky. Využil som príležitosť a vošiel som do domu. Klietku so škrečkom som položil na schody a hľadal som Kejdy. Chcel som ju najprv pripraviť na to, čo uvidí. Ale čo jej poviem? „Markétka, zlatíčko! Milujem ťa! Ale je tu taká maličkosť, ktorú ti musím prezradiť, kým si ma vezmeš. Namiesto Prdíka som ti priniesol smradľavú mrcinu!“ Nie, takto by to určite nešlo. Musel som vymyslieť niečo iné.

„Marek?“ zaznelo mi zrazu za chrbtom. No nie, ona si pamätá moje meno? Konečne ma berie vážne a ja som jej zabil škrečka?

„Kejdy! Tak rád ťa vidím!“ snažil som sa tváriť bezstarostne.

„Ako dopadla oslava?“

„Žartuješ? Že sa ma vôbec pýtaš!“ zatiahla nadšene. V skutočnosti ale chcela, aby som sa pýtal. „Bola to najlepšia party v mojom živote!“

„Vážne?“ usmial som sa nasilu. Nechcel som vedieť, čo príde, keď zistí, čo sa stalo. Namiesto úžasnej oslavy si bude pamätať tragédiu.

„A kde je Prdík? Chcem ho vidieť!“ začala dobiedzať.

„Jaaaa… vieš, ide o to… že… musím ti niečo povedať,“ dostal som zo seba.

„Čo také?“ Markéta dvihla podozrievavo obočie.

„Vieš… stala sa taká vec…“ nestihol som dokončiť, keď Markéta začala neskutočne kričať.

„Bože! Čo to má znamenať? Okamžite vypadni! Zmizni z môjho života! Už ťa nikdy nechcem vidieť!“ vrieskala ako najatá a mne tŕpli končatiny. Najskôr som si bol na stopäťdesiat percent istý, že tie slová patria mne. Keď som ale otvoril oči, ktoré som mal dovtedy od strachu zavreté, zistil som, že sa Markéta nepozerá na mňa.

„Videl si to? Bože môj! Videl si to?“ pýtala sa ma zhrozene a ukazovala prstom za mňa.

„Č…č…čo?“ koktal som zmätene, ale pochopil som hneď, ako som sa otočil.

Po chodbe práve trielil tučný kocúrisko so zlatou stuhou na krku. Na tom by nič nebolo, keby klietka, kde bol ešte nedávno mŕtvy škrečok, nebola vyvrátená na podlahe. Malé mrežované dvierka sa rytmicky hompáľali a všade boli piliny.

„On zožral môjho Prdíka!“ hovorila si sama pre seba a neveriacky pri tom krútila hlavou.

„To je strašné,“ pripojil som sa k nej, ale tak, aby nebolo počuť, ako sa mi uľavilo. „Tučný kocúr prehltol tučného škrečka. Aká irónia,“ smialo sa moje podvedomie. Nech to bolo, ako chcelo, tej štvornohej huspenine so stuhou som bol vďačný. Markéta ešte hádzala papučami po mojom chlpatom záchrancovi, ale netrafila ho. Statočne kľučkoval, kým sa mu nepodarilo ujsť do záhrady.

„Môj Prdík,“ fňukala Markéta smutne a vrhla sa mi okolo krku. Najprv som si myslel, že sa mi to len sníva. Musel som sa nenápadne štipnúť do ruky, aby som uveril, že je to realita.

„Kejdy, no tak, neplač. Kúpim ti nového,“ utešoval som ju.

„Vážne?“ pousmiala sa cez slzy, ešte stále schúlená v mojom objatí.

„Ty si taký milý. Sľúb mi, že pri mne ostaneš. Sľubuješ?“

Vytreštil som oči, no akosi mi došlo, že je to nedôstojné.

„Jasné, zlatko,“ povedal som nakoniec suverénne a moje pery sa roztiahli do blaženého úsmevu.

Hlasovanie bolo ukončené!