Zmysluplnosť v stene a tajomstvá v mysliach druhých
Súťažné príspevky 2016
Atramentovou oblohou preletela hviezda. Čas na želania, ktoré sa nikdy nenaplnia práve prišiel.
Kráčala som tou starou uličkou ako každý večer. Scenár sa opakoval a mne to všetko pripadalo ako obyčajná repríza. Prísť, zlepšiť mu deň, pozorovať hviezdy, vyryť ďalšiu múdru myšlienku do steny, pozorovať ho ako fajčí a ísť domov. Znie to ako klišé, ale asi to naozaj potrebuje. Má dosť ťažký život. Stratil všetko. Má už len mňa.
Každý večer, keď som kráčala presne touto uličkou, som si želala, aby jeho život nadobudol nejaký zmysel. Bolo to moje jediné želanie.
Vošla som do menšej bytovky a brala schody po dvoch. Výťah už dávno odstavili. Neviem prečo. Na štvrtom poschodí som dvakrát zaklopala. Bol to signál, že som to ja a nie niekto iný. To je tak, keď máte na krku políciu.
Po krátkej chvíli mi otvoril. Spoza dverí na mňa vykukla strapatá hlava, z ktorej na všetky strany trčali dredy ako antény.
Vošla som dnu a v momente ma obklopil dym.
„Mal by si si tu vyvetrať,“ poznamenala som bez pozdravenia. Minule sme usúdili, že zdraviť sa a lúčiť sa je zbytočné.
„Nie. Takto je to lepšie,“ pousmial sa a objal ma.
„Čo sa ti páči na dyme?“ nechápala som. Smrdelo to tu ako v krčme.
„Je voľný. Pravý opak nás. Myslíš, že sme voľní? Nie sme. Nikto nie je. Len tento dym,“ obzrel sa okolo seba.
Silno som ho objala a pobozkala na kľúčnu kosť. Vedela som, že je to jeho slabina. Mala som ho prečítaného ako svoju zbierku kníh na poličke. Presne som vedela, čo bude nasledovať. Hra, ktorá ho drží pri živote. Hra pier. Tá hra, ktorá je nemá, ale aj tak povie veľa. Vždy ma fascinovalo, že nikdy nechcel viac. Bola som naňho hrdá.
„Ten dym bude naozaj voľný, až keď ho pustíš von,“ zašepkala som mu do ucha ku koncu.
„Celkom paradox, nie? Držať v zajatí niečo, čo je tak voľné,“ uškrnul sa.
Sedeli sme na balkóne a pozorovali sme hviezdy. Zapálil si cigaretu a vzduch vyfúkol smerom k oblohe. Vedel, že ma nemusí núkať, lebo aj tak by som odmietla. Poznal ma. Tak ako som ja poznala jeho.
„Dnes som rozmýšľal,“ začal.
Neodpovedala som. Čakala som, čo povie ďalej.
„Viem, že stačia skutky. No niekedy to, čo tými skutkami chceme povedať, treba potvrdiť slovami,“ vtiahol do pľúc ďalší obláčik dymu, „kým je ešte čas. Kým nie je neskoro. Lebo veľa slov zostáva nevyslovených a zomrú spolu so srdcom,“ dopovedal. Toto bola jeho dnešná múdra veta.
„Chceš mi niečo povedať, Robin?“ spýtala som sa ho. Cítila som, že má niečo na srdci. Niečo ťažké. Ako kameň, ktorý sa dá len ťažko odvaliť.
„Áno. Len neviem, či to dokážem,“ vzdychol si a cez zábradlie hodil preč dymiaci ohorok.
„Myseľ človeka dokáže nepredstaviteľne veľa. Je už len na jeho odhodlaní to uskutočniť,“ poznamenala som.
„Ako vidím, tak tu máme dnešnú myšlienku,“ usmial sa. Mal nádherný úsmev. Skoro nikdy sa neusmieval, preto keď sa usmial, bol to ten najúprimnejší úsmev, aký kedy bol.
„Spadla hviezda. Videla si to?“ zahľadel sa na oblohu. „Želaj si niečo.“
Želala som ti to, čo vždy.
„Čo to bolo?“ spýtal sa zvedavo.
Zaváhala som. Vedela som, že ak mu to poviem, reakcia nebude moc pozitívna. Ale prekonala som strach a vyslovila som to, na čo myslím vždy cestou za ním.
„Chcem aby si našiel zmysel života,“ povedala som potichu. Cítila som, ako zamrzol. Nepovedal nič. Mlčal a sledoval nehybné zábradlie.
„Čo si si želal ty?“ skúsila som zabiť to trápne ticho.
Neodpovedal.
Veľakrát sme boli spolu ticho. Ale bolo to zmysluplné ticho. Také to ticho, keď každý nad niečím premýšľa a presne vie, nad čím premýšľa ten druhý. Ale toto bolo to trápne ticho, kedy som nevedela, čo mám robiť.
„Svetový mier,“ zamrmlal ironicky. Toto nie je dobré.
Vzdychla som si. Náhle sa postavil a vošiel dnu do bytu. Chvíľu som tam sedela sama, ale potom som sa vybrala za ním. Stál pri stene, ktorá bola plná našich hlbokých myšlienok.
„Myslíš si, že môj život nemá zmysel?“ pozrel sa mi priamo do očí.
Neodpovedala som.
„Pozri sa na túto stenu. Čo pre teba znamená?“ stále neuhol pohľadom.
Neodpovedala som.
„Pozri sa na mňa. Čo pre teba znamenám ja?“ prebodával ma čokoládovohnedými očami.
Cítila som ako pomaly, ale isto prichádzajú slzy. Nie. Nechcela som pred ním plakať.
„Môj zmysel života je v tomto,“ poklepal prstom po stene. „Otvoriť ti oči, aby si chápala. Keď som bol menší, chcel som otvoriť oči celému svetu, ale dnes si celý môj svet ty, takže som to zvládol. Možno preto si myslíš, že nemám zmysel života. Ale tento zmysel nie je v tom, že budem tráviť čas s ľuďmi. Ako môžeš vidieť, na prežitie mi stačí jediný človek.“
Odmlčal sa a začal na stenu vyrývať ďalšiu vetu: Strach udáva hranice našej mysle.
Podišla som k nemu a objala ho. Otočil sa a jemne sa usmial.
„Čo si mi chcel povedať?“ spýtala som sa.
„Existuje nespočetné množstvo slov a je priam umenie vedieť ich správne použiť. Prepáč, ale ešte na tom pracujem,“ dal mi pusu na čelo.
„Raz mi to budeš musieť povedať,“ vyhlásila som rozhodne.
„Raz áno. Možno ešte dnes. Uvidím,“ povedal a odišiel na balkón si zapáliť.
Stála som tam a po stýkrát som čítala všetky slová na stene. Všetky myšlienky, ktoré dokonale zapadali. Všetky slová, ktoré dávali taký hlboký význam, až som prestávala veriť, že to dali dohromady len dve hlavy.
„Robin?“ vyšla som za ním na balkón.
„Už musíš ísť, však?“ vydýchol ďalší oblak dymu.
Prikývla som. Chytil ma za ruku a spolu sme šli k dverám. Otvoril ich a silno ma objal.
„Vieš, čo som ti chcel povedať?“ zašepkal.
Mlčala som.
„Ľúbim ťa,“ povedal to tak potichu, že som si chvíľu myslela, že sa mi to len zdalo.
Nevedela som, čo mám na to povedať, keďže nikdy predtým mi nič také nepovedal. Chvíľu sme tam potichu stáli, potom ma pobozkal, zaželal dobrú noc a zavrel dvere.
Po ceste domov, som bola stále zarazená. Aj na druhý deň a aj na ceste tam. Už som nerozmýšľala nad zmyslom jeho života. Chcela som mu len odpovedať.
Vybehla som hore po schodoch a zaklopala na dvere.
Nič.
Zaklopala som znova. Bolo to divné. Vždy otvorí hneď.
Stále nič.
Otvorila som dvere. Nezamykal. Nikdy.
Stále bolo cítiť dym, ale v ovzduší bolo aj niečo iné. Rýchlo som vošla do hlavnej izby, no v momente som sa otočila.
Toto musel byť vtip. Keď mal dobrú náladu, vedel byť neskutočne vtipný.
Znovu som sa otočila smerom k nemu a zahľadela som sa na jeho bezvládne telo v kaluži krvi.
„Robin, čo to zas do pekla robíš?“ skríkla som a kľakla som si k nemu. Snažila som sa nahmatať tep, no jeho studená pokožka a nehybná hruď to celé len potvrdili.
„Prečo?“ šepla som. Cez slzy som ho takmer nevidela. Nevedela som, čo mám robiť. Zavolala som záchranku a ľahla som si vedľa neho. Chytila som ho za bezvládnu ruku a všimla som si hlboké rany na zápästí. Podrezal sa.
Nechápala som. Koľkokrát sme sa rozprávali o tom, aká je samovražda hlúposť? Postavila som sa. Nemohla som sa ďalej na neho pozerať. Bolo mi zle a krútila sa mi hlava. Vybehla som na balkón nadýchať sa čerstvého vzduchu, no veľmi mi to nepomohlo.
„Robin, čo som spravila zle? Prečo si ma opustil?“ šepkala som smerom k oblohe. Presne tým smerom, kadiaľ včera unikal dym. A možno aj tým smerom, kadiaľ unikla jeho duša.
Vrátila som sa dnu a prešla som k našej stene. Všimla som si, že podčiarkol jednu vetu.
City aj tak nakoniec ovládnu mozog.
Prepadol ma pocit viny. Možno to spravil preto, že som sa mu nepriznala, že aj ja, že ho ľúbim. Práve vtedy mi to jeho rozprávanie a slová, ktoré zostali nevyslovené…
Ďalšie slzy.
Podarilo sa mi zaostriť na jednu vetu, ktorú tu vyryl, keď sme sa pohádali. Možno preto boli jej ryhy hlbšie.
Ľudia zabúdajú odpúšťať a vinu hľadajú aj na tých najabsurdnejších veciach, ako je napr. hojdací koník.
Pamätám si, že za hádku mohol on. Preto to tam vyryl. Aby to už nezopakoval. Učil sa na vlastných chybách.
„Aj toto bola chyba, Robin. Len už sa z nej nebudeš môcť nikdy poučiť,“ povedala som do prázdna.
Existujú malé chyby, ktoré si uvedomíme až po dosť dlhom čase, a je nám to jedno. Potom existujú väčšie chyby, z ktorých sa snažíme poučiť, no vyjde nám to až na niekoľký pokus. Potom sú ešte väčšie chyby, ktoré nás dlho a veľmi mrzia, a naším hlavným cieľom je ich napraviť a napokon tu sú tie najväčšie chyby, ktoré sa už nedajú vrátiť späť. Pravda je taká, že žiadna chyba sa nedá úplne vygumovať. Vždy sa niekomu vryje do pamäti.
Zobrala som z poličky vreckový nožík, dúfajúc, že túto životnú chybu neuskutočnil práve ním, a na stenu som vyryla pravdepodobne poslednú múdru vetu.
Guma na chyby neexistuje.
Za oknom som počula záchranku.
Vrátila som sa k jeho chladnému telu a pevne mu stisla ruku.
„Aj ja ťa ľúbim,“ zašepkala som a zahľadela som sa na jeho fialové pery, ktoré už nikdy nevyčaria ten nádherný úprimný úsmev. Potom som už len cez slzy sledovala, ako jeho telo zakryli čiernym igelitom a odniesli ho preč.
Roztrasenými rukami som na stenu vyryla:
Každá myseľ skrýva tajomstvá a odchody sú často neznáme.
Nedávalo mi to zmysel. Tak ako jeho čin. Dodala som:
Niekedy neostáva nič iné, než len nechápať.