Žena, čo kŕmila holuby

Stalo sa to presne pred dvoma rokmi, 2. 12. 2014 . Mala som vtedy 12 rokov a tento deň sa mi navždy vryl do pamäti. Vyzeralo to ako obyčajný zimný večer. Brat s otcom pozerali nejaké zábavné programy, mama si čítala knihu a ja som akurát večerala – v celom našom dome vládla príjemná zimná atmosféra. Mohlo byť tak 22:00, keď sa to všetko začalo…
Vonku začalo veľmi snežiť a vypadla nám elektrina. Oco sa akurát chystal ísť do pivnice a pozrieť ističe, keď zrazu zazvonil zvonček. Mama otvorila. Vo dverách stála stará, špinavá, slepá žena s chlebom v ruke, ktorá opakovala dookola tú istú vetu:
„Pustite ma, prosím, dnu, pomôžte mi nájsť moje holuby, pustite ma, prosím, dnu, pomôžte mi nájsť moje holuby…!“
Do dverí som pribehla aj s otcom.
„Prosím vás, odíďte,“ povedala mama.
Žena sa ešte viac vtisla do dverí a neprítomným výrazom opakovala:
„Pustite ma dnu, pomôžte mi nájsť moje holuby, chcú mi ich zobrať, pomôžte mi…!“
Vtom sa ozval otec: „Pani, obávam sa, že vám nevieme pomôcť, prosím vás, odíďte,“ dopovedal a zavrel dvere.
Nestihli sme sa ani otočiť a zvonček zaznel znova.
„Pani, vravel som, že vám nevieme pomôcť, ak neodídete, budem musieť zavolať políciu!“ povedal a zavrel dvere.
Ale zvonček sa ozval aj tretíkrát.
„Pani povedal som…“ opakoval nahnevaný otec, no v tom sa zastavil. Pred dverami nikto nebol. Vtom naskočila elektrina.
„Mami, kto to bol?“ opýtal sa vystrašený brat.
„Nikto, zlatíčko, nemysli na to, poď späť,“ zahovorila to mama.
Aj ja som bola z toho celkom vystrašená a znepokojená, a tak som si išla ľahnúť aj ja.
Nasledujúci deň o tom nikto v domácnosti nehovoril. Ale aj tak som si všímala ich tváre. Už keď sa chystali aj niečo povedať, vždy sa zabrzdili, akoby sa báli. Toto pokračovalo až do večera, kým sme nezačali pozerať správy. Ale nejako extra sme ich nevnímali, skôr sme sa rozprávali, až na jednu informáciu, ktorá nás úplne zmrazila.
„Včera o 23. hodine nás zastihla smutná správa,“ vravela hlásateľka v telke, „pri obci Slaná našli dnes ráno cestári ležať v priekope slepú bezdomovkyňu, ktorá stále opakovala: Kde sú moje holuby, vráťte mi moje holuby. Žena bola navyše podchladená a v katastrofálnom stave, mala rôzne zranenia v oblasti hlavy a brucha, ktoré jej spôsobili aj vnútorné krvácanie. Okamžite bola prevezená do nemocnice, kde jej bolo poskytnuté zdravotné ošetrenie. Vyzeralo to, že je v stabilizovanom stave, keď náhle skonala. Jej totožnosť je doteraz neznáma, preto prosíme ľudí, ktorí ju poznali, aby sa hlásili na polícii. Bližšie informácie nám povie Zuzana Palovská z miesta činu,“ skončila hlásateľka.
Nemo som sledovala aj nasledujúcu reportáž, kde vraveli, že nie je vylúčené aj cudzie zavinenie. Táto informácia ma dostala, ale nerozprávala som o tom s nikým. Ani rodičia sa so mnou o tom nerozprávali. Spamätávala som sa z toho asi týždeň a postupne som na to prestávala myslieť.
Prešiel rok. Neuvedomovala som si, že prešiel rok odvtedy, čo sa to stalo, a tak som ako každé ráno išla do školy. Obliekla som sa a otvorila dvere. Vtom som zbadala niečo, na čo nikdy nezabudnem.
Pred našimi vchodovými dverami bol húf holubov a pred nimi stála žena, ktorá ich kŕmila. Bola to tá istá žena, čo nám presne pred rokom zvonila a prosila o pomoc. Ale niečo bolo iné, bola priehľadná. Bol to jej duch. Len nemo stála, s neprítomným výrazom a kŕmila živé holuby.
Chvíľu som tam ešte stála a neverila vlastným očiam. Potom zmizla. Vyparila sa a holuby odleteli.
Vtom mi prišlo strašne zle, tak som rýchlo pribehla na WC. Zvyšok dňa som bola doma, rodičom som povedala, že ma bolí brucho, no keď sa pýtali z čoho, nepovedala som. S nikým som o tom, čo som videla, nerozprávala.
Až dodnes.
Dnes je 1. 12. 2016. Deň pred druhým rokom od toho, čo sa to stalo.
A ja som zvedavá, čo sa bude diať tentokrát, aj keď v kútiku duše dúfam, že nič…

Hlasovanie bolo ukončené!