Líza – Kto ukradol sneh
Súťažné príspevky 2016
Kúzelnícka mačka Líza žila v jednom kúzelníckom dome s jednou kúzelníckou rodinou, ktorá sa správala úplne obyčajne a Líza tiež. Raz, bolo to keď sa blížili Vianoce, Líza sedela na okne a sledovala, kedy začne snežiť. O chvíľu priletela pinka. Líza sa s ňou začala hrať a naťahovať sa, až kým takmer nespadla z okna. Zachytila sa pazúrikmi, ale aj tak sa zľakla a pinku nechala na pokoji.
„N-niekto u-ukradol s-sneh!“ vyjachtala pinka.
„Nezmysel!“ povedala Líza.
„T-tak p-prečo d-dneska e-ešte n-nenasnežilo?“ trvala si pinka na svojom. Líza sa zamyslela, takže zabudla na hru.
„Kto to urobil?“ spýtala sa Líza.
„Neviem,“ riekla pinka.
Za chvíľu už obidve kráčali lesom, aby to zistili.
„Máš nejakých svedkov?“ opýtala sa Líza po chvíli.
„Svedkov? Ani nie. Iba som zacítila, že sneží, ale zboku. Zrazu všetci pribehli a začali kričať, že niekto ukradol sneh,“ povedala pinka.
„Vieš mi povedať, kto všetko boli tí ,všetci´?“ chcela vedieť Líza.
„Ježko a vtáctvo. Všetko vtáctvo,“ usúdila pinka.
„Koľko tých vtákov je?“
„Neviem presne. Ale veľmi veľa.“
„Tak dobre. Poďme za tým ježkom. Vieš, kde býva?“
„Ulica Dubová, d…“
„Nemusíš mi to vravieť,“ skočila jej do reči Líza, „stačí, keď ma tam zavedieš.“ A tak šli.
„Ježko,“ oslovila ho Líza, keď prišli, „videl si toho, kto ukradol sneh?“
„Nevidel,“ povedal ježko, „ale vtáci začali splašene pokrikovať, že niekto ukradol sneh, tak som sa pridal.“
„To snáď nie je pravda!“ vykríkla Líza, „to nemá zmysel! Nemá to zmysel! To je nekonečný príbeh! Popravde, je mi úplne fuk, kto ukradol ten sneh! Idem domov! Ak ma budete potrebovať, zájdite do kúzelníckeho domu. Čau!“
Ale to, čo vravela Líza, bola polopravda. Ježko s pinkou prekvapene sledovali, ako Líza zabuchla dvere do ježkovho príbytku. Keď Líza došla až domov, na parapete ju privítal papierik. Stálo tam:
Vyrieš túto hádanku:
Ach, tak ty si tá Líza,
čo rieši, kto ukradol sneh.
Tak dobre sa na to zíza,
na druhom konci vždy je breh.
Tak dobre sa na to zíza, premýšľala Líza. Na čo ja rada pozerám? Na sneh! Na to mäkké, biele páperie, v ktorom sa dá váľať! Ale pozerá ešte niekto s takou radosťou na sneh, ako ja? Asi nie. Ako by asi odosielateľ vedel, na čo rada pozerám? Toto preskočím. Poďme ďalej. Na druhom konci vždy je breh. Môže to byť more, jazero, potok, rieka… Ako tak premýšľala, priletela pinka.
„Nemohla som to vydržať,“ sťažovala sa pinka, „stále sa tu svieti, a ty tu sedíš a hľadíš do neba. Čo ti je?“
Líza jej všetko porozprávala. Veľavýznamne sa pozrela na pinku, ale tá poskakovala po parapete. Líza mala sto chutí začať ju loviť, a tak sa radšej pozerala niekam inam. Nakoniec to už nevydržala.
„Možno je úplne jedno, či je to more, jazero, potok alebo rieka!“ premýšľala, „odosielateľ musel vedieť, že na túto otázku existujú štyri odpovede, možno viac! Asi by som sa radšej nemala zaoberať tým, čo to je. Poďme jednoducho za vodou!“
Obidvom sa to zdalo ako vynikajúci nápad. A tak znova kráčali po lese pozdĺž rieky. Tam, kde sa rieka skončila, sa začínal ľad. Za živím plotom sa skrývala čistinka, kde bolo plno snehu. Ten živý plot bol kúzelný, a to mala Líza rada. Cez ten plot mohol prejsť ktokoľvek, dokonca čokoľvek, iba sneh nie.
„Konečne!“ radovala sa Líza.
„Ešte ale nie je všetko v poriadku,“ povedala skúmavo pinka, „sneh je predsa iba tu, nikde inde. Ten, kto ho sem odniesol, musí byť niekde nablízku. To nemôžeme len tak nechať.“
Vtom vyletela na strom a v zobáku už držala obálku.
„Asi niekto vedel, že máš pri sebe vtáčika, keď to dal tak vysoko,“ riekla napokon.
„Alebo vedel o mojich lezeckých schopnostiach,“ dodala Líza a už šikovne liezla na strom.
„Neviem, na čo tým narážaš,“ povedala so smiechom pinka a otvorila obálku, kde bolo napísané:
Výborne, cením si vašu odvahu, že ste došli až sem. Mali by ste vedieť… Teraz sa mi nechce vymýšľať rýmy. Prečo mám robiť všetko ja? Niečo si vymyslite sami. To je fuk. Nič vám nepoviem, je lepšie nechať si pre seba, že Líza sa na mňa hnevala. No dobre, práve som vám vykvákal, že sa na mňa Líza hnevala. Ale odteraz už naozaj nič .To vám sľubujem.
„Niekto tu mal smiešnu náladu!“ zasmiala sa Líza.
„A nevie udržať tajomstvo,“ dodala pinka, „ale perfektne nám to uľahčil.“
„Samozrejme. Nemôže to byť nik iný ako ježko!“ vyhlásila spokojne Líza. A tak sa obidve vydali za ježkom.
„Priznaj sa!“ vykríkla pobavene pinka, keď prišli.
„Ako ste prišli na to, že som to ja?“ ježko vypleštil oči, „veď som vám nič neprezradil!“
„Snažil si sa nič neprezradiť,“ opravila ho Líza, „ale v podstate si nám v druhom odkaze prezradil úplne všetko.“
„Toto nie je vec pre mňa,“ smutne priznal ježko, „mala to byť iba taká hra, aby ste sa pobavili. Ale teraz vidím, že som to pokazil.“
A tak spoločne dali preč ohradu na čistinke. Vtedy začalo všade naokolo snežiť. Líza spokojne odišla domov a ľahla si do svojho pelechu. Nesmierne sa tešila na zajtrajšie priateľské stretnutie s pinkou a na to, že budú biele Vianoce.