Ako sa chcel Telefko zmeniť
Súťažné príspevky 2016
Všetko sa to odohralo u nás doma. No vlastne u Julky. Ja som len veľké staré zrkadlo. Volám sa Smajlík. Smajlík preto, lebo keď sa ráno Julka zobudí, robí na mňa všelijaké grimasy. To meno mi len tak prischlo. Nazývajú ma tak moji kamaráti: uterák – Pilot, mydlo – Bublinka, zubná kefka – Zubka a telefón – Telefko. A vlastne on je hlavnou postavou nášho príbehu. Telefón. Pýtate sa prečo? Tak ja, Smajlík, vám to všetko vyrozprávam.
Stalo sa to už dosť dávno. V to ráno, keď Julka odišla do školy, sme mali poradu. Prišli všetci. Len Telefko nie. Všetky domáce potreby aj veci z Julkinej izby sa ho vybrali hľadať. A netrvalo to ani tak dlho, ako sme predpokladali. Našli sme ho v rodičovskej spálni, ako sa nadurdene rozpráva s lampou – Svietilkou.
„Prečo som telefón?“ spýtal sa. Otravne stáť a čakať, či sa ozve zvonenie, keď si niekto vôbec spomenie, že existuje nejaká pevná linka s ošúchaným slúchadlom a zaprášená prachom. To je nanič.
„Prečo nie som lampa?“ Tá jej elegantnosť a gracióznosť mi imponuje. Vznešene stojí vo dne, a keď sa zotmie, príde jej dôležitosť. Prítmie ožiari svojím žltým svetlom a každému je teplo na duši. Alebo kalendár. Je dôležitý. Zaznamenáva všetky udalosti v rodine. Narodeniny, meniny, návštevy lekárov alebo obyčajný príchod smetiarov. Všetko tam je. Čierne na bielom. Možno aj ružové na fialovom. Zabúdanie nemá šancu.
„Alebo prečo nie som ako ty, zrkadlo?“ Prinášaš ľuďom potešenie pri pohľade na usmiatu tvár, poučenie pri pohľade na ustarostený výraz a poznanie, že aj ráno práve zobudená tvár sa dokáže prúdom čistej sviežej vody zmeniť na nepoznanie.
Na tieto otázky mu neodpovedal nik okrem hodín. Hodiny – Tiktaky mu riekli jednoducho: „Si telefón. Ľudia ťa tak vyrobili. Máš im pomáhať. Nik z nás nemôže za to, že sa ti nepáči byť telefónom. Ak chceš, môžeš si na deň vymeniť so mnou miesto. Potom uvidíš.“
Tiktaky sú múdre a Telefkovi sa to zdalo byť ako dobrý nápad.
Na svitaní, keď už všetci odišli, tak sa Telefko postavil namiesto hodín a čakal, čo sa bude diať. Stál tam hodinu, dve, tri a stále počul len tik-tak, tik-tak, tik-tak… Vyčerpávajúce. Obidve slúchadlá mali toho dosť. Už to nevydrží. Otočil sa k hodinám a povedal:
„Vieš, byť hodinami je naozaj veľmi ťažké. A preto som sa rozhodol, že sa vymením s niekým iným.“
Tak Telefko zoskočil z nočného stolíka a vybral sa za perom – Škrabkom.
„Hej, Škrabko,“ zvolal telefón, „nechcel by si sa so mnou vymeniť?“
„Aj chcel,“ potešil sa ponuke. A tak sa vymenil s perom.
Hneď na druhý deň sa Telefko postavil do stojana na ceruzky. Začal písať. Najskôr domáca úloha z matematiky. Samé čísla, úsečky, zlomky… No hrôza! Potom slohová práca zo slovenčiny. S prepisovaním už napísaného a prečiarkovaním slov sa veru natrápil. Až sa mu z tuhy parilo.
Nepáčilo sa mu byť perom. Nepáčilo sa mu byť ani zubnou kefkou – príliš ho boleli štetiny. Ani kalendárom – nepotrebné listy mu vždy odtrhli. No, fuj! A dokonca ani lampou – vypálené žiarovky bolo treba vymeniť. A kto bude na to čakať?
Telefko nakoniec prišiel ku kamarátom s rozhodnutím. Zostane radšej taký, aký je. Je dobré byť tým, čím sme. A byť tým radi. Veď byť telefónom je niekedy aj zábava.
A to je koniec. Ale už ho nevyrušujte. Niekto zvoní… Počkať… Prepája!