Chors
Súťažné príspevky 2016
V temnej noci stratil som sa,
lesom márne blúdim – sám.
Poslepiačky bežím svižne,
tu cez kríky prepadám.
Slyším jemné kroky v tráve –
lístie jemne šuchotať.
Pocit, sťa by cudzích očí
pohľad ma chce dobodať?
Obzerať sa márne snažím,
v temnote nič nevidím.
Krok čo krok je čoraz bližšie,
strachom celý meravím.
Tu na krku niečo cítim,
teplý vánok… Zdá sa mi?
Hmatám nôž, no strach ma stále
drží pevne na zemi.
Vo vrkot sa vánok zmenil,
nečakám nič – iba skon.
Keď tu sprostred temna svetlo.
Vidím Chorsa? Je to on?
Ja snáď snívam? Tis ma čaká?
Či ma len zrak šiali?
Vôkol svorka sivých vlkov,
oproti mne biely.
„Azda vám to človečisko,
spred úst korisť kradne?
Chcete trýzniť bedač slabú,
vy stvorenia márne?“
Spoza chrbta pomaličky,
vodca svorky kráča.
Tvár zjazvená, oči tmavé.
Strach môj nepotláča.
„Bratia moji, hľaďte naňho,
on nám prišiel kázať?
Hrá sa vlkom, keď na povel
bohom vždy chcel skákať?!“
Priam posmešné pohľady,
upreli na Chorsa.
Chors však ďalej kľudne stál,
svorky nezľakol sa.
Vlčí vodca pokračoval:
„Pomôcť sme mu chceli.“
Posmešnejšie ako predtým:
„Azda sme nesmeli?“
Zrazu Chorsa však jak soka
tíško – svorka obieha.
„Kto cudzieho chcel by brániť,
nech s cudzím aj zomiera.“
Svorka celá rozbesnená.
V útok vodca zavelil!
Biely vlk sa znenazdajky
v polčloveka premenil.
Urastený sťa by jedľa,
s vlčou hlavou stál,
v pravej ruke žezlo
mocné, čarovné držal.
Vlčí vodca, dojazvený,
ako prvý skáče.
Chors udiera svojím žezlom.
Vlk na zemi – plače.
Kňučí, stone od bolesti,
v klbku sa len zvíja,
vlčia svorka v smrtnom strachu,
beží preč, zavýja.
Chors nad vlkom ticho stojí,
vážne naňho hľadí.
Nechová však nenávisť.
I keď ho chcel zabiť.
„Tak vidíš, ty čiernooký,
akú svorku máš.
V boj sokovi silnejšiemu
sám sa poberáš.“
Vodca svorky pomaličky
v diaľke v kríkoch mizne.
Opadáva zo mňa strach,
z jeho podobizne.
Tu sa obzriem a Chors nikde?
Kedy zmiznúť stihol?
Ani lístok nezbadal som,
že by sa snáď mihol.
Na oblohe prvé lúče.
Slnko jasne vychádza.
Vďačný bohu luny, Slnka,
živý v dom poberám sa.