Deti lesnej víly
Súťažné príspevky 2016
Kde bolo, tam bolo, kde sa piesok lial a voda sa sypala, žil raz na brehu jazera chudobný rybár so štyrmi deťmi. Žilo sa im veľmi ťažko. Žena umrela, keď boli deti malé, a rybár sa mal čo obracať, aby ich všetkých uživil. Deti boli dobré, pracovité a nadovšetko ľúbili svojho otca.
V jeden večer zrazu niekto zabúchal na dvere. Bol to starý pútnik, ktorý prosil o nocľah. Rybár ho prichýlil, skromne pohostil a ponúkol mu teplé miesto pri peci, aby sa zohrial. Ale to nebol obyčajný pútnik. Bol to čarodej, ktorý putoval po krajine a hľadal štyri stratené deti lesnej víly Tenesy.
Keď v ten večer zabúchal na dvere rybárovej chatrče a zazrel jeho štyri deti, hneď vedel, že našiel to, čo už roky hľadal. Nič však nedal na sebe znať a vypytoval sa rybára na jeho rodinu. Ten mu, nič netušiac, prezradil, že deti, ktoré vychováva ako svoje vlastné, v skutočnosti našiel v jaskyni. Starec zaujato počúval a v mysli sa mu vynárali slová lesnej víly:
„Choď, priateľ môj, a zachráň moje deti pred Herneou – vílou temnoty a zla –, ktorá mení svoju podobu. Viem, že ich chce zmárniť. Sú to posledné žijúce bytosti, ktoré ju dokážu zastaviť. Ak sa im to však nepodarí, Hernea ovládne celý svet a zničí všetko pekné a dobré. Všade bude vládnuť len temnota.“
To boli posledné slová lesnej víly Tenesy vyrieknuté tesne predtým, ako ju Hernea zabila.
Starcove oči pri tejto spomienke zvlhli. Pozrel sa na rybárove deti a takto k nim prehovoril:
„Deti, som šťastný, že som vás konečne našiel. Vašou matkou bola lesná víla Tenesy,“ pokračoval starý čarodej a porozprával im celý príbeh o ich matke. Nakoniec im povedal:
„Je najvyšší čas, aby ste sa so mnou vybrali do temného lesa a porazili Herneu. Jej moc silnie a nie je nik, okrem vás, kto by ju dokázal zastaviť. Musíme prejsť tri hory, tri doliny, zodrať tri páry topánok a až potom nájdeme vchod do temného lesa.“
Alexander, Leonard, Anna a Izabela sa rozlúčili s otcom, ktorý ich s ťažkým srdcom pustil na cestu so starým pútnikom. Putovali dňom i nocou, až prišli k tretej hore – Hore smútku. Tam sa zložili, aby si oddýchli.
Starý čarodej k nim takto prehovoril:
„Ty, Alexander, si silný a rozumný, máš v sebe silu ohňa, ktorú sa musíš naučiť ovládať. Anna, si jemná a dôvtipná, tvoja sila pramení vo vzduchu a vetre. Leonard, ty svoju silu nájdeš vo vode. Izabela, ty si ako tvoja matka, spätá so zemou, naučíš sa čerpať z nej silu a energiu. A teraz je to už len na vás, naučiť sa ovládať svoje schopnosti a vedieť ich správne použiť. Hernea už cíti, že ste na ceste k nej a bude vám klásť prekážky a rôzne nástrahy. Ja s vami už ďalej ísť nemôžem,“ povedal starec a rozplynul sa
„Čo len budeme robiť?“ spýtala sa Izabela.
„Musíme ísť ďalej tak, ako povedal starec, a postaviť sa Hernei,“ povedal Alexander.
Na druhý deň vošli do Hory smútku. Hora bola temná, tmavá a na každom kroku bolo cítiť beznádej.
„Nože, Alexander, osvieť nám cestu,“ povedala Anna. Alexander vystrel ruky a o chvíľu v nej držal ohnivý meč. Všetko dookola bolo zrazu oveľa jasnejšie.
Deti pokračovali v ceste, keď vtom z kríkov vybehlo veľké divé prasa s levou hlavou.
„Izabela, urob niečo,“ kričali všetci.
Izabela dupla nohou. Medzi nimi a nebezpečným zvieraťom vytvorila hlbokú priepasť, a tak sa im podarilo zachrániť.
Hora bola plná nástrah. Keď sa blížili k jej východu, sčista-jasna ich napadol kŕdeľ krkavcov. Ďobali ich do hláv, do rúk, do chrbta, nevedeli sa im ubrániť.
„Anna, nože pomôž!“ skríkli. Anna zdvihla ruky, privolala vietor a silný vzdušný vír ich zachránil pred krkavcami.
Keď vychádzali z hory, vyrútila sa na nich obrovská záplavová vlna a voda ich stiahla pod hladinu. Leonard v poslednej chvíli upokojil rozbúrenú rieku a zachránil svojich súrodencov.
Odhodili posledný, tretí pár zodratých topánok a s vypätím všetkých síl vošli do temnej hory, kde žila Hernea. Stromy ich konármi škriabali, keď sa pomedzi ne predierali. Zovšadiaľ cítili nepríjemné pohľady zvierat. Súrodenci sa však nezľakli, chytili sa za ruky a spoločne pokračovali v ceste, až prišli do stredu temnej hory.
Hernea už na nich čakala. Bola mladá, krásna, dlhé vlasy jej viali vo vetre a svojou milou tvárou ich chcela oklamať.
„Vitajte, už vás dlho očakávam. Ponúkam vám svoje priateľstvo a moc, ak sa ku mne pridáte, budeme spoločne vládnuť celému svetu.“
Alexander sa pred ňu nebojácne postavil a povedal:
„Hernea, my sme neprešli takú dlhú cestu, aby sme ti pomáhali robiť skazu a zlo, ale naopak, prišli sme ťa zastaviť a zachrániť náš domov.“
„To ešte oľutujete!“ zrevala Hernea a premenila sa na obludu s dračou hlavou, z ktorej šľahali obrovské ohnivé plamene. Telo mala pokryté šupinami a na chrbte jej svietili veľké krídla. Plameňmi chcela spáliť súrodencov, ale Leonard ich ochránil vodnou stenou.
Alexander so svojím ohnivým mečom zaútočil na Herneu, ale tá odolávala. Vždy, keď sa k nej priblížil, vzlietla a uhla sa ohnivému meču. Anna privolala silný vietor a znemožnila Hernei vzlietnuť. Alexandrovi sa nakoniec podarilo zasiahnuť ju ohnivým mečom priamo do srdca. Hernea zasyčala a premenila sa na krásnu vílu.
Poslednýkrát sa na nich pozrela, a keď otvorila dlaň, uvideli v nej štyri kamene – hnedý, modrý, červený a krištáľovopriezračný. Podala každému z detí do ruky kamienok podľa ich schopností. Ten im mal dodať silu. Hneď potom sa premenila na bielu paru a rozplynula sa.
Všade zavládol pokoj, hora sa rozjasnila a z každej strany prichádzali zvieratá. Prišli sa pozrieť na svojich záchrancov a pokloniť sa im.
A odvtedy deti lesnej víly žijú v lesoch a ochraňujú prírodu a zvieratá v nej – ako voda, ako vzduch, ako oheň a ako zem.