Údolie slovných druhov
Súťažné príspevky 2016
Bolo raz jedno dievčatko Elenka. Chodila do štvrtej triedy. Všetci vedeli, že je výborná žiačka a zo slovenského jazyka má samé jednotky. Len nedávno dostala prvú dvojku. Pani učiteľky ju považovali za milé a šikovné dievčatko, keď sa zrazu v jeden deň stala veľmi zvláštna vec…
V detských hlavičkách začali vládnuť kráľovstvá pravopisu, v ktorých sa rozhodovalo, čo a ako deti napíšu. Ani Elenka nebola výnimkou. Kráľovstvo v jej hlave sa nazývalo Údolie slovných druhov. Bolo však trochu iné ako kráľovstvá ostatných detí.
Zatiaľ čo v kráľovstvách Elenkiných spolužiakov panoval chaos, krik a neporiadok, u Elenky vládol pokoj a sústredenosť. Obyvatelia Údolia slovných druhov nemali radi zmätok, chaos a nepresnosť. Nemohli si dovoliť žiadne chyby.
Všetko mal na starosti kráľ Prídavné meno Zodpovedný. Bol veľmi prísny, ale vždy sa snažil vyriešiť všetky problémy zmierlivo. No aj tak sa mali všetci obyvatelia údolia na pozore! Nikdy si nedovolili spraviť niečo, čo by pána Zodpovedného nahnevalo. Zodpovedný bol veľmi náladový. Nikto nevedel, čo môže od neho čakať. Aj slovné druhy chodili do školy. Mali 10 tried: 1. podstatné mená, 2. prídavné mená, 3. zámená, 4. číslovky, 5. slovesá, 6. príslovky, 7. predložky, 8. spojky, 9. častice, 10. citoslovcia.
Jedno sloveso raz začulo, že slovesá sú vraj najdôležitejší slovný druh. Veď si to len predstavte, aké by to bolo, keby na svete neboli slovesá! A tak sa malé sloveso vybralo za kráľom, v tomto prípade riaditeľom. Chcelo ho o niečo požiadať. Vysmiate vošlo do riaditeľne a spustilo:
,,Dobrý deň, pán Zodpovedný! Viem, že som len malé sloveso, ktoré nikoho nezaujíma, ale mám nápad. Viete, dopočulo som sa od starého otca, že my slovesá sme veľmi dôležité. Povedal mi, že keby sme neexistovali, ľudia by boli stratení. Ich reč by bola smiešna a vôbec by to nebolo jednoduché. A tak mi napadlo, či by ste nám nemohli zabezpečiť nové, väčšie triedy. V jednej triede je nás veľa a sme natlačené, čo znamená, že nemôžme dostatočne kontrolovať Elenku. Minule dostala prvú dvojku z diktátu. Robíme si o ňu starosti…“ Riaditeľ nenechal sloveso dokončiť. Nemal dnes dobrú náladu. Bolo to vidieť na jeho nahnevanom výraze. Podráždeným hlasom povedal:
,,Ako sa opovažuješ?! Myslíte si, že ste dôležité? Vôbec nie, ste iba namyslené slovesá! Nechápem, prečo by ste mali mať viac ako ostatní. Nič si nezaslúžite!“
Malé sloveso sa preľaklo. Vedelo, že môže od kráľa čakať hocičo, ale nečakalo, že sa Zodpovedný až tak veľmi nahnevá. Smutno povedalo: ,,Prepáčte.“
Chcelo odísť, no keď bolo skoro pri dverách, riaditeľ ho zastavil:
,,Presvedčíš sa, že nie ste až také dôležité. Tentokrát som dostal nápad ja. Zavriem všetky slovesá do Bielej komnaty. Elenka sa zaobíde aj bez vás!“ povedal nahnevane a poslal sloveso preč.
Smutné sloveso to všetkým rozpovedalo. Nebolo hlúpe a uvedomovalo si, že toto nedopadne dobre. Biela komnata bola trestom. Každý slovný druh, ktorý tam kráľ Zodpovedný zavrel, prišiel o svoju prácu. Ľudia naň úplne zabudli.
Tak ako kráľ povedal, sa aj stalo. Zavrel všetky slovesá v údolí do Bielej komnaty. A viete si predstaviť, čo nasledovalo? Slovesá sa z Elenkinej hlavy akoby vyparili. Bola to katastrofa.
Práve v ten deň písala Elenkina trieda sloh. Elenka začala písať: Na obrázku kvet. Vo váze. Žltý. Veľmi pekný. Pani učiteľka, že mu pozornosť…
Nič zvláštne si nevšimla. Pyšne odovzdala pani učiteľke svoju slohovú prácu. Tá začala hneď čítať. Mračila sa a Elenka nechápala prečo. Nakoniec povedala:
,,No Elenka, myslím si, že tvoj sloh by bol pekný, ale ty si vynechala všetky… slovesá! Si v poriadku? Nie je ti nič?“
Elenka odpovedala: ,,Ja? Čo zle? Prečo? Ja normálne.“
Pani učiteľka nevedela, čo má robiť. S takýmto čudným problémom sa ešte nestretla. Prvé, čo jej napadlo, bolo zavolať školskú lekárku. Tá po prehliadke povedala, že Elenka je úplne zdravá. Nikto nevedel, čo sa stalo. Zavolali Elenkinej mamičke, aby rýchlo prišla do školy. Aj mamka iba krútila hlavou. Elenka bola veľmi nešťastná a doma sa rozplakala.
Z údolia slovných druhov všetci tento cirkus pozorovali a nebolo im vôbec do smiechu. Slovesá boli nahnevané a cítili sa ponížene. Aj riaditeľ Zodpovedný pochopil, že je zle-nedobre. Zistil, že malé sloveso malo pravdu. Všetci sa Elenke posmievali a mysleli si, že je hlúpa. Už sa na to nemohol pozerať a rozhodol sa, že slovesá pustí na slobodu.
To bolo radosti, keď sa ráno Elenka zobudila a rozprávala normálne. Keď prišla do školy, deti aj učitelia si ju obzerali ako na výstave.
,,Dobré ráno, prečo sa na mňa tak pozeráte?“ opýtala sa.
Keď to triedna pani učiteľka počula, prekvapene zagúľala očami. O pár dní sa na tom všetci už len zabávali.
Aj v údolí slovných druhov všetko dobre dopadlo. Kráľ si zvolil slovesá za svojich radcov a už nikdy nedopustil podobnú katastrofu.