Ako Bebetka s dedom durili včely
Bolo leto. Prázdniny. Bebetka ich trávila spolu so svojimi starými rodičmi na chalupe v Jeseníkoch – neďaleko Kohútky. Bolo nádherné júlové dopoludnie. Slniečko svietilo, vzduch bol nádherne zohriaty, vtáčiky štebotali, pod neďalekým stromom mravčeky budovali svoje mravenisko a motýle poletovali po nádherných kvetoch na lúke. Bebetka sedela na verande chaty učupenej pod lesom a všetku tú nádheru pozorovala.
Dedko dopil kávu, položil šálku na stolík, obrátil sa na vnučku a povedal:
„Vieš čo, pôjdeme sa prejsť. Možno nájdeme nejaké maliny, čučoriedky alebo hríbiky.“
„Nezabudnite si zobrať vodu, je horúco!“ ozvala sa babka z hojdacieho kresla v rohu verandy.
Tak aj urobili. Zobrali si košík, do ktorého si zabalili plechový hrnček, dokonca nezabudli ani na fľašu ovocnej šťavy a vybrali sa do lesa. Prechádzali sa, diskutovali a sem tam našli nejakú jahôdku, malinu, hríbik… Košík aj plechový hrnček sa im postupne plnili.
„No, vyzerá to, že dnes nebudeme mať len praženičku s hríbikmi, ale aj výbornú bublaninu,“ povedal dedo.
Potom sa spoločne rozprávali o veciach vážnych aj menej vážnych, keď sa tu zrazu pred nimi na breze na vysokom konári objavila veľmi zvláštna vec.
„Dedo, čo je to? Lopta?“ spýtala sa a postavila sa rovno pod zvláštnu hučiacu loptu.
„Cha, cha, cha, kdeže, vnučka moja, toto je hniezdo lesných včiel!“ povedal dedo a zodvihol neďaleko ležiacu dlhočiznú palicu. „Chceš? Ukážem ti, ako sa vedia také včely nahnevať!“
Vnučka sa nechápavo pozrela svojimi hnedými očami na dedka. „Ako to myslíš – nahnevať? Čo im ideš…“ nestihla dopovedať. Dedko bol rýchlejší. Poriadne štuchol palicou do hniezda a rozzúrené včely začali lietať všade okolo, všetkými smermi a bodať svoje žihadlá do dedka aj do Bebetky.
„Au! Au! Au!“ kričala, uhýbala sa pred rozzúrenou armádou včiel a nechápala, čo sa deje. „Au! Au! Au!“ kričal aj dedo. Vedel, že to nebol najlepší nápad – duriť včely, ale teraz bolo najpodstatnejšie uniknúť pred ich hnevom. Schytil ju za ruku a rýchlo utekali dole briežkom, lenže včely boli rýchlejšie a snažili sa uštedriť dvojici ešte viac žihadiel. Prenasledovali zloduchov už hodnú chvíľu, ale oni nesmeli spomaliť, lebo by ich včely obkľúčili. Keď už nevládala, tak ju dedo zobral na ruky a utekal, čo mu sily stačili, k blízkemu rybníku. Čľup! Museli sa schovať do vody. Po chvíli čľapkania sa vo vode sa včely vrátili späť do lesa
a pravdepodobne išli opravovať svoj domov. Asi si mysleli, že ich potrestali dostatočne.
„Môžeme už ísť z vody von?“ spýtala sa vnučka drkotajúc zubami.
„Poď, prezriem ťa,“ povedal dedo a na brehu z nej povyberal šesť žihadiel.
„Dedo, aj ty si dopichaný! Ako ihelníček!“ skonštatovala a povyberala dedovi tiež peknú kopu žihadiel.
„No, babka nás pochváli!“ ozval sa po chvíli dedko. „Nemáme košík ani hrnček, ani hríbiky, ani maliny, mokrí sme ako vodníci a hrče, ktoré máme po štípancoch, tiež len tak neschováme. Poďme domov!“
Chytili sa za ruky a odkráčali za babkou do chaty. Keď prišli pred chatu, babka sedela v hojdacom kresle v rohu verandy a čítala si detektívku. Bola ponorená do úžasného príbehu z 19. storočia a vtedy si odrazu všimla, že pred ňou stoja naši previnilci. Mokrí, doštípaní, unavení a naprázdno.
„Dedo duril včely, však?“ opýtala sa babka. Bebetka prikývla. Zaujímalo by ju, ako to babka vedela, ale neopýtala sa.
Babka poutierala vnučku uterákom, obliekla jej čistý, suchý a voňavý župan a vyfúkala jej fénom vlasy. Takto upravená vyšla na verandu za svojím dedkom. Už jej bolo príjemne teplo a nestekala jej voda po nose. Dedko sa medzitým tiež stihol zabaliť do županu. Dlhú chvíľu sa pozerala z verandy na neďaleký les. Snažila sa pohľadom nájsť ďalší včelí úľ a upozorniť babku, aby tam deda nepustila. Pre istotu.
„Obed, vodníci!“ zakričala babka. Bebetka si počas chutného obeda spomenula na ich prázdninový zážitok a usmiala sa. Bola rada, že dedo duril včely v úli a nie medveďa v brlohu.