V zábleskoch dospievania
Prvá krvná príhoda prišla zarovno s prvým lúčom slnka, čo prerezal viečko bdenia. Na svitaní. Obehy mozgu bublotali, kanvica luskla prstom a ja som zalial kávu do šálky aj so svitom rána. Vyplávalo však na povrch. Ako inak. Vždy musel mať posledné slovo:
– Pozor, nevylej tú kávu. Beháš tu zas s denníkom, jak pán spisovateľ!
Prevracajúc očami, krútiac hlavou, absencia porozumenia.
– Blá, blá…
– Tak choď už!
– Starká? Stará mama… Sníva sa mi? Pozri anjeli. Tu, na obrázku.
– No anjeli nechodia po zemi. Visia iba na nebi, ako Ježiš na kríži… – krčenie papiera, ťažkopádnosť vráskavých rúk.
– Trpia? Babi, babi, ale…
– Zlatko, sú to iba hlúposti. Miláčik. Anjelik môj… – pohladenie, chladom stuhnutej pokožky.
– Babi, nepi to už, daj si, prosím, radšej vodu, daj babi, vezmem ti to. Babi… babi!
Prevrátený záber na pole slnečníc. Rozlievajúci sa čierny mok kávy, po kvapkách odpadávajúci po hranách stola na zem. Silný pach liehu a močoviny.
– Mami, sú tam prerazené diery. Z klincov do rakvy… ale to my nie… my sme ich tam nezabili.
Bublotanie kanvice. Chvejúce sa slnečnice na poli. Prudký vietor vrážajúci do koruny stromu, jej piskľavý výkrik, ešte nejaký čas znejúci v ušiach aj po tom, čo už dávno doznel.
– Ja viem. To je v poriadku. – Teplo prúdiace po ramenách. Vzala ma do objatia, vôňa parfumu, cigaretový pach, utkvelí v líniách bordovej koženky. Domov. Teplo. Láska.
– Dýchaj…
Zašumenie dychu do útrob pľúc.
– Zapálime sviečku za… Zapáľme…
– Sviečka už horí, nemaj strach. Dedko sa vrátil. Už spí v posteli, je od hliny, no umyje sa.
– Od hliny? Dedko? Prečo má hlinu za nechtami aj na zátylku?
– Dedko?
Meravá tvár. Nehybný hruď. Nejasní šepot, uhasínajúceho pulzu. Trepotavý jas sviečky. Bezvetrie. Dym stúpajúci do tmy.
– Však sú anjeli, mami, však sú? Chodia po zemi…
Prvé záblesky odhodlania.
– Vidíš ten vzlietajúci balón? Ten červený… Pohojdáva sa na vlnách vetra.
– Padá!
– Priviaž si ho radšej k zápästiu. Nech ti neuletí.
– Dobre. – Škrtenie zápästia, dotyk žihľavy.
– Nie tak silno!
„Mami, to bábo plače. Plače… Mamíííííí…“ Plač dieťaťa, záber na zasemenený kvet slnečnice.
„To zrno začne každú chvíľu opadávať dolu. Vyrastú ti tam ďalšie, čo bojíš.“
– Z oblohy padá niečo biele…
– Anjeli!?
– Sneh…
– (smiech) Husto padajúci sneh, praskot ohňa v kozube. Horúčava.
– Máš tak krásny úsmev… Asi som sa zamiloval.
Vypúlenie očí. Pohojdávajúci sa balón v povetrí. Škrtenie zápästia.
– Nerob to. To bolí. Zbytočne to len bolí…
Ticho, zaliatie tvárí vlasmi i rumencom.
Šuchotavé kolísanie matraca, šepot do tmy: „Len ma ľúb. A ja ťa ľúbim.“
Šteklenie dychu na pokožke krku, hrboľaté línie jeho tela. Nejasné cucnutie vzájomnosti.
Belavý úsmev. – Ticho sa nám iba pokúša dačo diskrétne podstrčiť popod prah našich snov.