Čo hýbe (mojím) svetom
Ešte je len ráno a ja mám pocit, že všetka energia zo mňa unikla rovnako rýchlo ako chuť ísť do školy. Neochotne som zaklapol drnčiaci budík a vstal z postele. Prekročil som hromadu oblečenia povaľujúcu sa na zemi a išiel skontrolovať mamu.
Mama už bola hore, odjakživa sa budila presne o šiestej. A aj keď nešla do práce, tak kvôli nám vstala a urobila raňajky. Aspoň jedna časť sa z toho zachovala. Odkedy sa nám prikradla do života tá zákerná choroba, už nič nie je ako predtým. Rakovina. Konkrétnejšie leukémia.
Pobozkal som mamču na líce a zaprial jej dobré ráno. Spýtal som sa, či si už vzala lieky a zamieril zobudiť mladšiu sestru. Má len 6, práve začala chodiť do prvej triedy a je to s ňou na nevydržanie. Mám doma takú bifľošku až strach. Ale radšej nech sa venuje učeniu, aspoň toľko nevníma realitu okolo seba.
„No šup, vstávaj. Anka nehnevaj ma!“
Zamračene sa zošuchla z postele a začala si obliekať veci čo som jej prichystal.
„Branko, ty vôbec nevieš čo je pekné. Však toto ružové tričko k týmto nohaviciam vôbec nepasuje.“
Tss, ešte ma skritizuje za to, že nemám cit pre módu. Posledne je to čím ďalej, tým častejšie, ale dúfam, že to ešte nie je začínajúca puberta.
Zletel som dolu po schodoch a zamieril rovno do kuchyne.
„Braňo poď sem!“
Dočerta, počul ma! So sklonenou hlavou som sa pobral do obývačky, tam ležal na rozgajdanej pohovke Peter. Peter je môj otec, ale nikdy som ho tak nevolal, to oslovenie si odo mňa nezaslúži.
„Nevidíš aký je tu neporiadok?! To ti musím vždy všetko hovoriť, nie si schopný to raz urobiť sám od seba?!“
Slovom neporiadok označuje plechovky pohádzané na stole a na zemi. Bez muknutia som ich začal zbierať, hnusil sa mi, nedokázal som sa na neho ani len pozrieť. Každý, každý jeden deň mám chuť utiecť. Neviem sa dočkať dňa kedy mi padne 18. Ale potom, potom si vždy spomeniem na mamu s Ankou. Kto sa o ne postará, keď nie ja? Kto zaviaže Anke šnúrky a pripomenie mame lieky? Ony sú jediným dôvodom prečo zostávam.
„Ešte tam je jedna, čo si slepý?“
Natiahol som sa po poslednú plechovku a odkráčal do kuchyne. Je otrasné, že sme na ňom tak závislí. Peter je jediný, kto má doma príjem, čo z nás robí jeho otrokov. Anka si sadla na stoličku a ja som pred ňu postavil chlieb s maslom a džemom, netvárila sa zrovna nadšene, ale je to to jediné, čo doma máme.
Spoločne sme sa vyšuchtali z paneláku a kráčali smerom ku škole. Našťastie, to máme len 10 minút cesty peši. Sestra popri mne skackala s nadšením, akoby sme šli na výlet a nie na vyučovanie. Mne sa na rozdiel od nej dvíhali nohy veľmi ťažko, priam akoby boli z kameňa. Pristavili sme sa pri dome jej spolužiačky, ponúkol som sa že ich dnes vezmem obe. Nabudúce takú chybu nespravím, 2 dievčatá chichotajúce sa na všetkom čo poviem.
„Baby, dofrasa, buďte chvíľku ticho!“
„Haha, on povedal dofrasa, to sa nehovorí.“
„To poviem mame.“
Čas v škole sa vliekol pomalšie než čakanie na prázdniny. Navyše ma učiteľka vyvolala odpovedať z biológie. Nevedel som absolútne nič, ani zaťať, darmo budem niekomu vysvetľovať, prečo som sa nepripravil. Nemal som sa kedy učiť, večer som robil úlohy so sestrou a potom som trepal Petra z krčmy. Nebolo to po prvý raz. A ani posledný. No aj tak sa vždy cítim strašne trápne, keď kráčame ulicou a ľudia sa na nás pozerajú. V ich očiach sa dá čítať odpor, znechutenie a aj ľútosť. Neraz ma počas toho, ako som ho vliekol, častoval rôznymi menami. Žiadne ďakujem, len krik a hrešenie, to bolo všetko, čo som od neho poznal.
Sú 4 hodiny, čakám na mamu, kým sa vráti z chemoterapie. Tak rád by som si ľahol, ale mama je vždy taká unavená a slabá a Anka, to je víchor, najradšej by ju prevalcovala. Chýba jej, veľmi, a ja nie som schopný jej mamu nahradiť. Tak tu teraz čakám, kým sa vráti, aby som mohol zabrániť Ankinmu útoku. Užívam si tú chvíľku ticha, hladí mi uši a tíši dušu.
„Som doma,“ ozvalo sa z chodby.
Zrazu počuť len dupot, a to už sa rúti pretekár Anička.
„Ahoj, mami.“
„Ahoj, Branko. Jedli ste?“
„Áno, neboj sa.“
„Mamí, dostala som dnes jednotku z matematiky a všetci ostatní mali dvojky a trojky.“
„No ty si moje šikovné dievčatko. A ty Branko? Bola dnes dajaká známka?“
„Nie, dnes nie.“
Načo spomínať päťku z bioly, čo srdce nevie, to ho nebolí. A vlastne, jedna päťka, žiadna päťka.
Oprel som sa o rám dverí a hodil spýtavý pohľad, či je niečo nové. Nanešťastie len pokrútila hlavou. Och, už je 5, onedlho sa vráti Peter. Môžem mať akokoľvek dobrú náladu, jeho príchod ma vždy rozosmúti.
Poobedie prešlo ako voda a už znova sedím, alebo lepšie povedané driemem, v škole na lavici. Snažím sa dobehnúť pár hodín spánku. Peter celú noc vykríkal a ja som mal čo robiť, aby som utíšil sestru.
Moje driemoty mi rušili spolužiaci. Započul som ako sa spolužiak sťažuje nad starým mobilom. To sú ale prízemné problémy! Byť na jeho mieste, tak si pískam.
Je hodina slovenčiny, za chvíľu budeme písať sloh a učiteľka nám zadala cvičnú tému „Čo hýbe mojím svetom“. Vôbec som jej nerozumel. No čo hýbe mojím svetom? Auto? Električka?
Večer som sedel s Aňou pri stole. Je to šikovné dievča, ale v logike je oveľa lepšia ako v písaní tvrdého a mäkkého i. Sedela pri nás aj mama, chlipkala čaj a počúvala. V ten moment som bol šťastný, bola s nami, bola tam, a to mi úplne stačilo.
V tom sa ozval silný tresk dverí. Peter vošiel do bytu ako veľká voda a spustil rev.
„Vraj ma podvádzaš! Chcem počuť s kým, ty nevďačnica! Ako dlho si to plánovala predo mnou tajiť?!“
Mama ostala v šoku. Ja som sa pred ňu a sestru inštinktívne postavil. Snažil som sa ho ukľudniť, no reakciou bola silná facka. Sestra sa rozplakala, mama kričala a ja som vnímal len pulzovanie na líci. Celkom ma omráčil. Jeho reakciou nebolo žiadne prepáč, tak rýchlo ako sa v byte zjavil, sa aj vyparil. Pravdepodobne sa zľakol, že mi spôsobil vážne zranenie.
Zošuchol som sa po stene na zem. Sledoval som mamu aj Anku, ale nič som nehovoril. Zrazu mi to došlo, nie auto, električka alebo iný dopravný prostriedok hýbu mojím svetom. Mojím svetom sú tieto dve bytosti predo mnou. Ony ním hýbu, ony ho tvoria a sú jeho súčasťou, jeho súčasťou, aj keď nechcenou, je aj Peter. Škoda, že si nemôžem vyberať, kto mi vstúpi do života, kto ho ovplyvní a stane sa jeho časťou, život by bol potom oveľa, oveľa ľahší.