Šťastná náhoda
Sedím v lavici na hodine fyziky a očami posúvam ručičky hodiniek. Od konca vyučovania nás delí už len 10 minút. Učiteľka ešte niekoho skúša a my ostatní už máme „voľno“. Všimnem si Tomáša ako sa zasnene pozerá na Alicu. Štuchnem doňho perom, podskočí a vydá piskľavý zvuk. Keď mi už venuje pozornosť, kývnem naňho provokačne hlavou a hneď vie, čo je vo veci. Alica sa mu páči už nejaký čas. Samozrejme, že mi to vráti a ja mám čo robiť, aby som zadržala smiech. Zvoní! Alica si nešikovným pohybom zhodí veci z lavice na zem. Tomáš k nej hneď pristúpi a začne jej pomáhať so zbieraním. Chvíľu to vyzerá, že sa poďakuje. Ale je to Alica. Síce sa usmeje, ale podráždene povie:
„Ty si akože myslíš, že som neschopná a neviem si to pozbierať?“ Úsmev a hnev. Iba ona dokáže vytvoriť takúto absurdnú kombináciu. Zaslúžila by si za to medailu.
„Nie, len som ti chcel pomôcť,“ odvetí Tomáš zmäteným hlasom a hľadá ma pohľadom. Ukážem mu zovreté päste na znak podpory. Na tvári mu čítam otázku: „Je na tom niečo zlé?“. Pokrútim hlavou, že nie je.
„Jasné, ty si ma chcel tak akurát znemožniť pred ostatnými!“ vyprskla Alica. Vedel, že nemá zmysel hádať sa s ňou. Všetci sme to vedeli. Alica je ako zúrivý lev a pokiaľ nevyhrá, nevzdá sa.
„Prepáč,“ povedal jej to, čo chcela počuť. Môj vnútorný hlas kričal: „A čo si čakal?!“ Skoro som to povedala nahlas. Napokon som sa len naňho súcitne pozrela a povzdychla som si.
„Mrzí ma to.“
„To nemusí, nič sa nestalo.“
Ale mňa neoklame. Je jeden z najcitlivejších chalanov, akých poznám. Stačí, keď sa mu pozriem do očí, je mi jasné, že je z toho úplne mimo. Keby to nebol naozaj dobrý kamarát, poviem mu pravdu. Je naivný, ak si myslí, že sa Alica niekedy zmení. Ona sa už zmenila…
Boli sme kedysi najlepšie kamarátky. No asi v 5. triede sa uzavrela do seba. Zrazu zabuchla všetky brány do svojho sveta a bol koniec. Začala byť veľmi nepríjemná. Hnev, smútok a zlosť si vybíjala na ostatných. A taká je dodnes. Aj keby som veľmi chcela, už neviem na nej nájsť niečo dobré. Tomáš nepoznal starú Alicu. O to viac nechápem, ako ho mohla očariť…
Uprostred týchto myšlienok som sa zastavila a zrazu som túžila byť už doma v pohodlí mojej levanduľovej izby. Rýchlo som sa rozlúčila s Tomášom, zamávala babám a bežala domov. Lomcovali mnou výčitky svedomia. Ani doma ma nenechali na pokoji. Anabela, princezná v ružových šatách, ktorú mám už 10 rokov na stene, sa stala postupne mojou kamarátkou. Teraz na mňa vypliešťa oči ako by chcela povedať: „Čo sa to s tebou deje? Prečo ťa trápi tvoj postoj k Alici? To ona je tá, ktorá vám všetkým znepríjemňuje životy!“ Ale Anabela je len plagát na stene. Boli to moje myšlienky. Niečo mi tu nesedelo. Ľudí hryzie svedomie práve vtedy, keď spravia niečo zlé, alebo vedome pripisujú status toho zlého niekomu inému. Prečo ma trápi tento vnútorný nepokoj ? Ja predsa nie som hurikán, ktorý zanecháva za sebou spúšť. Niekedy sa nenávidím preto, ako dopodrobna všetko rozoberám. Rada by som však našla odpoveď na moje otázky. Čo ak mám výčitky svedomia práve preto, lebo je to naopak? Od posledných zmysluplných rozhovorov s Alicou ubehlo už veľa času. Vôbec neviem, čo sa odvtedy udialo v jej živote. To čudné správanie je možno odrazom niečoho. Je mi z toho nanič. Pustím si hudbu a oči mi padnú na krabičku spomienok. Prehrabávam sa v nej iba občas. Mám pocit, že vždy, keď ju otvorím, niečo z nej uletí. No dnes je ten správny čas. Hneď viem, čo hľadám. Niekde tu musia byť. Nájdem ich celkom na spodku. Dva strieborné listy a obálka s fotkami. Dvakrát sme sa s Al pohádali tak vážne, až sme si napísali listy na uzmierenie. Tretí stále neprišiel a ani nikdy nepríde. Z myšlienok ma vytrhne telefón. Volá Sofia.
„Ahoj, dnes si sa hneď po škole vyparila a nemala som šancu zastihnúť ťa. Len som sa chcela uistiť, či platí tá čokoláda pred tréningom.“
Do kelu! Celkom mi to vyfučalo z hlavy. Nechcela som sa prezradiť, a tak som sa tvárila, že na nič iné ani nečakám.
„Jasné, budem tam, ako sme sa dohodli.“
Dnes bude špeciálny tréning. Rozhodne sa, kto bude reprezentovať náš klub na súťaži.
Na zastávku zase dobieham na poslednú chvíľu. Stáva sa to pravidlom. O chvíľu už so Sofiou sedíme v našej obľúbenej kaviarni. Majú tu výbornú čokoládu. Rozhodla som sa, že jej porozprávam o dnešku, pretože nechodí do našej triedy. Počúva ma, a keď skončím, mávne rukou.
„To dievča je totálne šialené.“
Zrazu nemám chuť ani pokračovať v rozhovore. Dopijem potichu čokoládu, berieme si bundy a odchádzame. Kráčame smerom k športovej hale. Sofia celú cestu rozpráva a ja si uvedomím, že ani neviem, o čom.
„No a dnes večer dávajú ten film, na ktorý sme chceli ísť. Pôjdeš?“
„Myslím, že by som mohla.“ Nahodila som úsmev.
Už sme v hale. Zbadala som Alicu. Vždy je tu prvá. Čo sa týka gymnastiky, musí byť stopercentná. Prekvapilo ma, že je ticho. Nič nevraví a trénuje akoby išlo o život.
„Čo ste jej dnes spravili, to nemôže byť ona,“ neveriacky na mňa pozrie Sofia.
Myknem plecom, lebo neviem, čo povedať. Netrvá dlho a prichádzajú ostatné baby. Poslali nás do šatne a postupne nás budú volať. Mám ísť medzi prvými, takže som pripravená. Stojím pred dverami, okolo prechádza Alica. Všimnem si, že kríva na jednu nohu a na tvári má ustarostený výraz. Nevyzerá to dobre, muselo sa jej niečo stať.
„Držím ti palce, si dobrá,“ vyhŕklo mi, ani neviem ako, z úst. Chcela som sa jej opýtať, čo má s nohou, ale keď som ju oslovila, mykla sa a prekvapene na mňa pozrela.
„Ďakujem,“ povedala potichu a ponáhľala sa preč.
Z dverí vyšla trénerka a zavolala moje meno.
„Poď Gréta, predveď sa im, ukáž to najlepšie, čo vieš.“
Bola tam len porota a pár rodičov. No a ,samozrejme, Tomáš, ktorý nesmie nikde chýbať. Vyškieral sa na mňa a stres trochu opadol. Pustili hudbu a ja som predviedla pripravenú zostavu. Bolo to za mnou. Sadla som si do hľadiska a čakala na ďalšie vystúpenia. Tomáš ma priateľsky potľapkal po pleci.
„Hm, si hviezda!“
Na rad prišla Alica a vtedy Tomáš spozornel. Jej rodičia ju vítali hlasným potleskom. Sú presvedčení, že majú tú najúžasnejšiu dcéru. Na toto vystúpenie sme boli všetci zvedaví. Alica do svojej zostavy zaradila, samozrejme, tie najťažšie prvky. Vidím prekrížené nohy, ruky nad hlavou, prikrčenú postavu. Zdá sa mi, že toto som už niekde videla. Spomeniem si na súťaž v telke. Tam vraveli, že ide o skok, ktorý zvládnu len tí najlepší gymnasti. My sme ho ani netrénovali. Som tu asi jediná, ktorá vie, čo sa chystá. Zatajím dych. Zrazu zostalo ticho… Pravidlo znie, že ak padne gymnasta celým telom na zem, je diskvalifikovaný. Letmo zachytím nespokojný pohľad Aliciných rodičov a nervóznych usporiadateľov.
Alicu som našla sedieť v šatni. Oči sa jej leskli. Zatínala zuby, aby zabránila plaču. V duchu som sa tešila, že sa jej nič vážne nestalo.
So Sofiou sme odchádzali medzi poslednými, zostala tam už len Alica.
,,Och nie! Zabudla som si tam šatku.“
Otočila som sa a kráčala naspäť. V šatni sa ešte stále svietilo. Zastala som a schovala sa na chodbe za skrinkami.
,,Nerev. Mala si iba jednu úlohu. Vyhrať! A čo si spravila? Vieš, aká to je hanba? Nechcem ani počuť, že ťa bolela noha. Švihaj domov a zamysli sa nad sebou!“
Po hlase som spoznala Alicinho otca. Že sú jej rodičia prísni, som vedela, ale toto bolo niečo iné. Potichu som sa vynorila zo svojho úkrytu.
„Ani sa nepokúšaj presviedčať ma, že si nič nepočula. Viem, kedy si prišla, “ ozvala sa.
Mala nezvyčajne mäkký hlas.
,,Ja… Prepáč. Zabudla som si tu šál. Nemala som v pláne počúvať. Chcela som ísť hneď preč.“ Koktala som a cítila som sa ako zlodej.
„Neospravedlňuj sa. Možno čakáš, že budem na teba odporná, ako vždy. Ale ja už nechcem byť taká…“
Nevedela som, ako jej povedať, čo vlastne cítim. Našťastie to spravila za mňa. Vystrela ruky a objala ma. Sníva sa mi to? Nemohla som tomu uveriť.
Neviem, ako dlho sme tam sedeli, ale v tom som si spomenula, že ma vonku čakajú. Nevedela som, čo skôr. Alica ma potrebovala. Napísala som krátku sms. Určite to pochopia.
„Chceš niekam ísť?“ opýtala som sa nesmelo.
Presne na tú otázku čakala. Placho sa usmiala a pokývala hlavou. V tichosti sme vyšli von. Bola už tma. Alica ani nezastala, hneď zabočila doprava. Obidve sme vedeli, kam pôjdeme. Ako malé sme pri fontáne trávili celé dni. Bolo to naše obľúbené miesto. Rozprávali sme sa o všetkom a o ničom, ako kedysi. Mala som taký zvláštny pocit. V ten večer to so mnou zatriaslo. Alica celý ten čas volala o pomoc a my sme to nevideli. Nikto netušil, čo sa deje v jej svete. Cesta k fontáne viedla opustenými ulicami. Na chvíľu sme stíchli. Alica zastala a pozrela na mňa.
„Takže je medzi nami všetko v poriadku?“ V tom momente sa rozbehla a ja za ňou. Bežali sme, smiali sme sa ako blázni a boli sme šťastné…