Svitla teplá nedeľa
Človeku je príjemne, keď nemusí hľadať antonymá k svojmu životu. Niekoho listy sa zelenajú a ich krása sa rozlieha vo všetkých pozitívnych vlnách. Radosť, šťastie, láska. To všetko spolu súvisí. Ale každá vec, každá emócia, či city majú svoj opak.
Niekoho listy stratia tvar a krásu a nik nevie povedať, čo sa stalo. On sám to nevie. Čo spravil zle? Čaká, čo bude ďalej. A čaká koniec. Hľadá podstatu všetkého. To nie je príbeh, to je život. Pozerať na to, ako cíti. A cítiť.
Postavil sa na nohy. Podišiel k oknu. Oprel sa o parapetu a hľadel. Hľadel do neznáma. Ale hľadel tam, kam chcel. Zbadal seba. Na lúke. Smial sa a tancoval po živom koberci. Bystrý potok vytváral melódiu. Slnečné lúče sa snažili chytiť rytmus. A celú tú krásu dotváral spev vtákov. Zrazu niekde v diaľke uvidel ženu. Sedela pod ranenou brezou a plakala. Rozbehol sa za ňou.
„Prečo plačeš?“
Pozrela naňho ubolenými očami: „Svitla teplá nedeľa…“
„Nie, ešte neumrela,“ prerušil ju.
„Ako to môžeš vedieť?“ spýtala sa nechápavo.
„Poď, postav sa,“ natiahol k nej ruku.
Zavrtela hlavou. V tom sa zahľadela do jeho modrých očí. Žiarili. Videla v nich nádej. Tá sa preniesla aj do jej očí. A tak spravila, čo jej povedal. Spoločne objali brezu. Obaja cítili zvláštnu energiu. A teplo. Teplo pri srdci. Ustúpili. Slabé konáre ranenej brezy zosilneli a začali strieľať do neba. Zhnednuté listy znova zozeleneli. Kôra spevnela.
V žilách jej znova začala prúdiť krv. Znova sa stala najkrajšou v chotári.
Vrátil sa. Opieral sa o parapetu a hľadel. Začul kľúč vo dverách. Zvedavo k nemu podišla a objala ho. Obaja cítili zvláštnu energiu. A teplo. Teplo pri srdci. Bola to ona. Jeho breza.