Čo hýbe mojím svetom
Kvapky dažďa zvykli slziť vonku – za oknami môjho srdca.
Potokmi mi stekali po bledých lícach, padali ešte za horúca.
Je to láska vrúca, čo tak rúca mojím krehkým malým svetom.
Za oknami vonku v daždi stáli stromy smútiace za dávnym letom.
Bolo chladno, ba priam mrzlo, v mojom srdci prázdnota, čo zívala.
Stromy smútili za lístím, mne chýbala láska, čo tak vrúcna bývala.
Nemala ma stretnúť, nemala ma opustiť, lebo láska hýbe mojím svetom.
No tak mi ju bolestne vezmite, ale vezmite aj vôňu kvetom…
Zomrela mi nádej v šťastie, lebo kľúč od dvier srdca sa stratil.
A veru nenašiel sa nik, kto by mi moje šťastie znovu vrátil.
Vietor silnel a kvílivé stromy slabli, nariekali spolu so mnou.
Svetlá mizli, hmla stúpala a môj malý svet naplnil sa farbou temnou.
Záhrady sa zrazu zdali byť pusté, ruže, čo kedysi kvitli, vyschli.
No hmla už nebola taká hustá a s ružami aj tŕne zmizli.
Moja zvädnutá nádej krásne vykvitla do sviežich teplých farieb.
Svet, čo sa zaplnil temnou farbou, bol teraz plný malieb.
Stromy bez lístia už hrdo stáli a jemne sa prehýbali.
Potoky horkých sĺz sa postupne za oknom srdca vytrácali.
V strachu pred zimou a dažďom nemusím sa opäť skrývať.
Láska dokáže vyčkať mrazivé dni, ona dokáže vrchmi hýbať.