Čarovná priateľka mojej duše
Klop, klop. Ozvalo sa spoza dverí, ktoré som sa dovtedy bál otvoriť, pretože sa za nimi, podľa mojich predstáv, skrývala čudesná krajina, ktorej som veľmi nerozumel… No v tej chvíli, keď sa po prvýkrát ozvalo spomínané klopanie na dvere mojej malej škatuľky – mojej duše, som odrazu – ani neviem odkiaľ – nabral odvahu a bezhlavo sa pustil do ich otvárania. Za dverami stála čarovná bytosť – mladé radostné dievčatko v plátenných letných šatách.
„Kto si?” opýtal som sa vtedy nesmelo.
„Túžba,” vyriekla to tajomné slovo a vošla do mojej izby – môjho sveta. Nebránil som sa. S obrovským nadšením a nesmiernou zvedavosťou som ju pustil dnu.
To dievčatko – už na prvý pohľad krásne, si celý ten čas veselo pohmkávalo akúsi melódiu. Malo jemné hnedé vlasy a čarovne modré oči. Tie som si všímal a, musím sa priznať, dodnes všímam najviac. Vtedy sme po prvýkrát predebatovali celý večer…
Postupne sa z nás stali dobrí priatelia. Spolu sme sa smiali, trápili, učili sa jeden od druhého. Ona ma učila túžiť a poznávať a ja som jej vysvetľoval, čo je to matematika, či čo je to lietadlo. Často ma pozývala do svojej krajiny, ktorá udivovala neskutočným množstvom lesov a priepastí, ktoré tieto nádherné lesy oddeľovali.
Raz som sa zvedavo opýtal:
„Túžbička?”
„Áno?“ odvetila.
„Kam tieto lesy vedú a prečo ich je toľko? A načo tie priepasti?” zaplavil som ju otázkami.
Túžbička zhíkla:
„Och, len do nich nespadni!”
Bolo mi jasné, že sa o nich nechce rozprávať, a tak som zahovoril:
„A tie lesy?”
„V každom môžeš nájsť istý druh poznania. V tom je radosť, v tamtom zase sklamanie. Tu je láska a tam, ach,” povzdychla si a zaplavil ju rumenec. „Tamto je milovanie,” dodala a nič viac nepovedala. Stále upreto hľadela v onen smer. Chvíľu som si pískal, chvíľu skákal, len aby si ma všimla, no nestalo sa. Tak som ju teda schytil za ruku a utekali sme do lesa, ktorý stál pred nami. Bol to les poznania talentu.
Vošli sme doň a chvíľu sme bežali po lesnom chodníčku. Vtom sa zrazu predo mnou zjavilo akési čudo čudesné – obrie monštrum. Nevedel som, že sú to husle, to Túžbička mi poradila. Neustále ma čosi lákalo dívať sa ne a dotknúť sa ich. Stalo sa… Odvtedy sme ja a husle neoddeliteľní kamaráti, hoci sprvu som ich neznášal, pretože vždy, keď som ja musel cvičiť, nemal som na Túžbičku veľa času a tá sa túlala po lesoch svojej krajiny sama. A ja som jej závidel a zároveň sa o ňu bál. No neskôr som sa ten obetovaný čas neľutoval – vždy, keď sme boli ja a Túžbička sami, som jej mohol na hrať na husliach a predvádzať sa. Bola neskutočným poslucháčom. Postavila sa predo mňa ako dirigent a vtedy sa jej vlasy zmenili na dúhu, ktoré osvetľovali tmu jaskyne, do ktorej som chodieval cvičiť.
Časom moje priateľstvo s Túžbičkou silnelo. Medzitým som navštívil, či už sám, alebo v jej spoločnosti, les poznania lásky i sklamania, múdrosti i lenivosti, ba dokonca, i les poznania ozajstného priateľstva. Každý z nich sa stal mojím. Aj les poznania úspechu, túžby čosi dokázať a aj les poznania hlúposti. Mojej hlúposti.
Z malého dievčatka postupne vyrástla krásna dievčina – stále milá a pozorná. A mojím najväčším snom je ostať jej najlepším priateľom, pretože jej vďačím za všetko. Nielen za dary minulosti. Aj teraz ma učí snívať a dáva mi nádej. Dáva mi odvahu byť dobrým umelcom a človekom zároveň, či inokedy zase túžbu nájsť liek na svetový mier. Učí ma niečo podniknúť. Nie vytvoriť – o to stará jej sesternica Vôľa a bratranec Odhodlanie. No tí by boli bez mojej Túžby, rovnako ako aj všetky ostatné bytosti a obyvatelia krajiny každej duše, úplne zbytoční… Ale to je už iný príbeh.