Detský smiech
Nahnevaná som si sadla za počítač. Zúrivo som naťukala do klávesnice kľúčové slová hľadaného výrazu. Detské ihrisko Snehuliačik. Hoci som mala dosť vlastných starostí týkajúcich sa školy, potrebovala som napísať tento mail, a to ešte v tento večer, keď som bola tak perfektne nahnevaná. Našla som si potrebné údaje a fotografie. Prihlásila som sa do svojej e-mailovej schránky a otvorila čistý mail. Do predmetu som napísala Návrh na reportáž. Potom som napísala adresu prijímateľa a pokračovala:
Vážená televízia,
rada by som upozornila na nedostatočnú bezpečnosť ihriska v obývanej oblasti v našom meste. Ide o Ulicu jabloní. Pozemok bol v roku 2004 odkúpený mestom za účelom postavenia rekreačnej oblasti pre rodiny s deťmi. Pôvodne sa v tomto areáli mala nachádzať kaviareň a detské ihrisko. Oficiálne otvorenie výstavby sa konalo v roku 2006 (vtedajším primátorom bol p. Rybníček). Výstavba sa začala reálne realizovať o pol roka neskôr. Aktívna výstavba detského ihriska bola niekoľkokrát pozastavená, no jej časť bola otvorená na konci volebného obdobia (rok 2008). Išlo pritom o otvorenie iba polovice plánovanej časti. Stavebné stroje zarovnali jamy, vykopané pre zvyšné preliezačky, a odišli dva dni pred slávnostným otvorením. Na otvorení sa zúčastnil primátor mesta spolu so svojím zástupcom a niekoľkými mestskými poslancami. Nasledujúce volebné obdobie nepatrilo k prioritám novozvoleného primátora dokončiť stavbu detského ihriska, a tak sa dokončilo až ďalšie volebné obdobie (primátorom bol už spomínaný p. Rybníček). Následne v roku 2013 sa ihrisko konečne spustilo do prevádzky ako bolo plánované v dokumentovej prezentácii a priloženému rozpočtu z roku 2005 (avšak kaviareň medzičasom vypadla z pozmenenej dokumentácie, o čom mesto informovalo až po dokončení projektu). Starú časť ihriska ponechali v pôvodnom stave, pričom farba sa už odlupuje a viaceré atrakcie sú v dezolátnom stave (viď. odtrhnuté ramená hojdačiek a pod.). V prílohe posielam fotografie z oficiálneho otvorenia prvej časti ihriska z roku 2008 a fotografie zaobstarané mnou z 19. 7. 2013, dva týždne po otvorení druhej časti areálu a ukončenia výstavby v tejto mestskej časti.
S pozdravom,
Študentka z gymnázia
Doložila som prílohu, skontrolovala gramatické chyby a e-mail poslala. Už ma nebavilo pozerať sa na to, ako toto mesto funguje. Nikdy som sa nezaujímala o domácu politiku, ale keďže som mala sedemnásť, asi bol najvyšší čas. Nechcela som skončiť ako štyridsiatnička nadávajúca na politiku a politikov, pričom som sama nič neurobila. Neznášala som, keď si niekto pozrel večerné televízne noviny a potom sa tváril ako ten, čo vie všetko o politike a rozdával svoje názory do sveta.
Upozorniť na to, ako toto mesto funguje, bolo to najmenej, čo som mohla urobiť. A potom som si s kľudným svedomím sadla nad učebnice a učila sa dejepis.
Čoskoro prišla odpoveď:
Študentka z gymnázia,
Vážime si Váš záujem o Vaše mesto. S radosťou Vám oznamujeme, že Váš návrh na reportáž zverejníme dňa 11.6. tohto roku v rubrike Reportéri v televíznych novinách o sedemnástej hodine .
S pozdravom, redakcia televízie
No, pomyslela som si, aspoň niečo.
To, čo som nečakala sa udialo na druhý deň počas občianskej náuky. Mali sme vo zvyku rozoberať udalosti uplynulého týždňa, najmä také, ktoré významne ovplyvnili naše okolie. Postarší šedivý pán, ktorý nás tento predmet učil, mal túto časť hodiny najradšej, a tak si dával záležať, aby sa vyberali iba zaujímavé témy. O to väčšmi ma prekvapilo, keď spomenul malú a krátku reportáž o detskom ihrisku.
„Chcel by som stretnúť toho, kto na to upozornil. Tá dievčina „Študentka z gymnázia“, ako sa označila, musí mať záujem o toto mesto. Konečne sa niekto z mladých zaujíma o prostredie, v ktorom žije. Ona si uvedomuje, že jedného dňa tu možno budú vyrastať aj jej deti. Takých ľudí ako je ona, by sme mali mať viacej. Ak by som vedel kto to je, zagratuloval by som jej.“
Chcela som sa postaviť s povýšeneckým výrazom a verejne dostať gratuláciu, ale niekto ma predbehol:
„Zaujímalo by ma, či si uvedomuje, že týmto spôsobila mestu neželanú negatívnu reklamu.“ Bol to Adrián. Vysoký namyslený synček zástupcu primátora, ktorý sem prestúpil pred rokom. Moja chuť dostať verejnú pochvalu sa okamžite stratila.
„A prečo si to myslíš? Práveže, podľa mňa, ak to mesto napraví, bude to skôr pozitívna reklama tohto mesta,“ ohradila som sa.
„A čo nejakú pobláznenú študentku do toho, ako funguje mesto? Od toho tam sú kompetentní, vrátane môjho otca, ktorí sa o to postarajú,“ odvrkol mi.
„Adrián má pravdu. Na čo sa starať do vedenia mesta?“ zastal sa ho jeho priateľ Jakub.
„A to sa máme pozerať na to, ako toto mesto chátra?“ spýtala som sa hlasnejšie.
„Ženy patria do kuchyne a práce. Nemajú sa čo starať do politiky. A čo sa jej tak zastávaš?“ osopil sa na mňa Adrián.
„Súhlasím s ňou. Treba poukázať na to, ako toto mesto funguje a kde zostali volebné sľuby. A už dávno nepatrí žena iba k sporáku. To, že tvoja matka nerobí nič iné neznamená, že aj ostatné sú také,“ vyjadrila som názor, pričom som sa vlastne zastala sama seba.
„Ty suka, ako sa opovažuješ urážať moju rodinu? Čo si kedy ty dokázala?! Môj otec je zástupcom primátora…“ nedokončil, lebo som mu skočila do reči ja.
„To je tým, čím sa oháňaš?! Funkciou svojho otca? Radšej by som spala pod mostom, ako v dome s takým klamárom, akým je. Bezcharakterný muž ako on by nemal…“
„Ešte raz sa opováž…“ začal vyhrážku.
„A dosť! V tejto triede boli debaty vždy vítane, ale v rovine slušnosti, bez urážok, nadávok, osočovania a kriku. Prijmem debatu, ak sa nemienite hádať!“ zastavil nás profesor.
Dievča v zadnej lavici, Lujza, sa prihlásila: „Myslím si, že je správne upozorniť na svoj názor, ale nebola to adekvátna reakcia. Mohla najprv napísať mestu a nie priamo do televízie.“
„Výborne, Lujza. Má ešte niekto nejaký názor, ktorý by mohol byť zaujímavým okorenením tejto konverzácie?“ skúšal to profesor sediaci za katedrou.
„Mám jednu otázku. Vie niekto, kto to je? Autorka tej myšlienky?“ ozvala sa znovu Lujza.
Všetci krútili hlavou. A po tejto výmene názorov som sa nemienila k autorstvu prihlásiť, takže hodina pokračovala ako zvyčajne, ale mala som zvláštny prídavok – nepríjemné pohľady od Adriána.
„Hej, Tatiana!“ zakričal na mňa po škole, „myslíš si, že konala správne?“
„Na čo by som sa s tebou o tom bavila?“
„Chcel som iba vyjadriť svoj názor,“ bránil sa.
„Tým, že ma budeš urážať? Bež radšej za svojou rodinou, tam dokonalo zapadáš,“ odporučila som mu.
Na päte sa otočil a s nafučaným výrazom odišiel na druhú stranu chodníka. Možno som mala reagovať inak, ale už pol roka ma terorizoval a mňa to prestalo baviť.
Išla som domov a zapla počítač. Znovu som si pozrela tú reportáž. Možno mal pravdu, mohla som to najprv poslať mestu, no viem, ako by to dopadlo. Neurobilo by nič. Sama seba som ubezpečila, že som to urobila tým najlepším spôsobom, akým som mohla.
O rok bolo detské ihrisko zrenovované a neďaleko bola kaviareň, podľa pôvodného plánu. Často som chodila okolo a počúvala detský smiech rozliehajúci sa v neďalekom parku. Študentka z gymnázia, ako som sa pomenovala, našla ešte niekoľkokrát odvahu ozvať sa verejne a skritizovať fungovanie tohto mesta. Nie každú jej reportáž nakrútili, ale väčšinou bola aspoň malým stĺpčekom v nejakých novinách, minimálne tých miestnych. Ona bola iná ako ja. Vedela svoj názor vyjadriť verejne, s dostatkom argumentov. Ona mala odvahu upozorniť na to, ako toto mesto funguje a tiež túžbu zmeniť ho. Ona mala odvahu, ktorá hýbala (jej) svetom a menila ho. Vytvorila som ju ako vzor pre moje okolie. Aby aj iní našli odvahu vyjadriť svoj názor, aj keď pod prezývkou, ktorá môže ukazovať na kohokoľvek z ich okolia. Niektorí nemajú odvahu, iní nechcú na seba upozorniť. Ale každý by mal nájsť odvahu na čokoľvek, pre čo sa rozhodne. Odvahu, zanietenie a vlastnosti, ktoré sú preňho najdôležitejšie, ukryté v najtemnejších zákutiach srdca.