Náhoda nehoda
Chladné kvapky vody mi pomaly stekali po horúcej pokožke. Pohľad som mala upretý do zaroseného zrkadla a očami som neisto prechádzala po rysoch mojej tváre. Jazykom som si prešla po perách a s bolestným privretím očí som sa započúvala do rozhovoru mojich rodičov. Normálne by som ich až do kúpeľne nepočula, no to by po sebe nemohli nahlas kričať a búchať s vecami, ktoré mali v tej sekunde po ruke. V tej chvíli ma pochytili obavy o moju malú guličku, francúzkeho buldočka Maxa, ktorý sa určite krčil v rohu mojej postele. Aj tak ma v kútiku duše zožieral pocit strachu z toho, že sa niečo stane aj tomu poslednému tvorovi z tohto domu, ktorý vôbec vie, že žijem a ktorý mi preukazuje aspoň trochu nehy.
Pokrútila som hlavou a pustila som silnejší prúd vody, aby som aspoň na chvíľu stratila pojem o dianí len pár miestností odo mňa. Takéto to bolo už pár týždňov, možno mesiacov. Po chvíli som prestala mať pojem o čase. Z idylickej a šťastnej rodinky sa stali cudzí ľudia, žijúci v jednom dome. Z ľudí, ktorí sa nadovšetko milujú sa stanú ľudia, ktorí si ani nevedia prísť na meno. O chvíľu sa už potôčiky vody začali miešať so slanými potôčikmi sĺz, stekajúcich po mojich lícach. Všetky pocity a myšlienky sa na mňa zrazu rúcali a ja som zostávala stratená sama v sebe. Po pár minútach bezcieľneho hľadenia do zrkadla som jednoducho pootočila kohútikom, vypla vodu a opatrne vyšla zo sprchy. Rýchlo som si okolo seba obmotala osušku a bez akéhokoľvek ďalšieho zdržovania som nohy položila na chladnú podlahu chodby. Tú už o chvíľu vystriedal huňatý koberec v mojej izbe, ktorý mi konečne poskytol aspoň nejaký zdroj tepla. Cez hlavu som prevliekla pyžamo a zvalila som sa do postele, na ktorej si už spokojne chrápal Max. Pritiahla som si ho bližšie k sebe a hlavu som si zaborila medzi jeho veľké uši. Zachumlala som sa do teplej deky, do uší dala slúchadlá, vďaka ktorým som úspešne odignorovala rodičov a o chvíľu upadla do tmy.
Zobudilo ma až ostré svetlo na mojej tvári. Bolo to jasné znamenie, že už by som mala vstávať. S povzdychom som si rukou pretrela oči a potichu som sa zasmiala zisteniu, že môj pes celú noc spal na budíku. To bol asi dôvod, prečo mi pred pár minútami nezvonil. Považovala som to však za výhodu, pretože aj tých pár minút mi dodalo ten posledný potrebný kúsok energie, ktorý som už nutne po toľkých prebdených nociach potrebovala. Venovala som posledný pohľad malému plyšovému mackovi sediacemu vedľa mňa a pomaly som vstala z postele. Z kúpeľne viedli moje kroky rovno ku skrini, odkiaľ som po chladnej podlahe prešla do kuchyne. Z misky vedľa chladničky som si vzala jablko, do ktorého som sa s chuťou zahryzla a rýchlosťou svetla som prebehla do chodby, kde som zahájila moju zababušovaciu procedúru. Bol totiž december a Vianoce boli za rohom. Okolo krku som si uviazala šál, na rameno prehodila tašku a s posledným nádychom teplého vzduchu domova som vzala zo stola kľúče a vybehla z domu.
Pomalým krokom som kráčala smerom ku škole a s chuťou objedala šťavnaté jablko. Na oblohe sa prelínali jasné farby a slnko už celé vyšlo zo svojho nočného úkrytu. Na tvári sa mi samovoľne zjavil úsmev. Všetko bolo tak, ako malo byť. V tej chvíli sa mi to až neobyčajne páčilo. Prudko som zastala a oprela sa o plot, ktorý obkolesoval celý pozemok školy. Pohľadom som začala skenovať ľudí, ktorí sa v mojom okolí striedali neuveriteľnou rýchlosťou. Ich pohyby boli skoro totožné, no pritom úplne iné.
Dievča s červeným šálom objíme dievča v čiernej bunde, ktoré má na ramene rovnako čiernu kabelku, na niečom sa zasmejú a vojdú dovnútra. Chvíľu na to tým istým smerom prejde skupinka chlapcov, ktorí sa na niečom nahlas smejú. Jeden z nich si prehrabne vlasy, ďalší uhasí cigaretu, ktorú mal celý čas v ústach a špak odhodí bez okolkov na zem. Posledný z nich sa iba priblblo uškŕňa na akési dievča, ktoré so slúchadlami v ušiach prejde okolo neho. Niečo na ňu zakričí, ona ho ignoruje a vojde do budovy. Všetci chlapci ju o pár sekúnd nasledujú. Ulica zostane prázdna.
O niekoľko minút sa tento obraz zopakuje. Až na to, že ďalšie dve dievčatá majú čierny šál a bielu bundu a ďalšia skupinka chlapcov má o jedného člena viac.
Nie je tam nič natoľko originálne, aby som si kohokoľvek z nich zapamätala. Všetci sú ako stroje. Nič nové, nič zvláštne.
„Hej! Si normálny?!“ Zrazu sa so smiechom ozvalo kdesi za mnou. Otočila som sa a videla tam dvoch mne až dôverne známych chlapcov, ako sa so smiechom ohadzujú snehom. Nedozvedela som sa síce ich mená, ale ich tváre poznám dokonale.
Títo dvaja boli snáď jediní, čo sa výrazne líšili od ostatných. Zatiaľ čo ostatní boli rovnakí a snažili sa hrať na originálnych, pri nich to bolo naopak. Boli niečím tak dokonale zvláštni, že to bolo ťažké prehliadnuť. Boli totiž výborní herci a keď chceli zapadnúť, tak aj zapadli a nikto ani nepostrehol, že to všetko len predstierajú. Dvaja najznámejší chlapci na škole, zahalení tajomstvom. Pre mňa bolo však tajomstvom aj ich meno, kedže som sa o dianie v škole veľmi nezaujímala. Mala som svoj okruh priateľov a nemala problém prehodiť pár slov aj s ostatnými, no veľmi ma to netrápilo. Bolo to skôr z nudy a povinnosti, ako zo záujmu.
„Poďme, lebo zase zmeškáme…“ ozval sa ten strapatý . Áno, boli to síce najlepší kamaráti , no malo to jednu chybičku. A tou boli ich vlasy. Zatiaľ čo jednému na hlave sedelo plavé vrabčie hniezdo, ten druhý mal svoje tmavohnedé vlasy vždy úhľadne vygélované dohora.
„Baf!“ ozvalo sa spoza mňa a ja som vystrašene nadskočila. Zapozeraná do celého toho výjavu, som zabudla na čo alebo skôr na koho, som čakala.
„Ahoj…“ s milým úsmevom si zamrmlalo nižšie čiernovlasé dievča, ktoré stálo za mnou s jej typickým milým úsmevom.
„Čusík, Lucy!“ venovala som jej veselé zazubenie a skočila som jej okolo krku, pričom sme obe skoro spadli na zem. Pohľadom som ešte letmo švihla na miesto, kde stáli tí dvaja, no už tam pochopiteľne neboli. Pravdepodobne aj prešli okolo nás, no nad tým som už ani nestihla popremýšlať, pretože Lucy ma už ťahala dnu.
„Kde si včera bola? Volala som ti snáď stokrát, ale ty nič…“ spustila na mňa pomedzi to ako si na nohy nazúvala teplé papučky. Mne sa v hlave zjavil obraz včerajšieho večera. Jemne som potriasla hlavou a venovala som jej jeden falošný úsmev, pričom som si z nôh skopla topánku, ktorá sa s buchotom odrazila od steny šatne.
„Pravdepodobne som buď spala, bola vonku s Maxom alebo som mala vypnuté zvonenie. Vlastne, ako vždy…“ pokrčila som ramenami, rýchlo som si obula tenisky a s prehodením si batoha na rameno som zamierila k triede a ona, čiernovláska, sa rozbehla za mnou.
„Aháá,“ zasmiala sa a ja som sa potkla hneď o prvý schod, na ktorý som mala vystúpiť. Nado mnou sa ozval smiech a keď som zdvihla hlavu, z druhého poschodia na mňa hľadeli dve dievčatá. Zrazu obe stíchli a venovali pohľad miestu vedľa mňa.
„V pohode?“ Ozval sa tmavovlasý chlapec z dvojice, ktorú som ráno tak uprene pozorovala. Prekvapene som zdvihla obočie a pohľadom som preskočila z Lucy na tých dvoch. Plavovlasý ku mne natiahol ruku, ktorú som opatrne prijala a vyskočila som na nohy.
„Som Leo…“ predstavil sa a venoval mi jemný veselý úškrn. Stále som akosi nechápala, čo sa to okolo mňa deje a tak som radšej nehovorila nič.
„A ja Alex, teší ma.“ Zazubil sa na mňa aj tmavovlasý a ja som im venovala vďačný úsmev.
„Vďaka… Som Bianka,“ konečne som sa odhodlala prehovoriť a potriasla som Leovi ruku, ktorú mi ešte stále pevne zvieral, „a toto je Lucy.“
V tom sa chodbou rozľahol zvonček a ja som Lucy nervózne potiahla za rukáv.
„Mrzí ma to, ale už musíme. Papa!“ vytrhla som sa z Leovho zovretia a rozutekala som sa hore schodmi.
„Podľa mňa si šiel na to prirýchlo…“ počula som ešte so smiechom Alexov hlas, čo mi na tvári vytvorilo pobavený úškrn. Lucy len ticho kráčala vedľa mňa s otvorenými ústami. S úplným odignorovaním každého, kto sa nám snažil prihovoriť, sme zapadli do našej lavice. Ja som nemala záujem o rozhovor a ona sa ešte stále spamätávala z prežitého zážitku.
„Uvedomuješ si, čo sa práve stalo?!“ Ozvala sa prekvapene o pol hodinu neskôr a ja som sa na ňu so zdvihnutým obočím otočila.
„Práve? Nemyslela si náhodou tak tridsaťšesť minút dozadu?“ S úškrnom som pretočila očami a pokračovala som v čarbaní si do zošita. Pomaly som už zafarbovala celú stranu na tmavomodrú, čo ma nejakým zvláštnym spôsobom upokojovalo.
„Dobre vieš, ako som to myslela. On ti pomohol! Si snáď prvé dievča na škole, ktorej kedy pomohol. A držal ťa za ruku!“ Vypískla nahlas a zrak celej triedy sa otočil rovno na nás.
Rukou som si pleskla do čela a obzrela som si učiteľku, ktorú všetci razom začali ignorovať. Zrak celej triedy sa sústreďoval na nás a ja som sa veselo zazubila.
„Pokojne pokračujte, mi už si to doriešime,“ mávla som rukou a učiteľka ma prepálila pohľadom. Nakoniec ma však nechala tak a znovu si sama pre seba začala mrmlať učivo.
„Nevyšiluj. Hlavne nádych,“ zatriasla som ňou, pričom som jej hľadela do očí, „a hlboký výdych… Už v pohode?“ Premerala som si ju nedôverčivým pohľadom a ona bez slova prikývla.
„Takže…“ začala potichu a na tvári sa jej začal tvoriť šibalský úsmev.
„Nie,“ odpovedala som skôr, než mi stihla objasniť okolnosti mojej budúcej svadby. Viem, že by bola schopná mi tu len tak z hlavy vymenovať zoznam hostí, menu, príchuť torty či meno oddávajúceho.
„Tak dobre…“ nadula spodnú peru a hlavu si podoprela rukou. Svoj zrak presunula von oknom a ja som len s jemným úsmevom pokrútila hlavou. Vedela som, že o pár minút ju to prejde a znovu bude nezastaviteľne šťebotať o zbytočnostiach, ktoré sa jej netýkajú. Horšie je, že sa netýkajú ani mňa a dokonca ani nikoho z môjho bližšieho okolia. Sú to vlastne len nepodstatné záležitosti, ktoré by zaujímali hádam každého okrem mňa. Niečo akože ona chodí s ním, tamten spravil to, tamtoho prichytili s tamtou… Proste klebety. Ako nezastaviteľný kruh, čo sa točí stále dookola.
Z myšlienok ma vytrhlo až zvonenie zvončeka, ktorý nadšene oznamoval prestávku. Vyskočila som na nohy a s úškrnom som sa zahľadela na Lucy.
,,Ty. Ja. Čerstvý vzduch. Čaj. Teraz. Idem skontrolovať strechu, ty zatiaľ choď kúpiť čaj,“ oznámila som jej a bez počkania na odpoveď som vybehla z triedy.
Za tých pár rokov na tejto škole sme trávili čas len na jedinom mieste, a to bola strecha. Stačilo prejsť na tretie poschodie, odkiaľ ste sa malou chodbičkou dostali k rebríku. Potom ste jednoducho vyliezli a ocitli ste sa na najkrajšom mieste školy. Sedávali sme tu vždy, či bola zima, či leto. Bolo nám to jedno. A inak to nebolo ani dnes.
Jednoducho som tam prišla a sadla som si doprostred zasneženej strechy, pričom som hľadela na pozemky zakryté bielou perinou. Kúsok od školy sa guľovali akési malé deti a ich mamy ich z bezpečnej vzdialenosti pozorovali. Nevyzerali nervózne, práve naopak. S úsmevom pozorovali svoje deti a keď im okolo hlavy presvišťala snehová guľa, len sa zasmiali a mávli nad tým rukou.
„Ťuk-ťuk…“ ozvalo sa za mnou a ja som sa rýchlo otočila. Za mnou stála Lucy s dvoma plastovými pohárikmi čaju v rukách.
„Vďaka…“ zamumlala som popod nos a jeden som si od nej vzala. Horúci čaj mi okamžite rozmrazil zimou skrehnuté prsty a rýchlo som si z neho odchlipla.
„Dnes si nejaká divná,“ poznamenala s úškrnom a sadla si vedľa mňa. Nezdalo sa mi, že by som sa dnes správala nejak inak.
„Robíš, ako keby som nebola divná vždy,“ napodobnila som jej úškrn. Už sa chystala otvoriť ústa, keď vtom sa vzduchom rozľahol zvuk môjho mobilu. Hneď ako sa rozozvučal, zdvihla som a priložila som si ho k uchu.
„Áno?“ prehovorila som opatrne do telefónu. Hneď ako sa z druhej strany ozval vysoký ženský hlas, z očí sa mi spustili slzy. Jeden jediný moment dokáže rozhádzať náš úsmev a nahradiť ho slzami. Tento deň ma v tom iba usvedčil.
„Bi? Čo sa deje? Bi!“ Lucy si ma okamžite pritiahla do objatia a ja som zložila. Slzy sa mi kotúľali po lícach a ja som sa nekontrolovateľne triasla.
„Musíme ísť do nemocnice… Môj otec… On…“ hlas sa mi zlomil. Zbiehala som schody jeden za druhým až neuveriteľnou rýchlosťou. Všetko sa stalo tak rýchlo, že som si to nestihla ani uvedomiť. V tom som už druhýkrát pocítila tvrdosť schodov. No tentokrát nie sama. Vedľa mňa sedel Leo a chodbou sa ozýval Alexov smiech, ktorý však ustal hneď, ako sa mi pozrel do tváre.
„Bianka? Čo sa stalo?“ vystrašene sa na mňa pozrel Leo. V tom už pribehla Lucy, ktorá ma ihneď zdvíhala na nohy.
„Musíme ísť do nemocnice!“ Oznámila a už ma ťahala do šatne. Leo s Alexom nás nasledovali a o chvíľu už sme všetci stáli pred nemocničnou izbou môjho otca. Lucy objímala moju mamu a ja som sedela v objatí Alexa a Lea. I keď som ich spoznala iba dnes, stali sa mojimi najbližšími kamarátmi, samozrejme, spolu s Lucy. Zrazu sa dvere otvorili a vyšiel z nich postarší doktor.
„Váš otec je v poriadku…“ poznamenal potichu, „len spí, zo šoku upadol do bezvedomia, ale môžete ísť za ním. Lepšie by ale asi bolo po jednom…“ oznámil a stratil sa vo dverách. Na tvárach nás všetkých sa zjavil široký úsmev.
Mama okamžite vbehla do otcovej izby a šťastie na jej tvári bolo priam viditeľné. I keď sa s otcom v poslednej dobe často hádali, ľúbila ho.
Zo smútku sa stalo šťastie tak rýchlo ako zo šťastia smútok. A o tom to je. Život je plný zmien, ktoré nemôžeme ovplyvniť. Každá zmena, či už pozitívna, alebo negatívna, nás posunie vpred. A tak ako sa môže z nečakaného stať bežné, môže sa aj z bežného stať nečakané. Koho ste dennodenne pozorovali, si vás všimne len vďaka nehode. Alebo sa vaši rodičia znovu zblížia len vďaka nehode. Od toho dňa viem, že nech bude tá nehoda akákoľvek veľká, rodina a priatelia tu budú vždy stáť pri mne. A takto sa z môjho najsmutnejšieho dňa, stal sa ten najšťastnejší…
Zaklapnem pero a zatvorím denník, ktorý si hneď na to uložím pod vankúš. S úsmevom si Maxa premeriam pohľadom a pohladkám ho medzi ušami. Pohľad upriem von oknom a môj úsmev sa pri pohľade na západ slnka ešte rozšíri. Ten západ sa tak podobá na východ v ten deň. Tých dní je omnoho viac. Ale to už je na iný príbeh.